- Ekonomiky USA a Ruska sú neporovnateľné ako veľkosťou, tak zameraním. Jedna zaujímavosť za všetky – kým USA sa vezú na AI a čipovej vlne, dopyt po čipoch v Rusku výrazne klesol.

- Vojny s Ukrajinou a s Iránom sú z hľadiska rozsahu neporovnateľné. USA majú za 6 mesiacov 18 mŕtvych, to má Rusko za hodinu. Náklady na vojnu s Iránom sú odhadované na cca 40 miliárd + niekoľko desiatok si ešte vyžadovať bude. Priame náklady Ruska sú okolo 200 miliárd dolárov ročne, pritom HDP je 15-krát menšie.

- Pod videom najviac rezonuje „milión mŕtvych“. Milión je úvaha o teoretickej budúcnosti, kedy Rusko „vyhrá“ – o rok, dva, päť. Počty skutočne mŕtvych som detailne rozoberal tu na substacku, najreálnejšie aktuálne číslo bude niekde okolo 500 000.

- Ekonomické náklady pre Rusko sú extrémne, ale na zastavenie hrozby stačiť nebudú. Krajina bude fungovať aj s nimi. Rubeľ drží vďaka prísnej ruskej centrálnej banke.

- Ekonomické problémy USA sú skôr spojené s rozpočtovými problémami a budúcimi sociálnymi záväzkami.

Do Incheby prišlo tisíc ľudí riešiť veterné elektrárne. To je zhruba o 975 ľudí viac, než chodí riešiť štátny rozpočet, zdravotníctvo, či podnikateľské prostredie.

Priznávam, prekvapilo ma to. Podobne ako keď nám v kancelárii odniekiaľ pristál samizdat s názvom Negatívne účinky veterných elektrární s asi 400 husto popísanými stranami.

Veterné elektrárne sa dostali medzi ideologické technológie, podobne ako elektromobily a vakcíny. Názor mnohých ľudí na ne nie je daný nejakou analýzou ich vlastností, ale príslušnosťou týchto ľudí k myšlienkovým prúdom.

Myšlienkové súboje neprebiehajú len v krčmách a na stretnutiach s rôznymi protivrtuľovými guru, siahajú vysoko. Pravidelne sa do seba púšťajú napríklad šéf regulačného úradu Jozef Holjenčík s predsedom SAPI Janom Karabom.

https://www.linkedin.com/feed/update/urn:li:activity:7493982098421350400/

Problém je, že obe strany väčšinou verklíkujú to svoje a na protiargumenty reagujú skôr povrchne. K téme sa pritom dá pristúpiť s pokojom.

Prvá otázka je ekonomická: čo je výhodnejšie?

Fajnšmekri sa samozrejme budú hádať o spôsobe výpočtu takzvaných Levelized cost of electricity, ale objektívny záver je zhruba takýto: ceny technológií výrazne lacnejú a vďaka tomu obnoviteľné zdroje vyrábajú elektrinu veľmi lacno. Pri jadre je akékoľvek číslo problematické, pretože na západe sa jadro 30 rokov takmer nestavalo. Bod pre vrtulkáčov.

LENŽE! Pri elektrine nie je dôležité len koľko, ale aj kedy. Ak OZE vyrábajú vtedy, keď elektrinu nikto nechce, a nevyrábajú vtedy, keď treba, je to dodatočný náklad. V snahe urýchliť nástup OZE do (nielen) európskych systémov dostali tieto zdroje auto s majáčikom, ktoré ich previedlo pred všetkých ostatných. Takže OZE môžu dodávať, kedy chcú a ešte to niekde mali/majú zaplatené dotáciami. Starosť o odchýlku v sieti padla na pleciach ostatných. Preto ak chceme rátať skutočnú ekonomickú efektivitu, musíme k nákladom na výstavbu OZE prirátať aj náklady na prepravu a skladovanie vyrobenej elektriny, ako aj náklady na záložné zdroje. Bod pre antivrtulkáčov.

Výsledok je remíza. Platí staré „It’s the economy, stupid.“ OZE sú moderné technológie výroby elektriny a majú svoje miesto v mixe. To miesto sa rozširuje nielen vďaka poklesu ich ceny, ale aj vďaka geopolitickej situácií. Ale svoju ekonomickú životaschopnosť musia dokázať bez umelých výhod. Ak staviam vrtuľu, postavím k nej aj batériu a záložný zdroj (alebo praktickejšie – prenajmem si kapacitu), alebo si dohodnem flexibilného odberateľa.

A čo ostatné argumenty protivrtuľového davu? Nemám silu, priestor ani čas adresovať desiatky potenciálnych bodov, od zabíjania netopierov až po vyvolanie zombie apokalypsy vibráciami. Prakticky pri všetkých platí, že sú to pomerne malé (až neexistujúce) externality, väčšinou len s lokálnou platnosťou.

Ale pri jednej externalite sa pristavím – vizuálny smog. Som človek, ktorý vždy pri pohľade na najkrajšie kopce Slovenska (Považský Inovec pre nezorientovaných) vždy utrúsi sentimentálnu slzu. Predstava, že mi ich niekto zohyzdí lesom stĺpov ma desí.

Plačete so mnou? Pohľad z Marhátu. Foto: Tomáš Blahuta

Či je to vizuál, či sú to tiene, alebo zvuk – dajú sa externality veterných elektrární nejak kvantifikovať?

Napríklad francúzsky súd v apríli 2025 odňal povolenie na výstavbu veterného parku so 63 turbínami v Ardenách. Dôvodom bolo „vizuálne nasýtenie“ krajiny.

Sudcovské kladivko mení subjektívny názor na objektívny, no stále je to právnou argumentáciou podložený názor jedného, či zopár ľudí. Ozajstné kvantitatívne meranie externalít veterných turbín publikovali napríklad dánski ekonómovia Carsten Andersen a Timo Hener. Zanalyzovali 2,4 miliónov realitných transakcií v Dánsku a porovnali ich s lokáciou 7 000 veterných turbín.

