I was really excited when I saw some time ago that Netflix was preparing a series called One Hundred Years of Solitude. I hadn’t looked forward to a film or series this much in a long time.

From the very first episode, I started remembering the atmosphere of the book. The circus, the cockfights and Melquíades with his inventions.

I think they managed to bring all that magical realism to the screen at an incredibly high level. The story of Macondo from its very beginning immediately swept me away. The imagination, the way reality blends with dreams, desires, guilt, death, love and all kinds of other emotions fascinated me. I love it when a work of art confuses me or plays with my imagination. I couldn’t wait for the second season, which I have just finished watching.

And I’m writing down my feelings straight away.

I also wrote about the film Frankenstein and how it made me feel. About what a person’s surroundings can do to them. Who that person might have become if, in those first and most vulnerable moments of life, they hadn’t experienced human cruelty, rejection or humiliation. Frankenstein’s monster had potential, sensitivity, curiosity, a longing for closeness, and yet the world gradually turned him into something else.

With One Hundred Years of Solitude, I felt this even more deeply.

To what extent am I what other people have made me, and at what point do I begin to become the author of my own life? Can I forget about it? Am I living my own life?

Each of us is given some kind of “musical” material at birth. A family, a place, a time, genes, stories, fears, love, the mistakes of our parents, and perhaps the mistakes of their parents too. We don’t choose any of it. And then we have to compose with the material we’ve been given.

The Buendías keep repeating names, desires, mistakes, solitude, love and violence. It is as if every new generation is handed the sheet music of the generation before and, without even realizing it, starts playing the same motifs again. They move in a circle, or perhaps more accurately, in a spiral. Things keep repeating themselves, but in a different time, in another generation and in a slightly different form. It is important to keep the doors of our “inner Macondo” open.

Some scenes made me think about my own childhood and things I don’t normally think about. I realized that a person can be happy today and still carry something of the child they once were inside them. And perhaps adulthood also means gradually recognizing what we received from the people who came before us, what we want to keep, and what we no longer want to pass on. We cut through the spiral and open the doors. But it is very difficult. We are “only” human...

José Arcadio Buendía, a man who spent his whole life flying through his thoughts, discoveries and ideas, and who helped found Macondo, eventually ends up tied to a tree. Tied to the earth. The inner solitude of the individual characters is visible from the very beginning. Although the Buendías are always together in one house, although they have friends and families, they live in their own isolated inner worlds, places another person can never fully enter. Úrsula, the mother who knows them so well, seems to sense all of this.

Perhaps the strongest characters are José, the father, and Úrsula, the mother. Úrsula is always there for everyone. She takes care of the house, the children, the grandchildren and the great-grandchildren. She watches whole generations of her family and sees all the mistakes and terrible things that keep repeating themselves. She tries to protect them from making bad decisions, but she cannot. José Arcadio Buendía is a courageous, curious man with a hunger for knowledge. He is one of the founders of a new world, yet his enormous imagination gradually begins to separate him from the real one.

They are not symbols of perfect parents — such people probably don’t exist. They are symbols of love and understanding despite all our human flaws.

Úrsula witnesses practically the entire story of the Buendías. She sees the names, personalities, solitude, wars, loves and mistakes repeating themselves. It is as if she gradually understands that time does not simply move forward, but that certain things within a family keep coming back.

And yet she stays. She cares. She loves.

A family is not a place where everyone is supposed to be perfect. It is a place where a person should be loved in all their imperfection.

Human life is, in essence, a short period of consciousness between the time when we did not exist and the time when we will no longer exist. And during that time we are given the extraordinary gift of being able to feel, learn, love, create and affect the lives of others.

It always makes me think of something my friend Rick Cox once said.

We were walking along Venice Beach in Los Angeles with his dog Edie. Rick suddenly looked around and said:

“David, what an incredible coincidence it is that we can be here together and talk. That there was the Big Bang, our bodies formed from carbon, we have consciousness, we can communicate with each other, and now we’re walking here talking about music. How beautiful the world could be if people didn’t hurt one another.”

I still think about that sometimes.

Frankenstein made me sad. One Hundred Years of Solitude made me very sad at times, but at other moments it made me laugh. Some things opened up memories of my own. But what kind of world would it be if these powerful works of art made us feel nothing?

To feel joy also means being capable of being deeply affected by something.

Whole generations of Buendías love, fight, search for their path, trade, hate, invent, believe they are doing the right thing, start revolutions, bury their relatives, argue, search for happiness and repeat the mistakes of their ancestors.

And in the end, the ants and the wind arrive.

Macondo begins to disappear. The book can finally be read, but it is too late...

So what was it all for?

Precisely because human life does not last forever, it matters how we spend the small amount of time we have. We want the best for our children. We want them to learn from our mistakes and find their way successfully through life, but in the end they will do things their own way anyway. Just as we did at their age. We want to protect them, but too much protection can hurt them too.

A piece of music ends too. The last note fades away and never comes back. But that doesn’t mean the music had no meaning. I think about wanting to provide for my family and wanting enough financial security to last us several years...

But when I experience great works like these, I find myself asking different questions: Have I loved someone? Has someone loved me? Have I created something that didn’t exist before? Have I experienced the world? Have I broken through a spiral? Have I been myself?

And then there are the completely ordinary things in life.

Great food, a cat sitting by the window, going somewhere for no particular reason, a conversation with a friend, the smell of nature, music, morning after a long night, passion, laughter, and that moment in the evening when you lie down in bed and think: that was a great day.

These are the important things.

And I think all of this has been captured in an incredible way in the series One Hundred Years of Solitude. While watching it, I felt like several characters at once. At times I was someone trying to escape the world of his parents, and at other times someone unknowingly returning to it. Someone searching for something, afraid of something, loving something, while never quite knowing how much of who he is truly belongs to him and how much belongs to the people who came before him.

And perhaps that is why great works of art are so great.

They don’t answer our questions. They don’t tell us what to do. They don’t give us instructions for life. But for a moment, they reveal our dragon heart.

So what is human life about?

I don’t know. It is difficult to be human, and even more difficult to be a good human being.

I know that one day life will end, and perhaps it is precisely because it is finite that it matters so much.

Perhaps we shouldn’t close ourselves inside our own Macondo, but open the doors both outward and inward.

David

Bol som veľmi natešený, keď som pred časom na Netflixe uvidel, že pripravujú seriál s naźvom Sto rokov samoty. Dlho som sa na žiadny film alebo seriál takto netešil.

Hneď pri prvom diele seriálu som sa začal rozpamatávať na atmosféru z knihy. Cirkus, kohútie zápasy a Melquíades s jeho vynálezmi.

Celý ten magický realizmus sa podľa mňa podarilo preniesť na obrazovku na veľmi vysokej úrovni. Príbeh Maconda od jeho vzniku ma okamžite uniesol. Obrazotvornosť, prelínanie skutočnosti, snov, túžob, výčitiek, smrti, lásky a všetkých možných pocitov ma fascinovali. Milujem, keď ma dielo zmätie alebo sa hrá s mojou predstavivosťou. Nevedel som sa dočkať druhej série, ktorú som práve teraz dopozeral.

A hneď si zapisujem pocity.

Písal som aj o filme Frankenstein a mojich pocitoch z neho. Čo všetko dokáže z človeka spraviť jeho okolie. Aký by bol, keby práve v tých prvých a najzraniteľnejších chvíľach života nezažil ľudskú krutosť, odmietnutie alebo poníženie. Frankensteinovo monštrum malo potenciál, cit, zvedavosť, túžbu po blízkosti a napriek tomu z neho svet postupne vytváral niečo iné.

Pri Sto rokoch samoty som to prežíval ešte hlbšie.

Do akej miery som tým, čo zo mňa urobili druhí, a odkedy už začínam byť autorom svojho vlastného života? Dokážem na to zabudnúť? Žijem svoj vlastný život?

Každý z nás pri narodení dostane nejaký “hudobný” materiál. Rodinu, miesto, dobu, gény, príbehy, strachy, lásku, chyby našich rodičov, možno aj chyby ich rodičov. Nič z toho si nevyberieme. A potom z toho materiálu musíme komponovať.

Buendíovci stále opakujú mená, túžby, chyby, samotu, lásky aj násilie. Akoby každá ďalšia generácia dostala noty tej predchádzajúcej a bez toho, aby o tom vedela, začala znovu hrať jej motívy. Idú v kruhu alebo skôr v špirále. Stále sa veci opakujú, no v inom čase, v inej generácii a v trocha inej podobe. Je dôležité mať vo svojom „vnútornom Maconde“ dvere otvorené.

Pri niektorých scénach som si spomenul aj na vlastné detstvo a na veci, o ktorých bežne nepremýšľam. Uvedomil som si, že človek môže byť dnes šťastný, no zároveň v sebe stále niesť niečo z dieťaťa, ktorým kedysi bol. A možno dospelosť znamená aj postupne rozpoznávať, čo sme dostali od ľudí pred nami, čo si chceme nechať a čo už nechceme poslať ďalej. Pretneme tú špirálu a otvoríme dvere. Je to však veľmi tažké, sme, “len” ľudia…

José Arcadio Buendía, človek, ktorý celý život lietal vo svojich myšlienkach, objavoch, predstavách a zakladal Macondo, nakoniec skončí priviazaný ku stromu. Priviazaný k zemi. Vnútorná samota jednotlivých postáv je viditeľná od začiatku. Hoci sú Buendíovci vždycky v jednom dome, majú priateľov a rodiny, žijú vo svojom osamotenom vnútoronom svete do ktorého sa ten druhý nikdy úplne nedostane. Všetko to dokáže vycítiť matka Ursula, ktorá ich dobre pozná.

Možno najsilnejšie sú práve postavy otca Josého a matky Úrsuly. Ursula je tam stále pre všetkých. Stará sa o dom, deti, vnukov a pravnukov. Sleduje celé generácie svojej rodiny a vidí všetky tie chyby a zlé veci, ktoré sa opakujú. Snaží sa ochrániť ich pred zlými rozhodnutiami, no nedokáže to. José Arcadio Buendía je odvážny, zvedavý človek, ktorý túži po poznaní. Je jedným zo zakladateľov nového sveta, no jeho obrovská predstavivosť ho postupne začne oddeľovať od sveta skutočného.

Nie sú symbolom dokonalých rodičov (takí pravdepodobne neexistujú). Sú symbolom lásky a pochopenia napriek všetkým ľudským chybám.

Úrsula vidí prakticky celý príbeh Buendíovcov. Vidí, ako sa opakujú mená, povahy, samota, vojny, lásky aj chyby. Akoby postupne pochopila, že čas nejde iba dopredu, ale že sa niektoré veci v rodine stále vracajú.

A napriek tomu zostáva. Stará sa. Miluje.

Rodina nie je miesto, kde majú byť všetci dokonalí. Je to miesto, kde by mal byť človek milovaný aj vo svojej nedokonalosti.

Ľudský život je vo svojej podstate krátke obdobie vedomia medzi tým, keď sme neboli, a tým, keď zasa nebudeme. A počas neho máme zvláštny dar niečo cítiť, poznávať, milovať, tvoriť a ovplyvniť životy iných.

Stále mi pri tom napadajú slová môjho priateľa Ricka Coxa.

Prechádzali sme sa spolu po pláži Venice Beach v Los Angeles a venčili jeho psíka Edie. Rick sa zrazu rozhliadol okolo seba a povedal:

„David, aká je to vlastne neuveriteľná náhoda, že tu spolu môžeme byť a rozprávať sa. Že bol Veľký tresk, z uhlíka vznikli naše telá, máme vedomie, dokážeme spolu komunikovať a teraz sa tu prechádzame a rozprávame sa o hudbe. Aký krásny by mohol byť svet, keby si ľudia navzájom neubližovali.“

Odvtedy si na tú vetu občas spomeniem.

Pri Frankensteinovi mi bolo smutno. Pri Sto rokoch samoty mi bolo miestami veľmi smutno, ale miestami som sa aj zasmial. Niektoré veci vo mne otvorili moje vlastné spomienky. Ale čo by to bol za svet, keby človek pri týchto silných dielach nič necítil?

Cítiť radosť znamená, že násť dokáže aj niečo zasiahnuť.

Celé generácie Buendíovcov milujú, bojujú, hľadajú svoju cestu, obchodujú, nenávidia, vymýšľajú, majú pocit, že konajú správne, robia revolúcie, pochovávajú príbuzných, hádajú sa, hľadajú šťastie a opakujú chyby svojich predkov.

A nakoniec prídu mravce a vietor.

Macondo začne miznúť. Kniha sa dá čítať, ale je neskoro…

Načo to teda všetko bolo?

Práve preto, že ľudský život netrvá večne, záleží na tom, ako prežijeme ten kúsok času, ktorý máme. Chceli by sme to najlepšie pre naše deti, aby sa poučili z naších chýb a kráčali úspešne životom, no nakoniec to aj tak spravia podľa seba. Tak, ako sme to urobili my v ich veku. Chceme ich chrániť, ale prlišná ochrana im môže ublížiť.