Ekonomický efekt prítomnosti elektrárne na cenu nehnuteľností bol v tejto štúdii jednoznačný. Menšie turbíny (do 60 metrov) v okruhu dvoch kilometrov znižovali cenu nehnuteľnosti v priemere o 3,7 %; pokles sa prehlboval s výškou elektrárne. Giganty vyššie ako 120 metrov znižovali cenu až o 10 %. Ak dom zasahovali aj tiene vrhané točiacimi sa lopatkami, cena išla dole o ďalších 10 %. Výstavba elektrárne tak v najvýraznejších prípadoch zrazila ceny okolitých nehnuteľnosti o celú pätinu.

Vo Švédsku vypočítali efekt na ceny vo výške mínus 10-25 %, v Holandsku do necelých 6 % a napríklad vo veľkej americkej štúdii identifikovali len dočasný (niekoľko rokov) pokles hodnoty nehnuteľností.

V Nemecku som našiel hneď dve čerstvé štúdie (2025 a 2026). Prvá analyzuje inzerované ceny nehnuteľností v Nemecku v rokoch 2009–2021. Jedna až dve turbíny do 3 km súviseli s poklesom asi o 2 %, viac než desať turbín do 3 km s kumulovaným poklesom 4,8 %. Za hranicou 3 km sa štatisticky významný efekt nepotvrdil. Druhá prišla k veľmi podobným číslam. Veterníky v priemere pribudnutie turbín v obci znižovali index cien rodinných domov o 1,9 %; najsilnejší účinok však mali prvé inštalácie, pridávanie ďalších stavieb už veľký vplyv neukázalo.

Externality veterných elektrární existujú a závisia od krajiny, veľkosti elektrárne a samozrejme od jej vzdialenosti od sídiel. Konkrétna veľkosť dopadu sa však medzi štúdiami a krajinami dosť líši.

Andersen a Hener odporúčajú niekoľko policy krokov k zmierneniu zmeraných externalít. Okrem územnej regulácie (väčšia povinná vzdialenosť od obydlí) a technických úprav (zastavenie elektrárne v čase vysokého mihania tieňov) navrhujú vytvoriť kompenzačné mechanizmy pre majiteľov budov.

Napríklad v českej obci Anenská Studánka s 200 obyvateľmi majú 6 vrtúľ už niekoľko dekád. Obec nedávno vyhlásila referendum a na základe výsledku (74 % zúčastnených za) povolila výstavbu 4 nových veterníkov s výškou 220 metrov. Čo ich obmäkčilo?

Peniaze, lóve, cash.

Obec s ročným rozpočtom 6,5 milióna korún (270 000 eur) dostane jednorazovo 8 miliónov za výstavbu a potom 2,4 milióna korún za každý rok. Jednorazová platba je na základe individuálnej dohody s investorom, pravidelná platba vyplýva z českého zákona z roku 2025. Ten zaviedol poplatok 50 Kč za každý vyrobený MWh elektriny z vetra, z ktorého 49 Kč ide obci, v ktorej katastri stavba stojí.

Okrem toho developer zaplatí obci vetrolamy, autobusovú zastávku a pozor, bonus pre všetkých obyvateľov vo výške 25 000 korún na dom ročne. Ponúkanou alternatívou bola výstavba obecnej čističky.

Odborné riešenie mnohých externalít.

Na podcaste Vysoké napětí si môžete vypočuť rozhovor na túto tému so starostkou obce.

Takéto držhubné samozrejme nerieši všetky externality, akou je napríklad znesvätenie horského hrebeňa. Je však nápovedou, ako sa dajú posunúť niektoré spory.

Zároveň ale pripomínam, že na Slovensku sa nemáme veľmi kam ponáhľať. Titulky nás síce strašia, že „SR má v EÚ najnižšie podiely obnoviteľných zdrojov na spotrebe energie“. No ale človek sa potom pozrie na uhlíkovú intenzitu výroby elektriny a vidí, že v roku 2024 malo Slovensko 6. najmenej emisnú elektrinu v EÚ.

A to v tom roku ešte pár mesiacov bežali čiernouhoľné Vojany (vypnuté koncom marca).

Tento rok by sa mal pripojiť 4.blok Mochoviec, čo by mohlo Slovensko teoreticky posunúť na úroveň Rakúska. Do pozornosti dávam aj ten obrovský posun za 34 rokov. Uhlíková náročnosť výroby elektriny na Slovensku klesla o 87 %. Výroba elektriny v Taliansku je 3x emisnejšia, v Holandsku 4x a v Nemecku 5x.

Mimochodom, celá pôvodná správa od Eurostatu obsahuje 9 grafov a tabuliek, ale ani v jednej nie je spomenutá uhlíková náročnosť. Tak naháname emisie, alebo naháňame podiel OZE? Čo je dôležitejšie z pohľadu klímy?

Ak vás téma zaujala, určite vás zaujme aj moja nová chystaná kniha Nesmrteľná planéta. Vychádza na jeseň 2026.

Ale pozor, VW je v Číne ešte stále 3. najpredávanejšia automobilová značka (po BYD a Geely). Háčik je v tom, že 9 z 10 jeho najpredávanejších čínskych modelov sú spaľováky. Na čínskom EV trhu je VW úplne stratený. V júni 2026 boli 42% áut predaných v Číne ELEKTROMOBILY. V Európe okolo 25 %. Aj tu majú čínske značky 10 % podiel na celkovom portfóliu predajov, ale až 14 % na elektrickom. VW (a s ním Stellantis a ďalší...) má problém, pretože nezvláda rýchly prechod z legacy portfólia na elektromobilitu, nie preto, že by tento prechod začal.

Ale napíšme aj B: situácia nie je ružová ani pre čínske značky. Predaje áut na čínskom trhu za prvý polrok 2026 klesli o 19 %. Len v júli klesli predaje medziročne o 21 %. Pre porovnanie, v roku 2020 padol európsky trh o 24 %, čo bol najväčší prepad za dekády. Síce časť tohto polročného prepadu v Číne si zlízol VW (- 29 %), ale ešte viac BYD (- 45 % !!!) a aj Geely (- 23 %). A aby to bolo zamotanejšie, Leapmotor spoluvlastnený (19 %) Stellantisom zaznamenal nárast o 35 %.

Aj to je dôvod ich ultragresívneho tlačenia na iné trhy, vrátane európskeho. To však stojí peniaze, veľa peňazí. Európske automobilky preto ešte popredu neodpisujem.

Brutálny režim, živiaci terorizmus vo svete, aj voči vlastnému obyvateľstvu. V porovnaní s ním sa pozorovateľovi vzdialenému v čase aj priestore môže obdobie posledného šacha Rezu Pahlavího javiť ako rozprávková éra.

Kniha Šachinšach je o tom, prečo tomu tak ani zďaleka nebolo. Sú v nej dva zásadné príbehy. Prvý je o tom, ako dokonale premrhať potenciál krajiny. Pahlavího naivná snaha pomocou peňazí z ropy skočiť do novej éry jedným skokom viedla k plytvaniu, vysokej miere zlyhania projektov a ku kolapsu po poklese cien ropy – učebnicovému „prehrievaniu“. Nestasčili prístavy, nestačili cesty, nestačili cementárne a nestačila pracovná sila. Pridajme si k tomu masívne výdavky na zbrojenie, ktoré armáda ani nedokázala absorbovať. Šachov Irán je vysvetlením toho, prečo napríklad Nórsko väčšinu príjmov z uhľovodíkov sporí do fondu a nemíňa ich.

Druhý príbeh je o tom, ako vie byť revolúcia nevypočítateľná. Začala so širokou koalíciou komunistov, liberálov, klerikov, nacionalistov a drobných podnikateľov. Než sa však stačili spamätať, Chomeneího tábor si vybudoval najsilnejšiu sieť priaznivcov a revolúciu uchvátil pre seba. Globálne dôsledky cítime aj o 47 rokov neskôr.

Kniha týmto všetkým na 160 stranách len preletí. Je postavená na osobných svedectvách, nie na štatistikách a analýzach. Je to viac dlhý rozhovor pri čaji, než detailné dielo. Ako štartovací bod je však vynikajúca.

Portugalci získali Ceutu v roku 1415 (v roku 1668 odovzdaná Španielom). Teda skôr, ako Turci získali Konštantínopol (1453).

Nespokojnosť voličov s európskym migračným modelom sa dá krájať už nejaký ten rok, ale čerstvé videá s tisíckami ľudí valiacich sa prelomenou hranicou sa nepochybne stanú Thorovým kladivom v argumentáriu odporcov migrácie. A je už úplne jedno, do akej miery sa jednalo o operáciu marockej vlády.

Protrhový ekonóm Bryan Caplan patrí medzi významných proponentov otvorenia hraníc migrácii z radov ekonómov. V roku 2019 vydal komiks „Open Borders: The Science and Ethics of Immigration“ (dostupné aj češtine ako „Otevřené hranice“ - v roku 2022 sme ho dokonca (aj) na túto tému s Robom vyspovedali Na Vŕšku).

Bryanov argument znie zhruba takto. Ak niekto generuje napríklad v Ugande ekonomický produkt 5 000 dolárov ročne, presun do amerického systému inštitúcií, technológií, kapitálu a trhov spôsobí, že ten istý človek dokáže generovať 50 000 dolárov ročne – a ak nie hneď on, tak jeho deti. Realokácia ľudského kapitálu spôsobí, že svet zbohatne o 45 000 dolárov ročne. Presuň 10 miliónov ľudí a zarobil si svetu cestu na Mars.

Caplan nie je nejaký hejhula, ktorý rozpráva od srdiečka, a svoje tvrdenia podkladá americkými dátami o mzdách, fiškálnych efektoch, či kriminalite migrantov. Na jeho stranu sa v otázke migrácia pridáva napríklad aj významný pravicový (a silne anti-woke) komentátor Richard Hanania.

Do tohto bodu musím súhlasiť. Imigrácia zásadným spôsobom posunula vpred veľa štátov, na čele s USA. A s nimi celé ľudstvo.

V júli vyhlásil Forbes Arnolda Schwarzeneggera za najúspešnejšieho žijúceho migranta v USA

Ak by Elon Musk ostal žiť v Južnej Afrike, dnes by sme nemali Teslu ani SpaceX. Sergey Brin by možno v maskáčoch kľučkoval pred dronom a my by sme nemali Google. Jan Koum takisto, len na opačnej strane zákopov, a my by sme nemali ani WhatsApp. O tom, že migranti sú v Európe brzdou populačného starnutia, je asi zbytočné písať.

Problém s Caplanovym argumentom je, že jeho fungovanie je podmienené. Nevyhnutnou podmienkou je, že nový obyvateľ si so sebou neprenáša a následne nemnoží svoj domáci „systém“ – ten, v ktorom generoval 5 000 dolárov ročne, ale „zapadne“ do toho nového, vďaka ktorému bude generovať desaťnásobok.

Lenže vidíme, že nie vždy sa to podarí. Existujú zjavné rozdiely v ekonomickej úspešnosti medzi kultúrami, ktoré niekedy nemiznú ani po generáciách.

Štatistiky odkázanosti na sociálnu pomoc v USA.

V Európe sa situácia oproti USA komplikuje košatým welfare state, ktorý niekedy pomáha, ale skôr nepomáha s ekonomickou integráciou migrantov.

Špecifickou kategóriou je otázka kriminality, ktorá je síce hnacím motorom verejných debát, zároveň ale vystupuje veľmi málo v ekonomických štúdiách. Negatívny ekonomický dopad kriminality je nelineárny. Mierne zvýšenie má väčšinou minimálny dopad na ekonomické ukazovatele, ten sa začne prejavovať až od určitého bodu. Pocit bezpečia však patrí medzi parametre, ktoré je ťažko zachytiť exaktnými štatistikami. Opevňovanie vianočných trhov má možno nízke transakčné náklady, no vysoké politické.