Aj skladba skončí. Doznie posledný tón a už sa nikdy nevráti. To však neznamená, že skladba nemala význam. Premýšľam, ako by som chcel zabezpečiť rodinu a chcem mať finančnú istotu na niekoľko rokov…
No pri týchto veľkých dielach si skôr poviem: Miloval som niekoho? Miloval niekto mňa? Vytvoril som niečo, čo predtým nebolo? Zažil som svet? Preťal som nejakú špirálu? Bol som sám sebou?

A potom sú tu tie úplne obyčajné veci v živote.

Výborné jedlo, mačka na okne, cesta niekam bez dôvodu, rozhovor s priateľom, vôňa prírody, hudba, ráno po dlhej noci, vášeň, smiech a večer, keď si človek ľahne do postele a povie si, že to bol super deň.

Toto sú tie dôležité veci.

A toto všetko je podľa mňa neuveriteľným spôsobom sfilmované v seriáli Sto rokov samoty. Počas sledovania som sa cítil byť niekoľkými postavami naraz. Raz človekom, ktorý chce utiecť zo sveta svojich rodičov, inokedy človekom, ktorý sa doň nevedomky vracia. Človekom, ktorý niečo hľadá, niečoho sa bojí, niečo miluje a pritom ani presne nevie, koľko z neho samotného patrí jemu a koľko ľuďom, ktorí tu boli pred ním.

A možno práve preto sú tie veľké umelecké diela také veľké.

Neodpovedajú nám na otázky. Nehovoria nám, čo máme robiť. Nedávajú nám návod na život, ale na chvíľu odkryjú naše dračie srdce.

O čom je teda ľudský život?

Neviem. Je ťažké byť človekom a je ešte ťažšie byť dobrým človekom.

Viem, že raz život skončí a možno práve jeho konečnosť je dôvodom, prečo na ňom tak záleží.

Možno sa neuzatvárajme do svojho Maconda, ale otvorme dvere smerom von aj dnu.

David

I came back from Brno on Friday. I spent three days there, and the whole trip was quite a strong experience for me.

I played a concert with Erik Truffaz and the Gustav Brom Radio Big Band at Špilberk Castle. Honestly, I never imagined that one day I would be playing in something like this.

The week before the concert, I spent a lot of time preparing the passages I had to play. I recorded videos of myself playing them and sent them to Erik. I wanted to be as prepared as possible because I knew this was going to be a slightly different kind of concert than what I am used to.

Because of that, I listened to Miles Davis in great detail. Especially Sketches of Spain.

I had never listened to his playing this closely before.

What struck me most about Miles was his precision. He doesn’t really play anything unnecessary. No unnecessary playing around, no vibrato. Every note is very precise, and at the same time I find his playing quite aggressive. In a good way.

I have the feeling that when Miles plays, he is boxing with the trumpet.

And maybe that has something to do with the fact that he practiced boxing. It was an important part of his training and discipline.

I kept thinking about that while listening to him during my preparation for the concert.

On Wednesday we had a rehearsal at Czech Radio.

I was a little nervous because I didn’t know how I would fit into a group of musicians who are used to playing everything from sheet music.

I am a very intuitive musician. My work comes from improvisation.

Since 2011, I have been recording my music myself and I have practically never needed to write down what I do.

When I look at sheet music, sometimes I feel like I am looking at music through bars.

It’s not that I can’t read music. My way of working is simply very different. And for me, it takes a very long time.

For example, a C is often not just a C.

In my case, it would probably need a manual:

play C, press the looper, record it for three seconds, feedback starts, turn the knob, react to what happened.

So my score would probably be more like a graphic score together with a manual.

:)

So I told the conductor Vlad Valovič to just show me when I was supposed to play my solos.

And it worked.

The musicians in the Gustav Brom Big Band are great professionals and Vlad Valovič has an excellent ear. For me, it was interesting to be in this environment and at the same time find my own way of entering the music.

I gave Vlad a copy of my book O hudbe a Dobe.

The concert took place at Špilberk Castle and it was sold out.

I was very happy about that.

Especially because of the way music can bring completely different people together.

Me, Erik, the Gustav Brom Big Band, and people who had to walk all the way up to the castle and then sit in the rain wearing raincoats.

And they were still there.

I think that is one of the best things about concerts.

There were also people at the concert who know KOMARA. Fans came from Poland and Slovakia, which made me very happy.

Sometimes you don’t really realize where your music travels.

You record something, release it, and then a few years later someone comes to a concert in Brno and tells you they know KOMARA.

Erik and I had a lot of fun.

Basically, since the first time we met, we have mostly been laughing and making fun of each other.

Spending two days with him is always a lot of fun and also very inspiring.

I am very grateful to him for inviting me to be part of this concert.

It was a new experience for me and I learned a lot from it.

If you would like to listen to the concert, Czech Radio has published the full recording. The concert was broadcast on August 20 and will be available online until September 18, 2026.

Recording of the concert – Erik Truffaz, David Kollar and the Gustav Brom Radio Big Band

You can hear me playing approximately from 22:10 to 34:50, and then again from 1:32:20 until the end.

I really like Brno.

I feel a little bit at home there.

I like Prague too, but Brno is different. Smaller, quieter, and I think it has a great atmosphere.

We also met with my friend Vít Kalvoda from Ponava.

We talked about possibly doing an exhibition of my musical abstractions and a concert with Erik as a duo next year.

So we’ll see.

My friend Peter Migaš and my brother Miro were also with me in Brno.

The three days went by very quickly. I came home on Friday evening.

And there is another film waiting for me on my desk.

It’s called Šípkari, a Czech-Slovak comedy that should be released in cinemas next month.

So after Erik Truffaz, Miles Davis and the big band, I am back to film music.

The film Kuko, Drobček a Raťafák znovu zasahujú is still in cinemas. If you have the time, go and see it. It’s a very nice film with a good idea behind it.

So that’s more or less what my last few days have looked like.

From one completely different world to another.

And actually, I like it that way.

I never wanted to do just one thing.

David

Subscribe now

Share

Leave a comment

Hral som koncert s Erikom Truffazom a Big Bandom Gustava Broma na hrade Špilberk. Úprimne, nikdy by mi nenapadlo, že raz budem hrať v niečom takom.

Týždeň pred koncertom som sa veľmi intenzívne pripravoval na pasáže, ktoré som mal hrať. Nahrával som si videá, ako ich hrám, a posielal som ich Erikovi. Chcel som mať všetko čo najlepšie pripravené, pretože som vedel, že toto bude trochu iný typ koncertu, než na aký som zvyknutý.

Veľmi podrobne som kvôli tomu počúval Milesa Davisa. Hlavne Sketches of Spain.

Nikdy predtým som jeho hru nepočúval takto detailne.

Na Milesovi ma zaujala hlavne jeho presnosť. Nehrá tam takmer nič navyše. Žiadne zbytočné vyhrávanie a vibráto. Každý tón je veľmi presný, no zároveň je jeho hra podľa mňa agresívna. V dobrom slova zmysle.

Mám pocit, že keď Miles hrá, tak z tej trúbky boxuje.

A možno to súvisí aj s tým, že sa boxu venoval. Bol to pre neho dôležitý spôsob tréningu a disciplíny.

Keď som počúval jeho hru pri príprave na koncert, stále som nad tým rozmýšľal.

V stredu sme mali skúšku v Českom rozhlase.

Mal som trochu trému, pretože som nevedel, ako zapadnem do kolektívu hudobníkov, ktorí sú zvyknutí hrať presne z listu.

Ja som veľmi intuitívny hudobník. Moja tvorba vychádza z improviácie.

Od roku 2011 si hudbu nahrávam sám a prakticky som nikdy nepotreboval zapisovať veci, ktoré robím.

Keď vidím noty, niekedy mám pocit, že sa pozerám cez mreže na hudbu.

Nie je to tak, že by som noty nevedel čítať. Skôr je môj spôsob práce úplne iný. Navyše mi to po tých rokoch trvá strašne dlho.

Napríklad nota C pre mňa často nie je len C.

V mojom prípade by k tomu možno musel byť ešte manuál:

zahraj C, stlač looper, nahraj ho na tri sekundy, pustí sa spätná väzba, otoč gombík, reaguj na to, čo sa stalo.

Takže moja partitúra by bola asi skôr grafická a spolu s ňou by bol manuál.

:)

Dirigentovi Vladovi Valovičovi som preto povedal, nech mi len ukáže, kedy mám hrať sóla. Vlado je skvelý človek a profesionál.

Hudobníci z Big Bandu Gustava Broma sú všetci profesionáli. Bolo pre mňa zaujímavé ocitnúť sa v tomto prostredí a zároveň si nájsť vlastný spôsob, ako do tej hudby vstúpiť.

Vlado som podaroval moju knihu O hudbe a Dobe.

Koncert bol na hrade Špilberk a bol vypredaný.

Mal som z toho veľkú radosť.

Hlavne z toho, ako hudba dokáže spojiť úplne rôznych ľudí.

Ja, Erik, Big Band Gustava Broma a ľudia, ktorí si museli vyšlapať na hrad a potom sedieť v daždi v pršiplášťoch.

A aj tak prišli.

To je podľa mňa jedna z najlepších vecí na koncertoch.

Na koncert prišli aj ľudia, ktorí poznajú KOMARU. Boli tam fanúšikovia z Poľska aj zo Slovenska, čo ma veľmi potešilo.

Človek si niekedy neuvedomuje, kam až sa jeho hudba dostane.

Niečo nahráte, vydáte a potom o pár rokov niekto príde na koncert do Brna a povie vám, že pozná KOMARU.

S Erikom sme zažili kopec srandy.

V podstate od prvého stretnutia sa len smejeme a robíme si zo seba srandu.

Byť s ním dva dni je vždy veľa zábavy a zároveň veľa inšpirácie.

Som mu veľmi vďačný, že ma do tohto koncertu zavolal.

Bola to pre mňa nová skúsenosť a veľa som sa pri nej naučil.

Ak si chcete koncert vypočuť, Český rozhlas zverejnil celý záznam. Koncert bol odvysielaný 20. augusta a online bude dostupný do 18. septembra 2026.

Záznam koncertu – Erik Truffaz, David Kollar a Rozhlasový Big Band Gustava Broma

Moje hranie nájdete približne od 22:10 do 34:50 a potom od 1:32:20 až do konca.

Brno mám veľmi rád.

Cítim sa tam ako doma.

Prahu mám rád takisto, ale Brno je iné. Menšie, pokojnejšie a má skvelú atmosféru.

Stretli sme sa aj s mojím priateľom Vítom Kalvodom z Ponavy.

Rozprávali sme sa aj o tom, že by sme na budúci rok mohli urobiť výstavu mojich hudobných abstrakcií a koncert s Erikom vo dvojici.

Tak uvidíme.

V Brne bol so mnou aj môj priateľ Peter Migaš a môj brat Miro.

Tri dni v Brne ubehli veľmi rýchlo. Domov som sa vrátil v piatok v podvečer.

A na stole mám ďalší film.

Volá sa Šípkari a je to česko-slovenská komédia, ktorá by mala ísť do kín už budúci mesiac.

Takže po Erikovi Truffazovi, Milesovi Davisovi a big bande som späť pri filmovej hudbe.

Stále v kinách beží aj film Kuko, Drobček a Raťafák znovu zasahujú. Ak si nájdete čas, choďte si ho pozrieť. Je to veľmi milý film s peknou myšlienkou.

Takto nejako vyzerajú moje posledné dni.

Z jedného úplne odlišného sveta do druhého.

A vlastne mi to vyhovuje.

Nikdy som nechcel robiť iba jednu vec.

David

Share

I’m not a historian, nor am I a film critic. I don’t want to analyze the cinematography, editing, or search for every reference to Homer. These are simply my personal thoughts after watching the film. Perhaps the perspective of a musician, a composer, and someone who is always more interested in what a work of art leaves behind than in whether it is technically perfect.

Before going to the cinema, I read many conflicting reviews. To be honest, I wasn’t even sure whether I should go.

Last year I watched The Return starring Ralph Fiennes and Juliette Binoche. It was a completely different kind of film—slower, more intimate, focused on the return of a man coming home after years of war. I was fascinated by its pace, its performances, and the way it used an ancient story to reflect a world that seems to have lost its sense of order.

I’ve always admired Ralph Fiennes. It’s funny because after watching Schindler’s List years ago, I remember telling myself I never wanted to learn his name. His portrayal of Amon Göth was so convincing that it genuinely filled me with anxiety. The character stayed with me for years. Looking back, that’s exactly why I now realize what an extraordinary actor he is.

And then came Nolan’s Odysseus.