Podiel mladých mužov v Dánsku, ktorí spáchali kriminálny čin alebo priestupok. Najvyššia miera nie je u mladých imigrantov, ale u mladých potomkov imigrantov.

Titulná otázka bola, ako v tejto situácií nakŕmiť vlka a zachrániť kozu. Odpoveď je logická a priamočiara: vynucovanie existujúcich pravidiel.

Extrémnu podobu nájdeme v krajinách Perzského zálivu. Migranti tvoria až 90 % (!) populácie Emirátov, podobne veľa v Katare a zhruba 40 % v Saudskej Arábii. Pravidlá pôvodnej kultúry sú však prísne vymáhané.

Na integráciu migrantov našťastie nie je nutné aplikovať šaríu. V USA či v Singapure sú pravidlá podstatne liberálnejšie ako v uliciach Rijádu, napriek tomu dokázali tieto krajiny celé dekády integrovať migrantov pomerne úspešne.

Problém nastáva, keď miesto prísneho dodržiavania pravidiel bez ohľadu na okolnosti sa pravidlá začnú prispôsobovať okolnostiam, zlyháva vymáhanie a nastáva erózia pravidiel a rozpad formálnych aj neformálnych inštitúcií. Príkladom je známa kauza pakistanských „rape-gangov“ v Británii, ktoré polícia a verejné orgány dlhodobo ignorovali v strachu o etnické štatistiky kriminality. Ďalšími príkladom erózie je neschopnosť zabezpečiť ochranu židovským obyvateľom vo viacerých štátoch EÚ, neschopnosť deportovať azylantov porušujúcich zákon, či identifikovať vysoko rizikové osoby, ako bol útočník z Berlína.

Verejná správa z vyšetrovania zneužívanie detí v Manchestri.

Nemusí to byť jednosmerná cesta. Napríklad vo Švédsku sa postupne darí dostať pod kontrolu vojny gangov a miera vrážd klesla za posledných 5 rokov o tretinu. Zároveň prišlo k významnému sťaženiu získania švédskeho občianstva. To si po novom vyžaduje dlhšie obdobie pobytu, vyššiu mieru ekonomickej nezávislosti a rozsiahly bezpečnostný audit žiadateľa.

Faktom však je, že liberalizmus sa v otázke migrácie trocha trápi. Friedrich Hayek vo svojej Law, Legislation and Liberty píše:

„Sloboda migrácie patrí medzi všeobecne akceptované a úplne chvályhodné princípy liberalizmu. Má však z toho vo všeobecnosti vyplývať, že cudzinec má právo usadiť sa v spoločenstve, v ktorom nie je vítaný? Má nárok na to, aby mu bolo poskytnuté pracovné miesto alebo aby mu bol predaný dom, ak si to neželá žiadny obyvateľ? Je však zrejmé, že má mať právo prijať pracovnú ponuku alebo kúpiť dom, pokiaľ sú mu ponúknuté.“

Čo je to však „spoločenstvo“? Termín “žiadny obyvateľ” je nesplniteľná podmienka, ktorá z výroku robí nepoužiteľné pravidlo. Sám Hayek podporoval prísnejšiu migračnú politiku Margaret Thatcher v obavách z kultúrnej aklimatizácie a taký hardcore libertarián Murray Rothbard v posledných rokoch života písal, ako zmenil názor na otázku otvorených hraníc po záplave ruských migrantov v baltských štátoch:

Ja k tejto otázke pristupujem nasledovne: spoločenstvo má formu akceptovania spoločných pravidiel a noriem, ako formálnych, tak neformálnych. Migrácii by sa preto malo otvárať do takej miery, do akej dokáže tieto pravidlá a normy vymáhať a chrániť. Čo to ale znamená v praxi? Diskutujme v komentároch!

Chudoba klesá – ba priama padá – aj pri iných hraničných dolárových hodnotách. Napríklad so sumou 10 dolárov na deň (v cenách roku 2021) si začiatkom 90.rokov muselo poradiť tri štvrte obyvateľov planéty. Dnes je to už len polovica. V prípade 5 dolárov na deň to je dokonca pád z 60 % na 24 %.

Pozrime sa aj na niekoľko praktických príkladov zmeny. Chladnička je nenápadný spotrebič s obrovským dopadom na životnú úroveň. Znižuje hygienické riziká, rozširuje paletu dostupných potravín, umožňuje skladovať lieky. V roku 2000 malo chladničku zhruba 60 % domácností sveta. O 20 rokov neskôr sa ich podiel blíži 80 % . Prístup k hygienickým zariadeniam malo v roku 2000 len 31 % svetovej populácie. V roku 2024 to bolo už 58 %.

Ani o dôležitosti mobilného telefónu pre život tiež nemusím zdĺhavo písať. V roku 2025 bolo na 100 obyvateľov 112 SIM kariet. Aj v mnohých afrických štátoch sa nasýtenosť blíži hodnote 100. V Afganistane je 60 SIM kariet na 100 obyvateľov, v Somálsku 59.

V životnej úrovni dnes zaostáva najmä chudobná subsaharská Afrika, čo je spôsobené veľkou nestabilitou v dôsledku jaziev koloniálneho systému a katastrofálnou hospodárskou politikou, často v podaní bizarných a extrémne brutálnych autokratov. Ich zákonníky sú posiate clami, umelými monopolmi, biednou ochranou vlastníckych práv, štátnymi zásahmi do ekonomiky a zlou monetárnou politikou.

No aj tu sa nájdu svetlé výnimky ako Botswana, či Gabon. Tieto krajiny zaznamenávajú nielen slušný rast ekonomickej produkcie, ale aj solídne výsledky v Indexe ľudského rozvoja, ktorý meria aj dĺžku života, či gramotnosť.

Aj Ghana s 2 500 dolármi ekonomickej produkcie v roku 2025 na obyvateľa patrí k bohatším štátom subsaharskej Afriky. Zaujímavejšie ako aktuálne číslo je jeho vývoj. Ghana dlho patrila k najchudobnejším štátom Afriky s produktom okolo 250 dolárov na obyvateľa ročne. V 80. rokoch však nastúpila na cestu rozsiahlej ekonomickej liberalizácie, ktorá zahŕňala koniec regulácie cien, privatizáciu štátnych podnikov, odstránenie dotácii a prekážok obchodu, bankové reformy či vznik burzy. Nasledujúce roky sa tejto hospodárskej politiky úspešne držala . Hoci v posledných rokoch v liberalizácií ubrala z plynu, stále ostáva jednou z ekonomicky najslobodnejších krajín v subsaharskej Afrike. Tieto príklady ukazujú, že recept na bohatší a dlhší život funguje rovnako dobre aj v Afrike – ak mu tamojší politici dajú šancu.

Napriek relatívnemu zaostávaniu životného nemôžeme ani Afriku vnímať ako neúspech. Ukazovatele blahobytu sa zlepšujú nielen u premiantov, ale naprieč kontinentom. Spomínaný prístup k hygienickým zariadeniam v subsaharskej Afrike stúpol za štvrťstoročie zo 16 % na 26 %, prístup k elektrine z 26 % na 53 % a 36 % obyvateľstva malo v roku 2024 prístup na Internet, oproti takmer nule v roku 2000. Veľký výskum satelitných snímok 27 afrických štátov pre obdobie 2000 – 2015 ukázal, že podiel ľudí žijúcich vo „vylepšenom bývaní“ (stavba z pevných materiálov, dostatočná veľkosť a prístup k hygiene) sa za toto obdobie viac ako zdvojnásobil z 11 % na 23 % . Tieto zlepšenia postupujú síce pomalšie ako v ázijských krajinách, no aj tak predstavujú najväčší skok v kvalite života, aký kedy tieto krajiny zažili. Symbolom afrického pokroku sú aj globálne podujatia, ako napríklad Majstrovstvá sveta v cestnej cyklistike 2025 v Rwande.

Dlhšiu verziu tohto textu nájdete v pripravovanej knihe Nesmrteľná planéta. Dokončený rukopis je už o korektora! Na vaše nočné stolíky sa dostane na jeseň.

Viac bytov, ale aj viac single domácností

V Českej republike bolo v roku 1991 zhruba 3,7 milióna bytových jednotiek. O 30 rokov neskôr to bolo už 4,5 milióna bytových jednotiek.

Počet bývajúcich sa takmer nezmenil. No zároveň klesol počet obyvateľov na byt z 2,8 na 2,3. Jednoosobové domácnosti narástli z 0,84 milióna na 1,6 milióna.

V komentároch na sociálnych sieťach ste sa pýtali na slovenské dáta. Budú veľmi podobné, ale bolo by fajn ich vedieť presne. Jediné dáta, ktoré sa mi podarilo nájsť, sú dostupné na stránke scitanie.sk. Neobsahujú však informáciu o počte osôb, ale len o type domácností (úplná, neúplná, nerodinná - spolubývanie, domácnosť jednotlivca).

Zaujíma nás najmä domácnosť jednotlivca. Skutočne, skok je podobný ako v Česku – z 22 % v roku 1991 na 35 % v roku 2021, alebo z necelých 400 000 domácností na 835 000. Zaujímavý je ale aj pohľad na „nerodinné domácnosti“ – nárast z necelého 0,5 % na vyše 4 %, respektíve skoro o 100 000 domácností.

Rovnaký počet ľudí tak dopytuje oveľa viac bytov. Je to dvojitý úder na trh s bytmi – stúpa počet single mladých a zároveň počet osamotených dôchodcov. Len čiastočne sa tento trend kompenzuje spolubývaním. Demografický posun nie je len o množstve dopytovaných jednotiek bývania, ale aj ich parametroch. Dopyt sa presúva z kapitálovo a prevádzkovo náročných veľkých jednotiek na podstatne menšie. Zásoba dostupných bytov sa však budovala 70+ rokov a jej preštruktúrovanie bude trvať dekády. Nehovoriac o geografických zmenách dopytu.

Myslím si, že Čierneho Petra budú držať stredne veľké rodinné domy, pretože viacgeneračné domy v rozumnej lokalite bude možné prerobiť na mikrobytovky.

O bytoch som viac písal pred časom v Tlačenke.

Večná otázka: sú nacisti socialisti?

Kto sa ešte nezaplietol do debaty o tom, či národní socialisti nacisti boli socialistami, nech zdvihne ruku. Mainstreamová debata má tendenciu prikloniť sa na stranu tézy „nie, neboli“ a aj AI v tom má jasno.

Lenže! Čo i len naznačenie možnosti, že nacizmus = socializmus by bol pre obhajcov socializmu koniec hry. To je ako keby pápež pripustil, že Boh neexistuje. Debata tak býva ukončovaná neraz predčasným vyhlásením víťazstva. Na druhej strane, detinské poukazovanie na slovíčko národná socialistická strana pracujúcich je len emocionálnou obranou druhej polovice spektra, nie argumentom.

Historik Paul Johnson v knihe Modern Times píše o fašizme ako o „heréze“ Marxizmu, ktorá je modifikáciou Leninskej herézy:

„Tieto myšlienky prevzal tretí taliansky marxista, Benito Mussolini, ktorý bol o trinásť rokov mladší ako Lenin a v tom čase práve vstupoval do politiky. Jeho otec, podkúvač a drobný vlastník pôdy, bol socialista-anarchista; matka učiteľka. Naplnili ho širokou škálou politickej filozofie, ktorá zahŕňala aj Nietzscheho — poznal všetko o „vôli k moci” — a bol oveľa sčítanejší než Lenin. No jeho politické formovanie bolo v zásade marxistické. Marx, napísal, bol „otec a učiteľ”; bol „veľkolepý filozof násilia robotníckej triedy”.

Sami stalinisti označovali odpadnuvších trockistov za fašistov. Nacizmus k tomu už len prilepil rasovú doktrínu, ktorú ale v praxi uplatňovali aj viaceré komunistické režimy (Khméri, Sovieti voči kaukazským národom, Čína voči Tibeťanom a Ujgurom). Ale ani to nie je argument o vnútornej podstate. Preto dávam do pozornosti debatu Bryana Caplana a Christiana Niemetza, autora knihy Socialism: The Failed Idea That Never Dies. Hľadajú v nej spoločné prieniky, ale aj rozdiely medzi socializmom a nacizmom.