The first thing that completely drew me in was the atmosphere. Real locations, vast landscapes, the sea, the wind, and the feeling that human beings are tiny compared to the world around them. We’ve become so accustomed to green screens and CGI that it was refreshing to watch actors who actually seemed to be standing in places where the wind hit their faces and the sea determined their fate. I also read that Nolan looked to Tarkovsky’s Andrei Rublev for inspiration. Tarkovsky has always been my favorite filmmaker, so that made perfect sense to me.

As a musician, I was naturally very curious about Ludwig Göransson’s score. At first, I wasn’t sure what to think. But as the film unfolded, I realized this is one of those soundtracks that needs time. It doesn’t revolve around a memorable heroic theme, nor does it glorify its characters.

Instead, Göransson builds the score from rhythms, ancient instruments, and human voices. The vocals often sound as if they have been digitally bent, stretched between notes, or transformed in subtle ways. Initially I assumed these were electronic effects. Later I began wondering whether the singers had actually performed them that way. If so, it’s a brilliant way of merging ancient musical traditions with a thoroughly modern sonic language. I also loved the way he uses reverb, allowing the instruments to breathe and become part of the surrounding landscape.

Throughout the first half of the film I kept comparing it to The Return.

That lasted only until the Cyclops appeared.

At that moment I realized these two films are telling entirely different stories.

The Return is about a king coming home.

Nolan’s Odysseus is about a man who has lost his way.

Odysseus keeps making one terrible decision after another. He leads his men into places where they anger the gods, break sacred rules, and gradually lose their companions. It’s not simply a journey across the sea. It’s the journey of someone drifting farther and farther away from himself. His crew follows him blindly, convinced he will eventually lead them home.

One particular idea stayed with me throughout the film.

Nolan seems to suggest that everything truly began in Troy.

The moment the Greeks entered the city hidden inside the Trojan Horse, it feels as though the old rules stopped applying. Honor disappeared. Morality disappeared. War became slaughter and plunder.

To me, this also speaks directly to the modern world.

If you want a war badly enough, you’ll always find an excuse. And once it begins, soldiers can easily become something else entirely.

Even historians today often describe the Trojan War differently than they once did. Helen may have been only a pretext. Behind the conflict there were likely trade routes, political influence, and power.

Isn’t that strikingly similar to many wars today?

Another scene that remained with me long after the credits was the command not to kill the cattle of the Sun God.

The crew knows exactly what they must not do.

They know it will bring death.

And yet they do it anyway.

Isn’t that what we often do ourselves?

We know what is right.

We know what we shouldn’t do.

Yet when the crucial moment comes, we often choose otherwise.

Perhaps that’s why these ancient stories never die. Not because they contain monsters or gods, but because they understand human nature.

The film also reminded me of something else.

Respect for the dead.

Respect for the elderly.

And the ancient Greek belief that an ordinary old man, a beggar, or a traveler might actually be a god in disguise.

I find that idea deeply beautiful.

Treat every person with respect, because you never truly know who stands before you.

Once killing and looting become acceptable, once the most basic moral boundaries disappear, evil always finds its way back. Some call it fate. Others call it karma. Perhaps they’re simply the consequences of our own actions.

When I left the cinema, another thought wouldn’t leave my mind.

I’m genuinely saddened by the way we handle information today. How easily fear spreads. How quickly hatred is manufactured. How effortlessly strangers become enemies. Sometimes all it takes is a few carefully chosen words, a bit of manipulation, and suddenly a young person is handed a weapon, convinced they are fighting for the right cause.

You would think that after thousands of years of history, after countless wars, millions of deaths, and hundreds of books and films warning us where this path leads, we might have learned something.

Deep down, I sometimes feel that if more people devoted themselves to art, music, literature, or simply learning to understand one another, perhaps there would be fewer wars. It’s probably a naive thought.

History seems to move in cycles. Society grows dissatisfied, someone appears with simple answers, and sooner or later blood is spilled. Eventually the world settles down again... until the cycle begins once more.

The weapons change.

Technology changes.

Propaganda changes.

The way information spreads changes.

Human beings, however, remain painfully the same.

Perhaps that’s why The Odyssey still feels so relevant today. Not because it tells stories about Greek gods and mythical creatures, but because it tells a story about us. About pride, ambition, fear, weakness, and how difficult it is to remain human when the world around us begins to abandon its own rules.

I didn’t leave the cinema feeling that I had watched a film about a Greek hero.

I left feeling that I had watched a film about humanity itself.

For a brief moment I felt like Odysseus, his son, his mother, the worst soldier, the old abandoned dog, the blind old man, and even the Cyclops.

If a film leaves you carrying thoughts like these long after you’ve left the cinema, then it has done something truly worthwhile.

Watch both films.

— David

Subscribe now

Share

Pred návštevou kina som si prečítal množstvo rozporuplných recenzií. Úprimne, váhal som, či vôbec ísť.

Minulý rok som videl film The Return s Ralphom Fiennesom a Juliette Binoche. Bol to úplne iný typ filmu. Pomalší, komornejší, viac sústredený na návrat človeka, ktorý sa po rokoch vojny vracia domov. Zaujal ma tempom, hereckými výkonmi aj tým, ako cez antický príbeh nastavoval zrkadlo svetu v ktorom nieje poriadok.

Ralpha Fiennesa mám veľmi rád. Je zvláštne, že po Schindlerovom zozname som si kedysi povedal, že si jeho meno ani nechcem zapamätať. Zahral Amona Götha tak presvedčivo, že vo mne vyvolával skutočnú úzkosť. Tak silno vo mne zostala tá postava zapísaná. Dnes si práve preto uvedomujem, aký výnimočný herec to vlastne je.

A potom prišiel Nolanov Odysseus.

Prvá vec, ktorá ma úplne pohltila, bola atmosféra. Reálne kulisy, obrovské priestory, more, vietor a pocit, že človek je voči svetu len nepatrná bytosť. Dnes sme zvyknutí na zelené plátna a počítačové efekty. Tu som mal pocit, že herci naozaj stoja na miestach, kde ich vietor bičuje do tváre a more rozhoduje o ich osude. Navyše som sa dočítal, že Nolan sledoval Tarkovského Andreja Rubľova, ako predlohu. Tarkovského mám najradšej zo všetkých.

Ako hudobníka ma prirodzene veľmi zaujímala hudba Ludwiga Göranssona. Zo začiatku som bol trochu v rozpakoch. Počas filmu som si však uvedomil, že je to jeden z tých soundtrackov, ktorým treba dať čas. Nemá hlavný motív, neheroizuje nikoho.

Göransson používa množstvo rytmov, dobových nástrojov a ľudských hlasov. Vokály znejú, akoby ich niekto digitálne ohýbal, posúval medzi tónmi alebo menil ich farbu. Najskôr som si myslel, že ide o počítačové efekty. Neskôr mi došlo, že je celkom možné, že to speváci jednoducho takto naspievali. Ak je to tak, je to podľa mňa geniálny spôsob, ako spojiť staré hudobné tradície s moderným zvukovým svetom. Veľmi dobré narába aj s reverbom na nástrojoch.

Počas prvej polovice filmu som ho podvedome porovnával s The Return. Až do chvíle, keď sa objavil Kyklop.

Vtedy mi došlo, že tieto dva filmy vlastne nerozprávajú ten istý príbeh.

The Return je film o návrate kráľa.

Nolanov Odysseus je film o človeku, ktorý stratil cestu.

Odysseus robí jedno nesprávne rozhodnutie za druhým. Dostávajú sa na miesta, kde hnevajú bohov, porušujú pravidlá a postupne prichádzajú o svojich druhov. Nie je to len cesta po mori. Je to cesta človeka, ktorý sa stále viac vzďaľuje od seba samého. Posádka ho slepo následuje a verí, že sa dostane domov…

Veľmi silno vo mne zarezonovala jedna myšlienka.

Nolan akoby naznačoval, že všetko sa začalo už v Tróji.

Vo chvíli, keď Gréci vošli do mesta ukrytí v trójskom koni, akoby prestali platiť pravidlá. Prestala platiť česť, prestala platiť morálka a vojna sa zmenila na vraždenie a rabovanie.

Je to podľa mňa pohľad aj na dnešný moderný svet. Keď chceš vojnu tak si zámienku nájdeš a z vojaka sa stane zver.

Aj o trójskej vojne dnes historici hovoria inak než kedysi. Helena bola možno len zámienkou. V pozadí mohli byť obchodné cesty, moc a politické záujmy. Nie je to vlastne veľmi podobné dnešným vojnám?

Ďalšia scéna, ktorá vo mne zostala dlho po skončení filmu, bola zákaz zabiť dobytok boha Slnka.

Posádka presne vie, čo nesmie urobiť, inak zomrie.

A napriek tomu to urobí.

Presne takí sme často aj my.

Vieme, čo je správne.

Vieme, čo by sme nemali robiť.

A predsa sa v rozhodujúcej chvíli zachováme opačne.

Možno práve preto sú antické príbehy stále živé. Nie preto, že v nich vystupujú bohovia alebo príšery, ale preto, že rozprávajú o človeku.

Film vo mne zanechal ešte jednu veľmi silnú myšlienku.

Úctu k mŕtvym.

Úctu k starým ľuďom.

A starogrécku predstavu, že obyčajný starec, tulák alebo pocestný môže byť v skutočnosti prezlečený boh.

Je to nádherná myšlienka.

Správaj sa ku každému človeku s úctou, pretože nikdy nevieš, koho máš pred sebou.

Keď sa začne zabíjať, rabovať a človek prestane rešpektovať základné pravidlá, zlo sa vracia späť. Možno tomu niekto hovorí osud, niekto karma a niekto len dôsledky našich činov.

Keď som vyšiel z kina, neprestával som myslieť ešte na jednu vec.

Je mi úprimne ľúto, ako dnes narábame s informáciami. Ako ľahko sa šíri strach, nenávisť a ako rýchlo sa z ľudí stávajú nepriatelia. Stačí zopár viet, zopár manipulácií a niekto podá mladému človeku do ruky zbraň s presvedčením, že bojuje za správnu vec.

Človek by si myslel, že po tisícoch rokov dejín, po všetkých vojnách, po miliónoch mŕtvych, po stovkách kníh a filmov, ktoré nás pred tým varujú, sme sa už mohli niečo naučiť. Niekde vo nútri cítim, že keby sa každý venoval umeniu, hudbe, čítani kníh tak by tie vojny neboli, ale je to samozrejme naivné… Vždy spoločnosť dospeje do fázy, kedy je väčšina nespokojná, príde vodca a potom krv. Potom sa svet ako tak poukladá a tak to príde zas.

Menia sa zbrane, technológie, propaganda aj spôsob, akým sa šíria informácie. Človek však zostáva až bolestivo rovnaký.

Možno práve preto je Odysseia stále aktuálna. Nie preto, že rozpráva o gréckych bohoch a bájnych bytostiach, ale preto, že rozpráva o nás. O našej pýche, túžbe po moci, strachu, slabostiach aj o tom, aké ťažké je zostať človekom vo chvíľach, keď okolo nás prestávajú platiť pravidlá.

Neodchádzal som z kina s pocitom, že som videl film o gréckom hrdinovi.

Odchádzal som s pocitom, že som videl film o človeku ako takému. Cítil som sa ako Odyseus, ako jeho syn, ako jeho matka, ako ten najhorší vojak, ako ten starý a nechcený pes, ako starý slepec a ako Kyklop…

Ak v nás po filme ostávajú takéto myšlienky tak išlo o dobrý film. Pozrite si obe.


david

Neboli v nej gitary ani efekty. Boli v nej nápady.

Krátke riffy, nedokončené skladby, groove, demá. Niektoré vznikli počas nahrávania filmovej hudby, iné po koncertoch alebo počas skúšok. Často som si povedal: k tomu sa raz vrátim.

Lenže potom prišiel ďalší album. Ďalší soundtrack. KOMARA. Spolupráce s Arvem Henriksenom. A tie nápady zostali tam, kde boli.

V tej taške.

Niektoré boli príliš rockové. Iné príliš fusion. Na albumy, ktoré som v tom období robil, jednoducho nepatrili.

Počas zimy 2025 som si povedal, že je čas tú tašku konečne otvoriť.

Práve v tom období ma začali zaujímať aj nové možnosti umelej inteligencie.

Nie spôsobom, aký dnes často vídame na internete. Nemal som chuť napísať: „vytvor mi skladbu.“ To ma nikdy nelákalo.

Zaujímalo ma niečo iné.

Čo sa stane, keď jej dám zvuk, ktorý už existuje?

Nahral som napríklad trúbku Arveho Henriksena a skúšal z nej vytvoriť bicie. Inokedy som pracoval s údermi na frame drum a sledoval, kam sa tieto zvuky dokážu posunúť.

Niektoré výsledky boli úplne nepoužiteľné.

Iné ma úprimne prekvapili.

Za niekoľko mesiacov vzniklo približne šesťsto experimentov.