Mimochodom, oboch pánov sme svojho času hostili na Slovensku!

A moja odpoveď na otázku? Fašizmus aj nacizmus neboli identické so socializmom, no boli vo veľkej miere inšpirované spoločnými filozofickými základmi. Majú k sebe však podstatne bližšie, ako má nacizmus či fašizmus k liberálnej demokracii.

Kauza Šiškáči

V médiách s kolegami z INESS vystupujeme jednotne, ale tejto jednote predchádzajú niekedy dosť krvavé interné debaty. Niekedy dokonca úplne mimo misu. Napríklad minulý týždeň ku kauze knihy Šiškáči.

Ak vás nejakou záhadou obišla, tak vedzte, že sa jedná o detskú knihu vygenerovanú pomocou AI. A kým AI slopbooks sú na Amazone predávané a diskutované už nejaký ten piatok, na Slovensku tému odpálil až tento kúsok.

Dôvodom pozornosti bolo najmä to, že Fond na podporu umenia knihe prisľúbil finančnú podporu vo výške 40 000 eur (autor promptov pred pár dňami ohlásil, že sa grantu vzdáva). Schytal to aj Martinus za zaradenie knihy do predaja. Kritika bola taká, že po pár dňoch radšej oznámil, že AI knihy bude označovať.

Čitateľom pripomínam, že aj ja som pred pár mesiacmi „napísal“ detskú AI knihu. Nebolo to s cieľom predávať ju, ani pumpnúť FPU, ale potešiť synov. V tomto texte som zhrnul nedostatky a úskalia, ktorá tvorba AI knihy obnáša. V skratke: ak nechcete dostať literárnu hrôzu, ktorou ohrdnú aj malé deti, musíte investovať hodiny do promptovania, manuálnych korekcií (ktorými sa pomaly stiera rozdiel medzi AI a reálnym písaním...) a aj tak to nebude stáť za veľa. Aspoň nateraz.

Debata s kolegami vybrúsila moje názory na kauzu Šiškáčov do týchto bodov:

• FPU nemá existovať. Umenie majú zo svojich peňazí podporovať koncoví zákazníci a súkromní či firemní mecenáši. Odkedy existuje crowdfunding ala Donio, je to ešte o niečo jednoduchšie. Nemá to byť komisia ujcov a tetiek, ktorá nerozozná ani AI slop.

• Ak už FPU existuje, mal by mať transparentné procesy s účasťou verejnosti, nech aspoň nie je hanba.

• AI knihy sú a budú. Ak to niekto chce dať do predaja, nech to skúsi.

• AI kniha nikomu nič nekradne, pokiaľ sa nejedná o doslovne prepísané pasáže. Žiaden originálny ľudský autor totiž neexistuje. Všetci ľudskí autori len skladajú čriepky existujúcich príbehov a faktov do nových obrazov, tak ako to robí AI. Dnešný autori stoja na pleciach Homéra, Shakespeara, Dostojevského a tisícov ďalších.

• Predajcovia kníh môžu AI knihy označovať. Tak ako hviezdičková recenzia, aj označenie znižuje transakčné náklady a pomáha kupujúcemu.

• Estetické vnímanie čitateľa sa dá kultivovať a je fajn, ak sa tak deje - nenásilnou formou. Ja som deti v rannom veku vystavil vysokej forme heavy a power metalu a zabralo to. Ale definitívne rozhodnutie bude na nich, ak nakoniec budú počúvať slovenský rap, tak ich nevydedím. Podobne by som čakal, že na pultoch kvalitatívne zameraných kníhpredajcov nenájdem AI slop. Kritizovať AI knihy je ako kritizovať Evitovky, alebo Senzus.

• AI skôr či neskôr dokáže generovať dôstojný brak (ktorý generujú aj ľudskí spisovatelia), respektíve žánrové remeslo. Ale predpokladám, že prelomové dielo tak skoro nenapíše. Úlohou AI je vracať medián, ako to v neswlettri na inom príklade popisuje Katka (ktorá pritom aplikovanie jej argumentov na literatúru odmietla 😊 ). Dobrá kniha naopak narúša zabehaný poriadok, vykoľají vám emócie a zaryje sa do spomienok.

Anti-establishment politikov je vo svete ako maku v závine. No prakticky všetci sú na konci dňa socialisti – chcú silný štát, sociálne dávky naľavo aj napravo, protekcionizmus a kontrolu nad hospodárstvom. Ponúkajú marketingové produkty ušité expertami na mieru pre stredového voliča.

Argentínsky prezident Javier Milei bol svetový unikát. Kampaň viedol tak, ako by chcel nahnevať čo najviac voličov. Označoval sa za anarchokapitalistu (vystúpil v kostýme ako „generál AnCap“) a jeho predvolebný program tomu zodpovedal. Zrušenie argentínskej centrálnej banky a dolarizácia krajiny. Zrušenie dvoch tretín ministerstiev, posekanie sociálnych programov, privatizácia nielen štátnych podnikov, ale aj zdravotníctva a školstva, či legálny obchod s ľudskými orgánmi. Napriek tomu v druhom kole prezidentských volieb koncom roka 2023 zvíťazil najväčším rozdielom v histórii demokratickej Argentíny.

Hneď na druhý deň po nástupe zredukoval počet ministerstiev na polovicu a neobnovil zmluvy s 5000 štátnymi zamestnancami. Dva týždne po nástupe sa pokúsil spustiť reformný blitzkrieg, ktorý mal 664 bodov. Zdevalvoval peso o 50 %, znížil niektoré dotácie a verejným inštitúciám zakázal používať spojenie „zadarmo“ v súvislosti s ich službami.

Milei čelil odporu v Kongrese, aj odporu ulice. V septembri minulého roka prehrala jeho strana 33:47 s Perónistami v provinčných voľbách v Buenos Aires, kde žije 40 % argentínskych voličov. O to väčší šok bol, keď o mesiac neskôr jeho strana vyhrala doplnkové voľby so hlasmi 40 % voličov, vrátane víťazstva v spomínanej bašte Perónistov. Výrazne posilnil v kongrese aj senáte.

Ak nerátame jeho excentrické správanie (klonovanie psa Conana) a výroky (bývalého pápeža Františka opakovane nazval komunistom s rôznymi nepublikovateľnými prívlastkami), kritiku zvnútra aj zo sveta (vrátane z libertariánskych kruhov) pritiahlo najmä jeho využívanie prezidentských dekrétov na vládnutie, spojenectvo s Trumpom a koketovanie s viacerými populistami, tučná finančná pomoc zo strany MMF a amerických daňovníkov, ale aj korupčný škandál jeho sestry, či zapletenie sa s pump-and-dump shitcoinom LIBRA.

Našťastie inšpirovať sa môžeme samotnými reformami, nemusíme ku nim pribrať aj konkrétneho politika. Nechcem preto hodnotiť osobu Javiera Mileiho, ale jeho hospodársku politiku.

Čo Milei spravil:

1. Dosiahol nielen primárny rozpočtový prebytok (teda „prevádzkový“ plus), ale aj celkový rozpočtový prebytok, teda aj po zarátaní nákladov na dlh. To Argentína nezažila 14 rokov. Dokázal to vďaka zosekaniu verejných výdavkov o 30 %. To je ako keby Slovensko znížilo ročné výdavky o 18 miliárd eur (!!!). Trik bol v tom, že vďaka vysokej inflácií mu stačilo mnohé nominálne výdavky (dôchodky, mzdy verejných zamestnancov) nezvyšovať, o ostatné sa postarala inflácia. Ale nielen. Napríklad počet zamestnancov vo verejnom sektore sa za dva roky znížil o 18 %.

2. Zrezal obrovskú infláciu (200+ % ročne) na ... menej obrovskú, zhruba 30+ % ročne. Spomaľovanie inflácie spomaľuje, ale posledné dáta z júna sú zase o niečo optimistickejšie a ročný inflačný výhľad je už len okolo 20 %. Dokázal to kombináciou spomínaných fiškálnych opatrení, zmenou monetárnej politiky - najmä devízových kontrol (ukončenie takzvaného Cepo) - a dereguláciou cien, čo je nasledujúci bod.

3. Postupne implementoval obrovský deregulačný balík so stovkami bopatrení: dereguláciu nájomného, cenovú dereguláciu mnohých tovarov, rozsiahle liberalizačné zmeny v pracovnom práve, v colnom poriadku, v poľnohospodárstve a mnohých ďalších oblastiach. Otvoril trh novým leteckým prepravcom, otvoril trh pre satelitný internet, dereguloval trh s úvermi. Ďalšie zmeny stále pribúdajú, aktuálne je na stole rozsiahla deregulácia trhu s poistením.

4. Privatizácia. Štátne podniky knihovali ročne prevádzkovú stratu 5-6 miliárd dolárov a vyžadovali neustále finančné injekcie, preto boli jasným cieľom. Tu sa Mileimu oproti pôvodným očakávaniam darí trocha menej. Ale aj tak boli sprivatizované napríklad metalurgický podnik IMPSA (za facku, keďže bol vysoko zadlžený a potreboval záchranu), prenosová sieť (obdoba slovenského SEPS) Transener (tu už za slušných 350 miliónov dolárov), či koncesie na hydroelektrárne v Comahue (700+ miliónov).

V procese privatizácie sú ďalšie elektrárne, vodárenské spoločnosti, nákladný železničný dopravca, či vodná doprava na rieke Paraná. Naopak zasekli sa pošta, štátna televízia a rádio a dokonca aj Aerolíneas Argentinas.

Nie vždy sa jedná o kompletný predaj, niekde si necháva podiel štát, niekde dostanú podiel aj zamestnanci.

Čo to spravilo s Argentínou:

Medzimesačná inflácia v Argentíne.

1. Infláciu som už spomínal. Nastalo výrazné zlepšenie, ale stále je to kľúčová téma. Stabilizácia na jednocifernej ročnej hodnote je ešte ďaleko.

2. Miera chudoby bolo jedno z hlavných kladív Mileiho kritikov. Krátko po jeho nástupe a sérii drastických opatrení dosiahla 53 % obyvateľstva a extrémna chudoba sa týkala až 18 %. To bol ale zároveň bod obratu. Posledné údaje z marca tohto roka hovoria o 28 % chudobných a 6 % extrémne chudobných.

3. Peso. Argentínska mena bola v roku 2023 v kolapse a najväčšie očakávania od nového prezidenta boli ohľadom jej stabilizácie. Argentínske peso je dnes stále slabá, vysoko volatilná mena, ale už je v inej situácii než pri hyperinflácii: kurz je stabilnejší a funguje v režime postupného uvoľňovania kapitálových a menových kontrol. Táto čiastočná stabilizácia je ale podporovaná pomocou zo strany MMF, ako aj „kamarátskym“ dolárovým swapom, ktorý Mileimu hodil Trump. Oboje po 20 miliárd dolárov.

4. Makro ukazovatele. Rast reálneho HDP sa v roku 2026 odhaduje na 2,8 % a v roku 2027 na 3,5 %. Nezamestnanosť je mierne pod 8 %, čo je zhruba dlhodobý štandard v Argentíne po roku 2008, hoci neprajník poukáže na to, že koncom roka 2023 bola len okolo 6 %. Priemyselná produkcia zažila najskôr prudký prepad (ktorý začal už pred Mileiho nástupom), následne prišlo veľké oživenie a v posledných mesiacoch stagnuje. Podobnú charakteristiku (prudký pád-prudký rast-stagnácia/mierny rast) má viacero ďalších ukazovateľov ekonomickej aktivity.