Väčšina z nich skončila v koši.

Niekoľko si našlo cestu na tento album.

Niektoré rytmické vrstvy vznikli s pomocou umelej inteligencie. Tým sa však práca iba začala. Nasledovali hodiny programovania, vrstvenia, editovania a hľadania správnych kombinácií. V niektorých skladbách sa dokonca prepletajú dve rytmické vrstvy.

Často premýšľam nad tým, ako pristupovať k novým technológiám.

Podľa mňa majú zmysel vtedy, keď sa stanú nástrojom v rukách autora. Samy osebe nič nevytvoria. To najdôležitejšie sa deje až v rozhodnutiach, ktoré robíme počas tvorby.

Podobným spôsobom vznikol aj obal albumu.

Niektorí z vás už vedia, že sa posledné mesiace venujem uhlíkovým abstrakciám. Tentoraz som namiesto plátna zobral starý notový papier a nakreslil naň jednoduchú kresbu uhlíkom. Zdalo sa mi, že presne vystihuje charakter albumu – niečo zabudnuté, trochu pokrčené časom, čo po rokoch opäť dostalo svoj priestor.

Album som nazval Music From The Bag.

Pretože presne odtiaľ prišiel.

Zo starej pomyselnej tašky plnej nápadov, ktoré čakali na správny čas.

Dnes je tá taška konečne prázdna.

David Kollar

Subscribe now

Share

Not guitars or pedals. Just ideas.

Short riffs, unfinished songs, grooves and demos. Some were written while working on film scores, others appeared during rehearsals or after concerts. I often thought, I’ll come back to this one day.

But then another album came along. Another soundtrack. KOMARA. Collaborations with Arve Henriksen. Those ideas simply stayed where they were.

In the bag.

Some were too rock-oriented. Others leaned too much towards fusion. They just didn’t belong on the albums I was making at the time.

During the winter of 2025, I finally decided to open that imaginary bag.

Around the same time, I became curious about artificial intelligence.

Not in the way it’s often presented today. I wasn’t interested in typing “write me a song.” That never appealed to me.

Instead, I wanted to see what would happen if I fed it sounds that already existed.

I recorded Arve Henriksen’s trumpet and experimented with turning it into drums. Other times I used recordings of my frame drum and explored how those sounds could evolve into new rhythmic textures.

Some results were completely unusable.

Others genuinely surprised me.

Over the following months, I created around 600 experiments.

Most of them ended up in the trash.

A few stayed with me.

Those eventually became the nine pieces on this album.

The work didn’t stop there. Some rhythmic layers were created with the help of artificial intelligence, but they were then programmed, layered, edited and developed further by me. On some tracks, two independent rhythmic layers run alongside each other.

I often think about how we approach new technology.

To me, technology becomes meaningful only when it turns into a creative tool in the hands of an artist. By itself, it creates nothing. The important part is what we choose to do with it.

The album artwork follows the same idea.

Some of you already know that I’ve recently been creating abstract charcoal drawings. For this cover, I drew directly onto an old sheet of manuscript paper. It felt like the perfect visual counterpart to the music—something forgotten, slightly worn by time, yet ready to find a new life.

I called the album Music From The Bag.

Because that’s exactly where it came from.

An old imaginary bag filled with ideas waiting for the right moment.

Now it’s finally empty.

David Kollar

Yesterday I returned from Kraków, a city my family and I visit almost every year. It’s one of those places where I genuinely feel at home. No matter how many times I go back, Kraków never gets old. There is always something new to discover—history, art, or simply wandering through its streets. Almost every café has its own personality, style, and atmosphere.

This time we stayed in Kazimierz, a district I’ve grown to love even more over the years. We hardly ever go to the main square anymore. Instead, we prefer walking through the side streets, stopping for coffee, and simply watching everyday life unfold.

Kazimierz has a unique atmosphere. Around Plac Nowy you’ll find the famous Polish zapiekanki, small markets, independent cafés, clubs, and bars that have managed to keep their original character. We always stop by Alchemia, and Eszeweria is another favorite of mine. They’re more than just places to have a drink—they each have their own soul. It’s easy to lose track of time there. In the evenings, Kazimierz comes alive with music, conversations, and a kind of energy that’s becoming increasingly rare.

During these walks I had plenty of time to think. We walked around 22,000 steps every day, and I’ve realized that some of my best thoughts arrive while I’m moving. Walking creates a kind of space that I rarely find at home.

Every now and then I open social media to share something. But if I stay there for more than a few minutes, I usually end up feeling disappointed. It seems as if a kind of verbal poison has spread among people. Everyone claims to know what a moral compass should look like, yet very few actually follow one online. Empathy disappears quickly, and whenever there’s an opportunity to take a shot at someone, the comments start looking like an UFC fight or a football stadium during the World Cup final. Instead of having conversations, people compete to see who can shout the loudest.

I hope we’ll eventually learn how to disagree without trying to destroy each other.

Shortly before leaving for Kraków, I finished the score for the upcoming animated film Kuko, Drobček and Raťafák Strike Again. It was a wonderful project to work on. For my generation it’s full of nostalgia, but it’s also a genuinely emotional story with a lot of heart. The film will be released in cinemas this August. If you’re curious, here’s the teaser:

Around the same time I received another film offer, but I decided to turn it down. Some people probably imagine that I accept every film project that comes my way, but that’s simply not true. I genuinely love writing music for films, yet if I don’t connect with a project on a deeper level, I’d rather not do it.

Film scoring has become one of my most important sources of income, especially in a time when music streaming pays so little. Even so, I can’t say yes to everything. I need to believe in what I’m working on.

Last Thursday I performed a solo concert at the Garáž Festival in Trenčín. I spent the whole week preparing for it. After finishing a film score, it takes me a while to switch my mind back into the mindset of a performing musician. Those are two very different worlds.

Still, I see it as a privilege. One week I’m sitting alone in my studio writing music for a film, and a few days later I’m standing on a stage with my guitar, sharing music with an audience.

I also treated myself to something new recently—I bought a new mountain bike. Prices for traditional mountain bikes have dropped quite a bit lately, probably because so many people are switching to e-bikes.

I’ve been trying to ride for at least an hour every day. I live in Fintice, so my usual route goes uphill from the village towards the quarry, then on to Terňa and back. It’s not a particularly long ride, but the climbs are intense.

The older I get, the more I realize that movement is about much more than fitness. It’s a way to clear my head, organize my thoughts, and step away from the computer, the studio, and my phone. Honestly, without regular exercise, I’d probably go crazy.

Besides music, I’ve also started exploring something completely different over the past few months. I’ve been creating charcoal drawings, and several pieces have already emerged. I don’t really see them as traditional visual art. They’re more like musical abstractions—improvisations on paper. Just as with music, I try to trust intuition more than planning every detail.

If you’d like to have a look, you can find them here:

https://davidkollar.com/visual-art

One final thought.

The older I get, the more I appreciate the value of traveling. I don’t mean spending a week inside an all-inclusive resort. I mean walking through neighborhoods where local people actually live, sitting in small cafés, wandering streets that aren’t mentioned in guidebooks, and allowing yourself to become part of a place, even if only for a few days.

Those are the journeys that change me the most. Every time I come back home, I feel like I return as a slightly different person.

David

Subscribe now

Share

Share David Kollar

Včera som sa vrátil z Krakova, kam chodíme s rodinou takmer každý rok. Je to jedno z miest, kde sa cítim naozaj dobre. Mám pocit, že Krakov sa nikdy neopozerá. Vždy je čo objavovať – históriu, umenie alebo obyčajné ulice. Takmer každá kaviareň má svoj vlastný charakter, štýl a atmosféru.

Tentoraz sme bývali v Kazimierzi, štvrti, ktorú mám čoraz radšej. Do úplného centra už takmer vôbec nechodíme. Stačí sa len prechádzať uličkami, zastaviť sa na kávu a pozorovať život okolo seba.

Kazimierz má neopakovateľnú atmosféru. Okolo Placu Nowého nájdete legendárne poľské zapiekanky, malé trhy, množstvo kaviarní, klubov a podnikov, ktoré si za tie roky zachovali svoj charakter. Vždy sa zastavíme aj v Alchemii a mám rád aj Eszweriu. Nie sú to len podniky, ale miesta s vlastnou atmosférou, kde človek ľahko stratí pojem o čase. Večer celý Kazimierz ožije hudbou, rozhovormi a životom spôsobom, ktorý sa dnes už nevidí na mnohých miestach.

Počas týchto prechádzok som mal čas premýšľať. Denne sme nachodili približne 22-tisíc krokov a práve pri chôdzi mi často napadajú veci, na ktoré si doma neviem nájsť priestor.

Občas zapnem sociálne siete, aby som niečo zdieľal. Ak sa tam však zdržím dlhšie, vždy zostanem trochu zaskočený. Medzi ľuďmi sa akoby šíril slovný jed. Každý presne vie, ako by mal vyzerať morálny kompas, no málokto sa ním riadi práve tam. Empatia sa vytráca a keď sa objaví príležitosť kopnúť si do niekoho, diskusie často pripomínajú zápas v UFC alebo futbalový štadión počas finále majstrovstiev sveta. Namiesto rozhovoru sledujeme, kto koho hlasnejšie prekričí.

Dúfam, že sa raz opäť naučíme spolu nesúhlasiť bez toho, aby sme sa navzájom ničili.

Krátko pred odchodom do Krakova som dokončil hudbu k filmu Kuko, Drobček a Raťafák znovu zasahujú. Bol to veľmi príjemný projekt. Pre moju generáciu je to nostalgia, ale zároveň je to film s veľkým srdcom a množstvom emócií. V auguste príde do kín a ak vás zaujíma, môžete si pozrieť teaser:

Popritom som dostal ešte jednu filmovú ponuku. Nakoniec som ju odmietol. Občas má niekto pocit, že filmovú hudbu robím ako na bežiacom páse, ale tak to vôbec nie je. Táto práca ma stále veľmi baví, no ak s projektom nie som vnútorne stotožnený, jednoducho doň nejdem.

Filmová hudba je dnes, popri streamovaní, jedným z mojich najdôležitejších zdrojov príjmu. Napriek tomu nemôžem prijať všetko. Potrebujem mať pocit, že tomu, na čom pracujem, verím.

Vo štvrtok som odohral sólový koncert na festivale Garáž v Trenčíne. Celý týždeň som sa naň pripravoval. Po intenzívnej práci na filme mi chvíľu trvalo prepnúť hlavu späť do režimu koncertného hudobníka. Je zvláštne, ako veľmi sa tieto dva svety odlišujú.

Napriek tomu to vnímam ako privilégium. Môžem sedieť celé dni v štúdiu a skladať hudbu pre film a o pár dní stáť s gitarou na pódiu pred publikom.

Urobil som si aj jednu radosť. Kúpil som si nový horský bicykel. Ceny klasických bicyklov išli v poslednom období výrazne dole, pravdepodobne aj preto, že čoraz viac ľudí prechádza na elektrobicykle.

Snažím sa každý deň nájsť aspoň hodinu na jazdu. Bývam vo Finticiach, takže moja obľúbená trasa vedie od stredu obce hore ku kamenolomu, ďalej smerom na Terňu a späť. Nie je to veľa kilometrov, ale prevýšenie je poriadne.

Začínam si uvedomovať, že pohyb je pre mňa oveľa viac než len šport. Je to spôsob, ako si vyčistiť hlavu, usporiadať myšlienky a na chvíľu sa odpojiť od počítača, štúdia či telefónu. Úprimne, bez pravidelného pohybu by som sa asi zbláznil.

Popri hudbe som sa v posledných mesiacoch pustil aj do niečoho úplne nového. Začal som robiť uhlíkové kresby a postupne vzniklo už niekoľko obrazov. Nevnímam ich ako klasické výtvarné diela. Sú to skôr hudobné abstrakcie – improvizácie na papieri. Podobne ako pri hudbe, aj tu sa snažím viac počúvať intuíciu než plánovať každý detail.

Ak vás zaujímajú, nájdete ich tu:
https://davidkollar.com/visual-art

Na záver ešte jedna myšlienka.

Čím som starší, tým viac si uvedomujem, aké dôležité je cestovanie. Nemám na mysli dovolenku v rezorte, kde človek celý týždeň neopustí hotel. Baví ma pozorovať, ako žijú miestni ľudia, sadnúť si do obyčajnej kaviarne, prejsť sa ulicami, ktoré nie sú v turistických sprievodcoch, a na chvíľu sa stať súčasťou iného mesta.

Práve takéto cesty mi dávajú nový pohľad na svet aj na vlastný život. Mám pocit, že zakaždým, keď sa vrátim domov, vrátim sa aj trochu ako nový človek.

David

Hello,

It’s 7:48 in the morning. I’ve just recorded another Guitar Story.
I already have over an hour of music.

Some of these pieces were released as EPs — short albums. It works well on streaming platforms; it shows that I have something new out. But over time I realized this isn’t my path. I’m not Michael Jackson. I don’t need to release seasonal singles.

I’d rather wait and release a full album.

So, a small change: the three Guitar Stories EPs that are already out will stay as they are. But I’m preparing an album with significantly more material — including pieces that haven’t been released anywhere else.

It will be released by Trey Gunn from King Crimson, through his 7D Media label in the US.

My bubble is small. My audience — for which I’m grateful — already knows me. But I need to move further. Trey has a much wider distribution network, and the music can reach people who haven’t discovered it yet.

At the same time, I’ve finished another album. It will be more prog-rock, even experimental. It will also be released on 7D Media.

It’s a pity that Hevhetia is gone.

Last week I was supposed to receive a rough cut of a film with the working title KUKO. Nothing arrived, so I started painting.

I bought new paints and began working on canvas. I’m doing completely spontaneous abstractions. The process is very similar to how I make music — trying to capture energy. Maybe even something that can’t really be named.

In the end, I found myself working with charcoal on white paper.

Out of around 70 drawings, I selected about 15. This format is also more economically accessible than large canvases, and the risk is smaller.

Some of them are now on my website and available for purchase.

People buy far fewer CDs today, and digital sales are also declining. So I’m creating artifacts — something physical that can accompany my music.

I’ve also started reading again after a few months’ break.

I had the feeling I was getting slower. Remembering less. Going less deep.

I use AI for translations and grammar corrections — it’s a great tool. But reading and working on my own thinking is essential for what I do.

I’m currently reading Gogol’s The Portrait and Lem’s Solaris.

Summer is slowly approaching.

I’m looking forward to cycling. And to evenings when we all sit on the terrace as a family and talk.

Today I’ll finish mastering the latest Guitar Story and send it to Trey.

Wishing you a good week.

David

Subscribe now

Share

Leave a comment

Official web

After that, everything will come out together as one album on Bandcamp.

This past week, I had some unexpected time off.
The film I’m working on is currently in the editing phase, so I decided to slow down for a moment.

That didn’t last long.

I started painting.
Abstract works.

I destroyed around ten canvases before something began to make sense.

I realized I have to approach painting the same way I approach music.
From the inside.

No planning, no composition in the traditional sense — just movement, gesture, decision.

The same applies to my charcoal improvisations on paper.

Charcoal is more forgiving.
You throw the paper away and start again.

Canvas is a more expensive lesson.

Right now, my ratio is about 1 out of 10.
One piece out of ten feels right — something appears, some kind of atmosphere.

It’s similar with paintings, just more costly.

I won’t be making prints from these charcoal works.
Only originals, unframed.

If you want to see them, they are here:
https://www.davidkollar.com/visual-art

In the age of streaming, supporting a musician has become almost invisible.
Streaming pays nearly nothing, and CDs are mostly for collectors now.

That’s also why I started creating other forms —
visual works, mixed technique paintings, charcoal drawings, clothing.

If you want to support what I do, you can do it here:

https://www.davidkollar.com/merch-books

https://davidkollar.com/wear-the-noise-t-shirts-and-more

The short week is coming to an end.
I’m planning to grill something over the weekend, walking in the forest, trying to slow down a bit…

and honestly, I can’t wait for them to send me the film,
because I’m running out of space for all these drawings.

David

V tomto podcaste to rozoberám pokojne a bez emócií:

• koľko nás reálne stojí khttps://linktr.ee/davidkollar?utm_source=linktree_profile_share&ltsid=2e596010-d763-444b-b691-6377b596748aultúra

• prečo to ľudí tak triggeruje

• či má kultúra fungovať čisto trhovo

• a čo by sa stalo, keby neexistovala podpora

Toto nie je útok na mainstream.
Je to pokus vysvetliť, ako veci fungujú v realite.

🎬 Prvé ironické video:
https://www.facebook.com/reel/937622535666050

🎬 Druhé video – koľko nás stojí kultúra:
https://www.facebook.com/share/v/1Z9fnjTDTS/

🎸 Viac o mne / hudba / projekty:
https://linktr.ee/davidkollar?utm_source=linktree_profile_share&ltsid=2e596010-d763-444b-b691-6377b596748a

2% z daní:

Part of it is the work I’ve been doing – and still am – on a really beautiful Slovak film directed by Juro Šlauka, the director of Punk Never Ends!

I can’t say much about it yet, but it’s a film featuring the puppets from my childhood – Kuko, Raťafák Plachta, Drobček and others.

I’m really enjoying working on it. And on top of that, I’m doing something I’ve never done before – using synthesizers from the 80s and 90s.

Completely unexpectedly, I also got into cooking. Some of you might know that I went to a private hospitality school. I hated it back then. It was all about peeling potatoes – at least that’s how I remember it. Maybe the teachers showed us interesting recipes and techniques, but my head was somewhere else, deep in music. And when you’re a teenager, it’s really hard to focus on something you don’t naturally want to do, but have to.

I follow a few cooks on Facebook and I’ve been trying recipes that feel doable.

I even thought about helping out in an Italian restaurant for a while, just to learn how to make proper pizza. My last dough wasn’t great.

But somehow, I really started to enjoy it.

And honestly, if something really bad were to happen in the world – which sometimes feels closer than I’d like to admit, even though I still hope it won’t – cooking or working in a kitchen might actually be what keeps me going. I feel like in times like that, art would be pushed aside, and you wouldn’t be able to pay the bills with it anyway. That thought doesn’t leave me calm. From where I stand as an artist, the situation in the world feels pretty alarming.

When the war in Ukraine started, my first instinct was to leave. Go somewhere else – maybe Italy. Paolo would let us stay in his apartment and move back with his parents. Over time, we started to feel safe here again. But when I look at our prime minister and the way he acts, I see one thing – someone doing everything he can to secure impunity for himself and his people. Maybe he wouldn’t even mind if we got sanctioned by the EU and drifted closer to Russia.

I don’t want to talk about politics, but that’s honestly how it feels to me. The government just keeps pushing its own agenda at any cost, slowly breaking down our small, beautiful country – already poor and drained. In Prešov they’re building a new Ministry of Interior hospital, but there are already rumors that they’ll just finish the skeleton and leave it like that. I don’t know if it’s true, but the overall atmosphere feels pretty hopeless.

I’m also really sad about what’s happening in culture. Instead of fixing things, everything is being systematically dismantled. The old system definitely had its problems, but alongside them, a lot of things actually worked really well. For example, we wouldn’t be able to play concerts with KOMARA here if clubs and cultural organizations weren’t supported in some way. The same goes for my solo shows and workshops. Film music, and filmmaking in general in Slovakia.

But there’s not much I can really do about it. Sometimes people ask me why I don’t talk about this stuff on social media. The truth is, I tried a few times and it only brought negative reactions. Social media doesn’t really help anything. Everything is split into two camps. And even those who have already given up and say things like “they all stole before, and they’ll all steal again, I don’t care anymore” are, in a way, part of the problem. Indifference and inaction are also forms of action.

I’ve been to protests, even when I didn’t agree with everything. I usually leave when the protest songs start. I vote in every election. I talk to a few close friends. And that’s about all I can do. The opposition has to do its job, stay united, and actually have a plan.

I even got a message asking if I wanted to apply for support from Slovak public funds — that it would basically make me a collaborator with this government. Some people compare it to Stalinism.

These thoughts still come back to me sometimes, even after films like MIKI and ČERNÁK. For years, I dreamed of composing music for a mafia film based on real events. Maybe even a big detective story. I imagined how the music would sound in a cinema, maybe one day even on Netflix. I gave everything to those two films.

But the hate directed at me made me constantly remind myself of that dream out loud. When Netflix picks up one of those films, I have to convince myself — out loud — that I’m happy.

Recently, when I bought another kettlebell and was trying more demanding exercises, I caught myself thinking something strange. For a moment, out of frustration, I found myself wishing that something in my arm would snap. That I wouldn’t be able to play anymore. Because the thing that gives me joy often brings problems too.

And then I stopped. I told myself no!

Creating and searching — that’s my purpose in life. I’m one of the luckiest people on this planet, and I need to stay healthy — for myself and for my family.

But what am I supposed to do when there are fewer and fewer concerts, films are struggling, clubs don’t have money, and ticket prices can’t realistically be 50 euros just to cover costs and pay me something?

I’ve been invited to the Music Academy of Liverpool and to an academy in Johannesburg, South Africa. They want me to give a masterclass on AI in music and play concerts with Jonathan Crossley.

To make this happen, I simply need support — for travel and living expenses. That’s just how it works. It’s a huge opportunity, but I have to apply for funding based on these invitation letters.

The only thing that really helps me stay mentally afloat is sport. Sometimes I train twice a day — I run in the morning and work out with my favorite kettlebells in the evening.

I’ll share some videos here if you’d like to try it. It’s great for functional strength and you can do it in a one-square-meter space. (If you want, just message me and I’ll explain how it all works.)

I was even asked if I’m part of the “manosphere” or some kind of toxic masculinity. I had to look up what that even means.

Wikipedia: https://en.wikipedia.org/wiki/Manosphere

I only have one answer to that.

While writing this blog, my laundry just finished, and in a moment I’m going to cook beef in a pressure cooker. I’ve been writing this text for almost two hours. So according to that theory, I guess I’m a weak male. A “real man” probably shouldn’t be doing these things.

I work out to stay healthy, to balance out my own bad habits — like when I have a few too many beers and a cigarette. But mostly, I do it for my mental health.

I have to admit, I’m also feeling burned out. Maybe it’s just spring fatigue. I’m 42 now, and I’ve never felt it this intensely before. It’s like a strong jet lag, like when I came back from Los Angeles. And I still go to bed early, usually between 8:30 and 9:00 pm.

I’m trying not to read the news. I’ve realized it’s all just commentary on the current state of things — which can change by tomorrow — and I tend to experience it all very intensely.

I’ve been overloaded with podcasts. Listening while shopping, listening to English podcasts to improve my language, then podcasts about health, training, psychology, art…

I had to stop. Now I’m trying to just be. To focus on one thing at a time.

I don’t sit in front of my recording software for 9–10 hours straight anymore. I try to work in waves — 2–3 hours, then I go cook for a couple of hours, then back again for another 2–3.

I’ve been listening to short stories by Karel Čapek.

I also started writing things down again — with a pen on paper, or with a stylus on my iPad.

Even ChatGPT is starting to wear me out. I honestly feel like, as great as it is, it might also be making people dumber.

A journalist writes an article using ChatGPT, and then a reader puts the link into ChatGPT to get a summary. The machine is doing the work for both of them.

Strange, isn’t it?

And yet, we’re supposed to have more time now. But for what?

I’d also like to share a misunderstanding that happened to me recently.

During my campaign for the album CALLS, I ran a crowdfunding campaign on Donio.sk. Doing a campaign as a musician today isn’t easy. You have to offer different rewards.

For example — if you offer a “just for support” option for 10 euros, you need 200 people to reach 2000 euros. You can also offer physical items, like a CD for 20 euros. But if you produce even just 50 copies, each one costs you around 5 euros, plus artwork, packaging, and shipping. You’re at roughly 9 euros in costs. So out of 20 euros, you’re left with 11.

That’s why I started making visual works.

I use a technique that suits me best — as someone who’s not a classically trained painter. I was inspired by my friend Rick Cox. I photograph objects, then process them digitally using different techniques, and print the final result on high-quality paper.

Besides smaller prints that I sell for around 100 euros, I also started creating larger pieces, which my friend, painter Peter Popelka, called “graphic artifacts.”

It’s quite a time-consuming process for me. I photograph brush strokes, edit them digitally, print them, and in some cases I also paint into them by hand. The final piece is mounted onto a PVC board, placed in a wooden frame, and finished with varnish.

I included these works in the Donio campaign. One of the pieces was sold — together with a limited-edition USB stick. It was a significant part of the support.

I personally delivered the artwork in Nové Mesto nad Váhom, at the Blue Note club, after a concert by Pat Mastelotto.

About three quarters of a year passed.

Last Friday, I received a message from the buyer on Facebook. He said it was hard for him to write, but he told me I had “cheated” him. That I had only given him a print of an original. He had it evaluated by a friend — a conservator in the US — who said its value was around 10 euros.

But the value of a work is not the same as the cost of its materials.

There’s one more thing I want to add.

Of course, I did make a mistake. I forgot to send him the USB with my full discography, which was part of the package.

For a long time, I kept apologizing to people for not sending it yet, because I didn’t really have a clear idea of how to make it. I didn’t want to just send a plain USB stick. I finally figured it out sometime in November — I got an idea. Then I left for the US, gave one to Rick Cox and I think one to Thomas Newman as well. And of course, I forgot to send it to him.

I apologized to the man and sent the USB immediately. I also included a book (On Music and Time) as an extra gift and wrote an apology inside.

I tried to explain that it’s a mixed technique and a digital print. That it’s an original piece by me, signed, and that only one exists. A lot of musicians today also create visual work — images, objects, artifacts. Warhol used screen printing, and Banksy works with stencils.

But he stood by his opinion.

I’m writing about this also because maybe people don’t realize that I do all of this on my own. I don’t have a team. I ship CDs and prints myself, I write blogs, record podcasts, compose music, plan concerts, prepare workshops, manage my website — and live a normal life on top of that.

Sometimes I forget things. When I get deeply into something, everything else goes aside. That’s how I work — in waves of inspiration.

It’s happened before. Usually people just write to me politely, asking if I might have forgotten. I reply, send what they ordered, and often include something extra.

After that message, I felt like destroying all the artworks and prints I’ve made. Like I was just creating bad energy. Something similar to that moment with the kettlebell…

Then I realized those pieces are out there — with my friends and listeners. In Japan, in the US, in Norway, in the Czech Republic. And they have value for them — my story in music.

The sentence that hit me the most was this: if I feel the world isn’t fair, maybe I should look at myself.

I’m writing about this because I don’t think it’s just about one misunderstanding. It’s also a reflection of the time we live in.

Instead of a simple question, there’s blame. Instead of trying to understand, there’s judgment.

We can’t communicate like this.

Maybe what’s really destroying us is something very simple.

A kind of blindness, deafness — and envy. That quiet satisfaction when something doesn’t work out for someone else. I’m not even talking about that one person specifically.

I understand where it comes from. From frustration. Pressure. The feeling that things aren’t working the way they should.

But if we keep going like this, it will eat us all.

I’m also thinking about what people often say about art — “they should get a real job.”

Art is hard work. It’s a job. Sometimes much harder than it looks from the outside.

Maybe it wouldn’t take that much to change things.

Less judging. Less moralizing. More asking. More trying to understand what we don’t see.

And to stop pulling each other down.

Despite all of this, I still feel the need to create. Music, images, things that might not make immediate sense — but I love working on them. That’s how I live.

Maybe that’s the only thing that really makes sense to do.

These are difficult times. We should be careful with how we treat each other.

Over the past few days, I’ve released two new tracks.

Unamused — featuring my cat Kiki on the artwork. It’s one of ten tracks from my upcoming album:

Art Is Never Alone — using words by Czech philosopher Miroslav Petříček, created as part of a musical tribute for his 75th birthday:

Maybe that’s the point.

Art is never alone.

We are in it together — artists, listeners, viewers, readers.

And to be means to be together.

If you’d like to support me, you can buy my music, my visual works, or my books.
And if you’re based in Slovakia, you can also support my work through the 2% tax donation system for my civic association.

Thank you,

David

Môže za to aj práca, ktorá stále trvá – na veľmi peknom slovenskom filme, ktorý režíruje Juro Šlauka, režisér filmu Punk je hneD.

Nemôžem o tom prezradiť veľa, ale ide o film, v ktorom účinkujú bábky môjho detstva – Kuko, Raťafák Plachta, Drobček a ďalší.

Veľmi ma baví práca na tomto filme, navyše robím zasa niečo, čo som predtým nerobil – používam syntetizátory z 80. a 90. rokov.

Úplne nečakane ma chytilo aj varenie. Niektorí z vás možno vedia, že som navštevoval súkromnú hotelovú akadémiu. Nenávidel som túto prácu, bolo to všetko o šúpaní zemiakov – teda aspoň si to tak pamätám. Možno nám aj učitelia ukazovali a učili nás nejaké zaujímavé recepty a techniky, ale ja som mal vtedy hlavu ponorenú v hudbe. A v tínedžerskom období života je naozaj ťažké koncentrovať sa na niečo, čo prirodzene nechcete, ale musíte.

Sledujem zopár kuchárov na Facebooku a recepty, o ktorých mám pocit, že by som ich zvládol, postupne skúšam.

Premýšľal som, že by som išiel aj do nejakej talianskej reštaurácie na výpomoc, aby som sa naučil robiť domácu pizzu. Moje posledné cesto nebolo nič moc.

Až tak veľmi ma to začalo baviť.

Nakoniec, ak by sa niečo strašné vo svete zomlelo – čo je podľa mňa na spadnutie, no stále verím, že to nespadne – by ma možno práve varenie alebo výpomoc niekde v kuchyni mohli uživiť. Myslím si, že v takých časoch by išlo umenie bokom a účty by sa zaplatiť nedali. Táto predstava ma naozaj nenecháva chladným. Situácia vo svete je, v pozorovaní umelca, až alarmujúca.

Moje prvé myšlienky v prvej fáze útokov na Ukrajinu boli, že utečieme preč – do Talianska. Paolo by nám nechal byt a šiel by bývať k rodičom. Postupne sme sa tu zasa začali cítiť bezpečne, no keď vidím nášho premiéra a jeho správanie, vidím len jedno – človeka, ktorý robí všetko preto, aby sebe a svojim ľuďom zabezpečil beztrestnosť. Možno by mu aj vyhovovalo, keby nás sankcionovala EÚ a pridali by sme sa k Rusom.

Nechcem hovoriť o politike, ale toto jedno mi z toho vychádza. Proste za každú cenu si vláda ide svoje a rozkladá našu peknú a malú krajinu – chudobnú a rozkradnutú krajinu. V Prešove stavia ministerstvo vnútra nemocnicu, no už sa povráva, že dokončia len skelet a nechajú to tak. Neviem, či je to pravda, ale atmosféra je veľmi beznádejná.

Mrzí ma aj to, čo sa deje v kultúre. Namiesto toho, aby sa veci opravovali, sa všetko systematicky ničí. Určite mal starý systém nejaké problémy, ale popri nich fungovalo naozaj skvele kopec iných vecí. Napríklad koncerty s KOMAROU by sme tu nemohli hrať, keby nejakou formou podpory neboli podporené kluby alebo kultúrne organizácie. To isté moje sólo koncerty a workshopy. Hudba k filmom a vlastne aj tvorba filmov na Slovensku.

Neviem s tým však nič urobiť. Občas mi niekto napíše, prečo o tom nepíšem na sociálnych sieťach. Nerobím to preto, lebo som sa o to pokúsil dvakrát, trikrát a mal som len zlé reakcie. Sociálne médiá ničomu nepomáhajú. Všetko je rozdelené na dva tábory. A aj tí, čo už rezignovali a hovoria „aj hentí kradli, aj tamtí budú, mne už je všetko jedno“, tomu vlastne prispievajú. Nezáujem a nečinnosť je takisto druh aktivity.

Chodil som na protesty, aj keď som tam s niektorými vecami nesúhlasil. Odchádzam, keď príde protest song. Chodím na každé voľby, ktoré sú. Rozprávam sa s mojimi pár priateľmi a to je tak všetko, čo môžem urobiť. Musí pracovať opozícia, byť jednotná a mať koncept.

Dokonca som dostal správu, či chcem žiadať o nejakú podporu zo slovenských fondov – že to vlastne znamená, že som kolaborant tejto vlády. Porovnávajú to so Stalinizmom.

Tie myšlienky sa mi stále občas vracajú aj po filmoch ako MIKI a ČERNÁK. Roky som túžil po tom, aby som mohol zložiť hudbu k mafiánskemu filmu podľa skutočnej udalosti. Možno k veľkej detektívke. Predstavoval som si, ako by v ňom znela hudba v kine a možno ak by bol raz aj na Netflixe. Dal som do týchto dvoch filmov všetko.
No ten hejt okolo mojej osoby ma nútil nahlas si svoj sen pripomínať. Keď mi Netlfix jeden z dvoch filmov ponúkne, musím sa nahlas presviedčať, že som šťastný.

Keď som si nedávno kúpil ďalší kettlebell a skúšal náročnejšie cviky, pristihol som sa pri zvláštnej veci. V jednej chvíli som si v zlosti v duchu prial, aby mi niečo v ruke prasklo. Aby som už nemohol hrať. Pretože to, čo robí radosť mne, mi často prináša aj problémy.

Hneď nato som sa však zastavil.

Povedal som si, že nie.

Tvorba a hľadanie sú môj zmysel života. Som jeden z najšťastnejších ľudí na tejto planéte a potrebujem byť zdravý – pre seba aj pre svoju rodinu.

K tým fondom. Čo máme robiť, keď koncertov je menej a menej, filmy majú problémy, kluby nemajú peniaze a lístky nemôžu stáť 50 eur, aby sa zaplatili náklady na koncert a nejaký honorár?

Mám pozvánku na Music Academy of Liverpool a Akadémiu v Johannesburgu v Afrike. Chcú, aby som robil masterclass o AI v hudbe a odohral koncerty s Jonathanom Crossleym.

Potrebujem na to proste podporu – náklady na cestu a stravu. Takto to funguje. Je to obrovská príležitosť, no musím žiadať fondy o podporu na základe týchto listov. No na niekoho to posobí, že som kolaborant súčasnej vlády…

Jediné, čo mi pomáha prežiť psychicky, je šport. Niekedy cvičím aj dvakrát do dňa – ráno behám a večer cvičím s mojimi obľúbenými kettlebellmi.

Pridám sem aj videá, ak by ste si to chceli vyskúšať. Je to super na funkčnú silu a dá sa s tým cvičiť na jednom metri štvorcovom. (Ak chcete, napíšte mi a vysvetlím vám, ako to celé funguje)

Dostal som aj otázku, či som súčasťou manosféry alebo až toxickej maskulinity. Musel som si najprv vyhľadať, čo to vlastne znamená.
https://cs.wikipedia.org/wiki/Manosf%C3%A9ra

Mám na to len jednu odpoveď.

Práve počas písania tohto blogu mi doprala práčka a o chvíľu idem variť hovädzie mäso v tlakovom hrnci. Tento text píšem už skoro dve hodiny. Takže som podľa tejto teórie slabý samec. “Naozajstný chlap” také veci nemá robiť.

Snažím sa pozerať na veci zo všetkých uhlov, ale už to nechávam tak. Nebudem reagovať.

Cvičím, aby som bol zdravý, aby som si zrovnal neduhy – keď si dám niekedy viac pív a k nim cigaretu. A hlavne kvôli psychike.

Priznám sa, že cítim aj vyhorenosť. Je to asi jarná únava. Už mám 42 rokov a nikdy som to takto intenzívne predtým necítil. Je to ako silný jetlag, keď som sa vrátil z Los Angeles. A pritom chodievam spať už medzi 20:30 – 21:00.

Snažím sa nečítať správy. Pochopil som, že to sú všetko len komentáre na súčasný stav, ktorý môže byť zajtra iný a všetky ich prežívam veľmi intenzívne.

Som zahltený podcastmi počas nakupovania, anglickými podcastmi, aby som si zlepšil angličtinu, a potom všetky podcasty o zdraví, cvičení, psychológii, umení...

Musel som to stopnúť a skúšam len tak byť. Sústrediť sa na jednu vec, ktorú teraz robím.

Nesedím pri nahrávacom programe 9–10 hodín v kuse. Snažím sa pracovať vo vlnách – 2–3 hodiny, potom idem variť na 2 hodiny a tak zase 2–3 hodiny.

Počúvam poviedky Karla Čapka.

A začal som si písať veci perom na papier alebo perom do iPadu.

Unavuje ma už aj ChatGPT. Naozaj mám pocit, že tak ako je to skvelá vec tak budú ľudia zároveň hlúpnuť.

Novinár píše článok s ChatGPT a čitateľ dá link z článku do ChatGPT, aby mu urobil súhrn. Za oboch pracuje robot. Divné nie? Ale máme viac času (načo?)

Chcel by som vám povedať aj o jednom nedorozumení, ktoré sa mi nedávno stalo.

Počas mojej kampane na album CALLS som robil zbierku na Donio.sk. Robiť dnes zbierku pre muzikanta nie je jednoduché. Musíte do nej dať rôzne dary.

Napríklad – ak dáte dar „pre dobrý pocit“ za 10 eur, potrebujete 200 ľudí, aby ste sa dostali na sumu 2000€. Môžete tam dať aj fyzické veci, napríklad CD za 20 eur. Lenže keď chcete vyrobiť čo i len 50 kusov, jeden vás vyjde okolo 5 eur, plus grafika, plus obálka a poštovné. Ste približne na 9 eurách nákladov. Z 20 eur vám zostane 11.

Preto som začal robiť aj grafiky.

Používam techniku, ktorá mne – neakademickému maliarovi – sedí najviac. Inšpiroval ma môj priateľ Rick Cox. Fotografujem objekty, následne ich upravujem v počítači rôznymi technikami a finálny výsledok tlačím na kvalitný papier.

Okrem grafík, ktoré predávam približne za 100 eur, som začal robiť aj väčšie veci, ktoré môj priateľ a maliar Peter Popelka nazval „grafické artefakty“.

Je to pre mňa zdĺhavý proces. Fotím ťahy štetcom, upravujem ich v počítači, tlačím a do niektorých potom ešte ručne zasahujem. Výsledok sa vytlačí a prilepí na PVC dosku, vyrobí sa blind rám a nakoniec sa to nalakuje.

Tieto veci som dal aj do Donio kampane. Jeden z týchto obrazov sa predal – spolu s grafikou na limitovanom USB kľúči. Bola to významná časť podpory.

Obraz som osobne odovzdal v Novom Meste nad Váhom, v klube Blue Note, po koncerte Pata Mastelotta.

Ubehol asi trištvrte rok.

Minulý piatok som dostal od toho pána správu na Facebooku. Písalo sa mu to vraj ťažko, ale napísal mi, že som ho „podviedol“. Že som mu dal len výtlačok originálu. Dal to ohodnotiť kamarátke – reštaurátorke v USA – a tá povedala, že to má hodnotu 10 eur.

Hodnota diela sa predsa nerovná hodnote materiálu.

Ešte jedna vec, ktorú chcem dopovedať.

Samozrejme, urobil som aj chybu. Zabudol som mu poslať USB s kompletnou diskografiou, ktoré bolo súčasťou toho balíka.

Dlho som sa ľuďom ospravedlňoval, že som ho ešte neposlal, pretože som nemal jasnú predstavu, ako ho vyrobiť. Nechcel som posielať iba USB kľúč. Nakoniec som to spravil až niekedy v novembri. Dostal som nápad. Potom som odišiel do USA, jedno som dal Rickovi Coxovi a jedno tuším aj Thomasovi Newmanovi. Samozrejme som USB zabudol poslať.

Tomu pánovi som sa ospravedlnil a USB som mu okamžite poslal. Pribalil som aj knihu O hudbe a dobe ako extra dar a napísal som do nej ospravedlnenie.

Snažil som sa mu vysvetliť, že ide o kombinovanú techniku a digitálnu tlač. Že je to originál odo mňa, podpísaný, a existuje len jeden kus. Dnes veľa muzikantov robí aj vizuálne veci, obrazy alebo grafické artefakty. Veď Warhol používal sieťotlač a Banksy pracuje so šablónami.

Stál si však za svojím.

Píšem o tom aj preto, že možno si ľudia neuvedomujú, že toto všetko robím sám. Nemám tím ľudí. Sám posielam CD-čka, grafiky, píšem blogy, robím podcasty, skladám hudbu, plánujem koncerty, pripravujem workshopy, spravujem web a popri tom žijem normálny život.

Občas na niečo zabudnem. Keď sa do niečoho ponorím, všetko ostatné ide bokom. Takto fungujem, vo vlnách inšpirácie.

Stalo sa mi to už viackrát. Väčšinou mi ľudia normálne napísali, či som náhodou nezabudol. Odpísal som, poslal veci, ktoré si kúpili a často som pridal niečo navyše.

Po tejto správe som mal chuť všetky obrazy a grafiky, ktoré som vyrobil, zničiť. Mal som pocit, že tým robím len zlú energiu. Niečo ako s tým kettllebelom…

Potom som si uvedomil, že tie veci majú doma moji priatelia a fanúšikovia. Sú v Japonsku, v USA, v Nórsku, v Česku. A majú pre nich hodnotu - môj hudobný príbeh.

Najviac ma zasiahla jedna veta, ktorú mi napísal: ak mám pocit, že svet nie je spravodlivý, mal by som sa zamyslieť nad sebou.

Píšem o tom aj preto, že to podľa mňa nie je len o jednom nedorozumení. Je to aj obraz doby, v ktorej žijeme.

Namiesto jednoduchej otázky príde výčitka. Namiesto snahy pochopiť príde súd.

Takto spolu nemôžeme komunikovať.

Možno nás nakoniec najviac ničí niečo úplne obyčajné.

Hluchota, slepota a závisť. Tichá radosť z toho, keď sa niekomu niečo nepodarí. Tým nenarážam na toho pána.

Chápem, odkiaľ to prichádza. Z frustrácie. Z tlaku. Z pocitu, že veci nefungujú tak, ako by mali.

Ale ak v tom budeme pokračovať, zožerie nás to všetkých.

Narážam aj na to, čo sa často hovorí o umení – „nech si nájdu poriadnu robotu“.

Umenie je drina. Je to práca. Niekedy oveľa ťažšia, než sa zvonku zdá.

Možno by stačilo málo.

Menej súdiť. Menej moralizovať. Viac sa pýtať. Viac sa snažiť pochopiť veci, ktoré nevidíme.

A prestať si navzájom podkopávať nohy.

Aj napriek tomu všetkému mám stále chuť tvoriť. Hudbu, obrazy, veci, ktoré možno nedávajú okamžitý zmysel, ale milujem pracovať na nich, žijem.

Možno je to práve to jediné, čo má zmysel robiť.

Doba je zlá. Dávajme si na tieto veci pozor.

V posledných dňoch som vydal aj dve nové skladby.

Unamused – na obrázku je môj kocúr Kiki. Táto skladba je jednou z desiatich z pripravovaného albumu:

Umení není nikdy samo – použil som slová Miroslava Petříčka, významného českého filozofa, ku ktorého 75. narodeninám vznikol tento hudobný projekt:

Možno práve to je pointa.

Umenie nie je nikdy samo.

Sme v ňom spolu – umelci, poslucháči, diváci, čitatelia.

A byť znamená byť spolu.

Ak ma môžete a chcete podporiť tak môže kúpiť digitálne moju hudbu, moje grafiky, moje knihy alebo aj 2% z daní pre moje občianské Združenie.


Ďakujem vám,

David

Subscribe now

Share

Leave a comment

When I bought the tickets, I was sure we’d lose. I didn’t mind. I just wanted to experience it live. And I have to admit, hockey in person is a completely different sport than on TV.

Commentators influence my feelings too much. Live, the game is faster, tougher, sometimes almost chaotic, but at the same time very pure in its energy. You hear the sound of the skates, the hits, the silence just before a shot.

And the atmosphere… it was great. At one point the whole stadium stood up, someone started clapping and everyone joined in. There was no anger, no tension, more like a shared rhythm. Strong, but not aggressive.

We were sitting among Finnish fans, but there was no hostility, nothing like at some local football matches. At one moment it crossed my mind how good life on this planet could be without wars and anger.

The Stadium and the Crowds

The Santa Giulia arena is very well organized — you could feel it right from the entrance, during ticket checks and moving around inside. Everything worked, everything had its order. And the sun was shining.

At the same time I realized one thing — big crowds aren’t really my environment.

I don’t really go to big concerts. Only when my daughter Barbora pulls me out to one.

Rammstein in Trenčín.
Mötley Crüe in Budapest.
Slipknot in Prague.

And now hockey in Milan.

Maybe it’s age, maybe just my nature. I don’t know. I just know I don’t look for big crowds and I feel better in smaller environments. Even a crowded Lidl can feel overwhelming to me now. And when my daughter is with me, I sometimes worry whether something might suddenly happen. Because of that, I often can’t fully relax at big events.

The Trip Was Also a Bit of a Logistics Game

The whole trip was a bit of a logistics game.

About eight months in advance we booked three different places to stay, each for three days, with the payment scheduled only for February 2, 2026. It meant one thing — we had options open but weren’t risking anything.

When the schedule for Slovakia’s games was announced, we cancelled the other reservations and kept only the one that matched the game against Finland. We bought the tickets in advance and suddenly the plan became a real date in the calendar.

I like this kind of thing. When a plan slowly takes shape and then suddenly starts to work.

As a small bonus, the husband of the apartment owner turned out to be a King Crimson and TOOL fan, so I even got a 10% discount — and I left them a KOMARA vinyl as a gift.

The drive from Prešov to Milan took about 13 hours with breaks, and about 12 hours on the way back. Long and tiring, but worth it.

Highways give you time to think. Sometimes those hours between point A and point B matter in their own way.

Getting Around, the City, and Small Moments

We got to the stadium by public transport. First bus number 43, about seven stops to the M3 metro, then roughly fifteen more stops, and finally shuttle buses that carried fans straight to the arena.

Every now and then you could hear that chant — “Slovenskoooo, Slovenskoooo, heja heja hej Slovensko.” I always find it a bit cheesy, but I caught myself shouting it too once we started winning.

The worst part is probably the food lines. If you want to buy something during the break, you basically don’t stand a chance. But I guess that’s the same everywhere.

After the game we couldn’t get an Uber near the stadium, so we walked north for about twenty minutes. Then tram number 27, after ten stops bus 91, and after another fifteen stops bus 81, which finally took us back to the apartment.

There was a small local pub nearby where we sat for a while, and later we went back to the apartment to watch more games.

On the last day in Milan I told myself I had to try local focaccia. We walked through the city center, bought some discounted sunglasses, and just wandered around.

In the end, those four days were simple: two days of travel, one day of hockey, and one day of wandering around Milan.

It was great.

David

Keď som kupoval lístky, bol som presvedčený, že prehráme. Nevadilo mi to. Chcel som to zažiť naživo. A priznám sa, že hokej naživo je úplne iný šport než v televízii.

Komentátori príliš ovplivňujú moje pocity. Zápas naživoje rýchlejší, tvrdší, miestami až chaotický, ale zároveň veľmi čistý v energii. Vnímate zvuk korčúľ, nárazy, ticho pred strelou.

A atmosféra… tá je skvelá. V jednej chvíli sa celý štadión postavil, niekto začal tlieskať a ostatní sa pridali. Nebol v tom hnev ani napätie, skôr spoločný rytmus. Silná, ale nie agresívna.

Sedeli sme medzi Fínmi, ale nebol tam žiaden vzájomný hnev, ako na lokálnom futbalovom zápase. V jednej chvíli mi napadlo, aký skvelý by bol život na tejto planéte bez vojen a hnevu.

Štadión a davy

Štadión Santa Giulia je veľmi dobre zorganizovaný — čo bolo cítiť už pri príchode, pri kontrole lístkov aj pri presunoch po štadióne. Všetko fungovalo, všetko malo svoj poriadok. Navyše svietilo slnko.

Zároveň som si uvedomil jednu vec — veľké davy nie sú prostredie, ktoré vyhľadávam.

Na veľké koncerty v podstate nechodím. Vlastne len vtedy, keď ma vytiahne moja dcéra Barbora.

Rammstein v Trenčíne.
Mötley Crüe v Budapešti.
Slipknot v Prahe.

A teraz hokej v Miláne.

Možno je to vekom, možno povahou. Neviem. Len viem, že veľké davy nevyhľadávam a je mi bližšie menšie prostredie. Dokonca preplnený Lidl mi už robí problém. Navyše, keď je so mnou dcéra mám aj obavu, či sa tam niečo nezomelie. Práve kvôli tomu si tieto veľké podujatia často neužijem naplno.

Logistika a cesta

Celý výlet bol trochu aj logistická hra.

Asi osem mesiacov dopredu sme si zarezervovali tri rôzne ubytovania po sebe, každé na tri dni, s tým, že platba mala prebehnúť až 2. februára 2026. Znamenalo to jediné — mali sme otvorené dvere, ale nič sme neriskovali.

Keď zverejnili termíny zápasov Slovenska, zrušili sme ostatné rezervácie a nechali len tú, ktorá sedela na zápas proti Fínsku. Lístky sme kúpili v predstihu a zrazu sa z plánu stal konkrétny bod v kalendári.

Takéto veci mám rád. Keď sa plán pomaly skladá a potom zrazu začne fungovať.
Navyše manžel majiteľky apartmánu je fanúšik King Crimson a TOOL tak som dostal ešte 10% zľavu a nechal som im KOMARA vinyl ako darček.

Cesta z Prešova do Milána autom trvala asi 13 hodín, späť 12. Dlhé a únavné, ale stálo to za to.

Na diaľniciach má človek čas premýšľať. Niekedy sú práve tie hodiny medzi bodom A a bodom B dôležité samy osebe.

Presuny, mesto a malé momenty

Z ubytovania sme sa na štadión presúvali verejnou dopravou. Najprv autobus číslo 43, asi sedem zastávok na metro M3, potom ďalších približne pätnásť zastávok a nakoniec shuttle busy, ktoré prevážali fanúšikov priamo k štadiónu.

Občas sa ozýval ten podľa mňa trochu trápny pokrik „Slovenskooooo, Slovenskoooo, heja heja hej Slovensko“. A potom som sa pristihol, že keď sme začali vyhrávať, kričím ho spolu s ostatnými.

Asi najhoršie sú rady k bufetom. Keď si chcete cez prestávku niečo kúpiť, v podstate nemáte šancu. Ale to je asi rovnaké všade.

Po zápase sa nám k štadiónu nepodarilo zavolať Uber, tak sme sa vybrali peši na sever, asi dvadsať minút. Potom električka číslo 27, po desiatich zastávkach autobus číslo 91 a po ďalších asi pätnástich zastávkach autobus 81, ktorý nás doviezol k ubytovaniu.

Neďaleko bola malá pivná krčma, kde sme si na chvíľu sadli, a potom sme sa vrátili do apartmánu pozerať ďalšie zápasy.

Posledný deň v Miláne som si povedal, že musím ochutnať miestnu focacciu. Prešli sme sa centrom, kúpili sme si zlacnené okuliare a len tak chodili mestom.

V podstate sa tie štyri dni dajú rozdeliť jednoducho: dva dni cesty, jeden deň hokej a jeden deň voľný program v Miláne.

Bolo to super.

Rozhovor o umelej inteligencii

Počas cesty a rozhovorov, ktoré vznikajú mimo bežného prostredia, sa často otvoria témy, ku ktorým by som sa doma možno ani nedostal. Jedna z nich sa týka umelej inteligencie.

Práve z Milána sme nahrali rozhovor pre Ars Musica o umelej inteligencii. O tom, ako ju používam, prečo sa ju snažím pochopiť a prečo si zároveň myslím, že je dôležité nestratiť vlastné myslenie, čítanie a pochybovanie. Druhým hosťom bol môj priateľ Peter Katina.

Ak máte chuť, môžete si ho vypočuť tu:
https://www.stvr.sk/radio/archiv/1247/2734191

David

Subscribe now

Share

Leave a comment

I’m sitting in the audience. People around me. Silence. Anticipation.

The students in Poznań came up with the idea that the concert wouldn’t start on stage, but right among the listeners. A spatial effect. Sound that surrounds you before you even see its source. Arve told me one condition beforehand: “Don’t play any specific notes.”

So we began. In a fog of uncertainty, where the substance of sound wins over melody.

Then a little girl, Helena, came onto the stage. She sang a folk song. It was a very powerful moment. This purity of tradition was later complemented by Patryk Rynkiewicz and his quartet.

After that came a duo: saxophone (Kacper Krupa) and drums (Andrzej Konieczny) with electronics — a completely different world, raw and technological. I love these contrasts. An acoustic prehistoric feeling in the audience, a folk song, and then a futuristic charge. And then me and Arve Henriksen with our own musical world.

Videos from my iPhone:

ARVE AND MY INSECURITIES

Arve is an absolutely essential figure for me. Not only musically, but also as a human being. He’s a musician who can completely dissolve sound and transform space. And then suddenly he starts to sing. It’s the kind of moment when you simply lay down your weapons. His musical palette is incredibly rich and powerful. Arve is just special — he’s walking music.

And yet he keeps encouraging me.

It might not look like it, but on stage I’m often insecure. I can get blocked. I cut myself off from creativity and start to grope in the dark.

That’s when I reach for a piece of paper where I’ve written my “escape plan.” Points I hold on to when I’m getting lost. Arve senses it and opens doors in me that I didn’t even know existed. Over the years, this has helped me immensely.

I often wonder where my insecurity comes from. Is it a natural part of my personality? Or is it the result of years of criticism and resentment in the environment I live in? I don’t know.

But Arve shows me that insecurity isn’t an enemy — it’s energy that needs to be learned how to control. He’s a genius and a fighter for the right principles. He knows what’s fair. I’ll write about that another time.

A STORY OF CHOPPING WOOD AND SELLING INSURANCE

The workshop with Polish guitar students at the Academy of Music in Poznań was just as powerful for me as the concert. We talked for more than two hours.

I told them my “life story” — without embellishment. How I got married at eighteen, left school, and chopped wood. How I sold ice cream and tried to work as an insurance agent, while everyone around me kept hammering into my head that my music would never amount to anything.

We traced the path from the moment I “left” Slovakia musically, because I didn’t see a future for myself there as a musician — even though physically I stayed living at home. Through Hungary — collaborations with Ádám Markó and Gergő Baranyi — all the way to Gergo Borlai. Then projects in Italy with Paolo Raineri, collaborations with Pat Mastelotto and Trey Gunn from King Crimson, Erik Truffaz, Fennesz, a story with Adam Jones from Tool, and Nils Petter Molvær — leading up to my film music. From its beginnings in amateur films to box-office hits like MIKI and ČERNÁK. I also mentioned Rick Cox, Thomas Newman, Steven Wilson… and even the projects that didn’t work out, like my “Hans Zimmer story.”

It was inspiring for me too. Seeing that spark in their eyes. I felt like I had come dirty and scraped from a battlefield to a university to pass on experience to students.

YOU ARE NOT INFLUENCERS. YOU ARE MUSICIANS.

The next day we had a workshop together with Arve. He spoke about improvisation as a compositional technique. He showed them his sound palette and we all played together.

We wanted only one thing from them: to be curious, playful, and unafraid.

At the end I told them one thing: forget about social media and follower counts. You are not influencers. You are musicians. You need to practice, explore, and live music. Post what you need to, but don’t torture yourselves with numbers.

I gave them the example of Thomas Newman. He might have two thousand followers on Instagram, but the whole world knows him, and millions listen to him on Spotify. That’s reality — not colorful bubbles.

Arve closed with a beautiful thought. He told the students to value the fact that they can study for free. To make the most of it and show the Polish community that investing tax money in them was worth it. To play together, experiment, and compose as much as possible while they are still at the university.

Then he pointed out the window. To the world we both came from — and the one they will soon enter. Out there, everything has a price.

A VIEW ACROSS THE BORDER

Poland is growing incredibly — economically, culturally, and in terms of infrastructure. Highways across the whole country, confidence, development.

For me, it’s unbelievable and at the same time sad, because Slovakia feels like the exact opposite. We’re moving in the other direction. That’s simply how it is. Not to mention the support for culture.

Still, I’m grateful that we are neighbors. That this energy from Poland is within reach. I believe more collaborations will open up in the future.

That’s what it’s really about — connection, breaking through insecurity, joy, inspiration, and music.

Poland joining 20 largest world economies, IMF figures show:

LINK: https://notesfrompoland.com/2025/10/15/poland-joining-20-largest-world-economies-imf-figures-show/

Subscribe now

Share

Sedím v publiku. Okolo mňa sú ľudia, ticho, očakávanie.

Študenti v Poznani vymysleli, že koncert nezačneme na pódiu, ale priamo medzi poslucháčmi. Priestorový efekt. Zvuk, ktorý ťa obklopí skôr, než uvidíš jeho zdroj. Arve mi predtým povedal jedinú podmienku: „Nehraj žiadne konkrétne tóny.“

A tak sme začali. V hmle neurčitosti, kde hmota zvuku víťazí nad melódiou.

Potom prišlo na pódium malé dievčatko, Helena. Zaspievala folkovú pieseň. Bol to veľmi silný moment. Túto čistotu tradície neskôr doplnil Patryk Rynkiewicz so svojím kvartetom.

Následne prišlo duo: saxofón (Kacper Krupa) a bicie (Andrzej Konieczny) s elektronikou – úplne iný svet, dravý, technologický. Milujem tieto kontrasty. Akustický pravek v publiku, ľudová pieseň a potom futuristický náklad. A potom ja a Arve Henriksen s naším hudobným svetom.

Videá z môjho Iphonu:

ARVE A MOJE NEISTOTY

Arve je pre mňa absolútne zásadná postava. Nielen hudobne, ale aj ľudsky. Je to hudobník, ktorý dokáže zvuk úplne rozpustiť a zmeniť priestor. A potom zrazu začne spievať. Je to moment, keď jednoducho zložíte zbrane. Jeho hudobná paleta je veľmi pestrá a silná. Arve je proste špeciálny, je to chodiaca hudba.

A pritom ma stále povzbudzuje.

Možno to tak nevyzerá, ale na pódiu som často neistý. Dokážem sa zablokovať. Odstrihnem sa od tvorivosti a tápam.

Vtedy siaham po papieri, na ktorom mám napísaný svoj „únikový plán“. Body, ktorých sa chytím, keď sa strácam. Arve to cíti a otvára vo mne dvere, o ktorých som ani netušil, že existujú. Veľmi mi to za tie roky pomohlo.

Často premýšľam, odkiaľ sa tá moja neistota berie. Je to prirodzená súčasť mojej povahy? Alebo sú to roky kritiky a neprajnosti v prostredí, v ktorom žijem? Neviem.

Arve mi však ukazuje, že neistota nie je nepriateľ, ale energia, ktorú treba vedieť ovládať. Je to génius a bojovník za správne princípy. Vie, čo je fér. O tom ale napíšem inokedy.

PRÍBEH O RÚBANÍ DREVA A POISTKÁCH

Workshop s poľskými gitaristami na Akademia Muzycna v Poznanu bol pre mňa rovnako silný ako koncert. Rozprávali sme sa vyše dvoch hodín.

Povedal som im svoju „life story“ – bez príkras. Ako som sa v osemnástich oženil, odišiel zo školy a rúbal drevo. Ako som predával nanuky a skúšal byť poisťovacím agentom, zatiaľ čo mi všetci dookola tĺkli do hlavy, že z mojej hudby nikdy nič nebude.

Prešli sme tú cestu od momentu, keď som zo Slovenska „odišiel“ hudobne, lebo som tu ako hudobník nevidel svoju budúcnosť – fyzicky som však zostal žiť doma. Cez Maďarsko – spolupráce s Ádámom Markóm a Gergőm Baranyim – až po Gerga Borlaia. Potom projekty v Taliansku s Paolom Rainerim, spolupráce s Patom Mastelottom a Treyom Gunnom z King Crimson, Erikom Truffazom, Fenneszom, story s Adamom Jonesom z Tool či Nilsom Petterom Molværom – až k mojej filmovej hudbe. Od jej začiatkov v amatérskych filmoch až po bestsellery MIKI a ČERNÁK. Spomenul som Ricka Coxa, Thomasa Newmana, Stevena Wilsona… aj tie projekty, ktoré nevyšli, ako moju „Hans Zimmer story“.

Bolo to inšpirujúce aj pre mňa. Vidieť tú iskru v ich očiach. Mal som pocit, že som prišiel špinavý a odretý z bojového poľa na univerzetu odovzdať skúsenosti študentom.

NIE STE INFLUENCERI, STE HUDOBNÍCI

Druhý deň sme mali workshop s Arvem spoločne. Hovoril o improvizácii ako o technike komponovania. Ukázal im svoju zvukovú paletu a hrali sme všetci spolu.

Chceli sme od nich len jedno: aby boli zvedaví, hraví a nebáli sa.

Na záver som im povedal jednu vec: vykašlite sa na sociálne siete a počty followerov. Nie ste influenceri. Ste hudobníci. Potrebujete cvičiť, objavovať a žiť hudbou. Postujte, čo potrebujete, ale netrápte sa číslami.

Uviedol som im príklad Thomasa Newmana. Na Instagrame má možno dvetisíc followerov, ale pozná ho celý svet a na Spotify ho počúvajú milióny. To je realita, nie farebné bubliny.

Arve to uzavrel krásnou myšlienkou. Povedal študentom, aby si vážili, že môžu študovať zadarmo. Aby to využili naplno a dokázali poľskej komunite, že sa z ich daní oplatilo do nich investovať. Aby spolu hrali, experimentovali, komponovali čím viac, kým su na univerzite.

Potom ukázal von z okna. Do sveta, z ktorého sme my dvaja s Arvem prišli a kde čoskoro prídu. Tam sa už za všetko platí.

POHĽAD CEZ HRANICU

Poľsko neskutočne rastie – ekonomicky, kultúrne aj infraštruktúrou. Diaľnice naprieč celou krajinou, sebavedomie, rozvoj.

Je to pre mňa neuveriteľné a zároveň smutné, lebo Slovensko mi pripadá ako pravý opak. Ideme opačným smerom. Teda je to jednoducho tak. O podpore kultúry nehovoriac.

Som však vďačný, že sme susedia. Že táto energia z Poľska je na dosah. Verím, že sa v budúcnosti otvoria ďalšie spolupráce.

Presne o tom to je – o prepojení, o búraní neistoty, radosti, inšpirácii a o hudbe.

Poľská ekonomika stúpa: https://www.sme.sk/index/c/polsko-ekonomika-investicie-eurofondy-reformy

Subscribe now

Share

V tejto epizóde sa krátko obzriem za rokom 2025 a hovorím o veciach, na ktoré máme skutočný vplyv – o čase, disciplíne, pozornosti a o tom, čomu sa oplatí venovať energiu. Spomeniem, čo momentálne čítam, na čom pracujem a čo plánujem v najbližšom období. Na záver pridávam tiché zamyslenie nad svetom a dôvod, prečo má zmysel zostať pokojný, sústredený a ľudský.

Odkazy spomenuté v epizóde

📘 Arvo Pärt – Čas čakania (kniha)
🎵 Arvo Pärt koncert
🎵 David Kollar – 24 Hours (single)
🎸 Guitar Stories Vol. III (EP)
🌍 Blogy, podcasty, web, merch, koncerty

Subscribe now

Share

Leave a comment