Krajina dosahuje solídne obchodné prebytky (obzvlášť teraz v roku 2026, čo je kritické vzhľadom k jej pokračujúcej vysokej potrebe devíz a finančnej nestabilite. Prvoplánovo to môžeme pripísať vysokým cenám komodít na svetových trhoch, ale Venezuela by nám mala pripomenúť, že bez funkčnej ekonomiky vás ani vysoká cena komodít nezachráni...

5. Akciový trh. Ak ste buchli svoje ťažko zarobené doláre po Mileiho víťazstve do argentínskeho akciového indexu, tak ste solídne zarobili. Od decembra 2023 máte v dolároch zhruba +80 %. To je viac, ako SP500 (+60 %) .

Prezidentské voľby budú v Argentíne v roku 2027. Milei už dokázal prekvapiť dva krát – raz v roku 2023 a znova v roku 2025. Prieskumy ukazujú, že Perónisti mu vo voľbách budú viac ako zdatným súperom. Do kampane bude môcť ísť s číslami, hoci nie všetkými. Nebude mať problém dokázať, že jeho politika nevyvolala „devastáciu“ krajiny, ako v otvorenom liste v roku 2023 predpovedalo 108 svetových ekonómov, na čele s „obvyklými podozrivým“ Pikettym.

No nepodarilo sa mu úplne doručiť to, čo mnoho fanúšikov od neho očakávalo ako prvé – kompletnú stabilizáciu meny, či dokonca dolarizáciu Argentíny. Otázne je, či práve toto bude zaujímať väčšinu voličov (nebude). V chlebových otázkach sa ekonomika graduálne zlepšuje, ale chuť šokovej terapie bude ešte nejakú dobu cítiť. Pre mňa bude veľmi zaujímavé sledovať, ako bude tento historický experiment pokračovať.

Zrodenie Nesmrteľnej planéty je opäť bližšie!

Milei mi na tento týždeň zobral všetky sily na ďalšie témy. Na záver preto len oznam: moja nová-prvá kniha Nesmrteľná planéta vstúpila do ďalšej fázy! Rukopis bol odovzdaný na korektúry a prebieha komunikácia s grafikom a tlačiarňou. Vydanie na jeseň tohto roka sa opäť o niečo priblížilo.

Kniha sa bude pýtať, prečo nás viac fascinujú katastrofy ako pokrok, bude hľadať historické a myšlienkové korene environmentalizmu a vysvetľovať, prečo potrebujeme ekonomický rast, aby bola planéta zelenšia. Tesšte sa na fascinujúci príbeh dvestoročného intelektuálneho súboja planetárnych optimistov a pesimistov!

Predpredaj sa spustí už o pár týždňov. Medzitým odporúčam tento rozhovor môjho kolegu Roba Chovanculiaka s najtvrdším slovenským „nerasťákom“:

Pred Vianocami 2024 sa v Nemecku skončilo piate kolo rokovaní manažérov Volkswagenu a odborárov. Po 70-hodinovom maratóne dospelo k dohode.

Znela tak, že VW sa mal zmenšiť do roku 2030 o 35 000 zamestnancov (čo je zhruba 1/10 zamestnancov v Nemecku), ale „citlivo“ – dobrovoľnými odchodmi a odchodmi do dôchodku. Novinári výsledok pomenovali „Vianočný zázrak“.

Trh si však o tom myslel svoj – pád ceny akcií sa spomalil len na okamih. A trh sa nemýlil. Zombie fabriky, ktoré nič/málo vyrábajú, ostali drahé aj s menej zamestnancami.

Posuňme kalendár o rok a pol dopredu a sme uprostred nového súboja. VW chce dohodu zmeniť, keď zvažuje jeden z najväčších reštrukturalizačných plánov v dejinách nemeckého automobilového priemyslu. Chcel by ukončiť výrobu v štyroch z desiatich závodoch v Nemecku a celosvetovo zrušiť až 100-tisíc pracovných miest, čo je zhruba šestina globálnych zamestnancov. Na fronte sa ocitol aj bratislavský závod, ktorý možno v rámci (ešte veľmi otázneho) kompromisu s nemeckými odborármi príde o výrobu Porsche Cayenne.

Odbory o tom prirodzene nechcú ani počuť. Súčasťou Vianočného zázraku bola dohoda trajektórii miezd a bonusov a jeho porušenie by vyvolalo priame náklady okolo miliardy eur a novú vlnu vyjednávaní o mzdách. VW začiatkom júla predal výrobcu nákladných motorov Everllence za vyše 7 miliárd, čím získal dodatočnú hotovosť a manévrovací priestor, ktorý chce manažment využiť. Jedným z krokov by dokonca mohlo byť rozdelenie firmy.

Nie sú za tým len ekonomické dôvody, ale aj právne. „Volkswagen-Gesetz“, teda zákon Volkswagen, bol súčasťou privatizácie VW v roku 1960 a špeciálne upravuje vlastnícku a hlasovaciu štruktúru v spoločnosti Volkswagen AG. Zásadné rozhodnutia musí prijať viac ako 80 % akcionárov a spolková krajina Dolné Sasko dostala blokovací vlastnícky podiel 20 %. V dozornej rade majú nadpolovičné zastúpenie odborári s politickými nominantami. Ruky manažmentu sú tak previazané nadvakrát a právne rozdelenie firmy by mohlo niektoré časti zákona obísť.

Moje spoločenské kruhy rýchlo tasili kolty a z marazmu VW obvinili odborárov. Tí síce svoj výdatný podiel majú, najmä zvyšovaním nákladov zlyhania. Ale nedá sa na nich zvaliť vina za všetku neefektivitu a ťažkopádnosť inovácií. Tá je skôr genetickou poruchou povojnového ordoliberlizmu v Nemecku a spočíva v pohodlnej, ale debilizujúcej previazanosti lokálnych vlád, finančného sektora, odborov a starého priemyslu.

Dobre to vo svojej knihe Kaputt popísal Wolfgang Münchau (moju recenziu nájdete tu). Nemecko zmeškalo digitálnu revolúciu: v software, hardware, telekomunikáciách, či AI nemá Nemecko žiadnu konkurenčnú výhodu a neraz nepríjemne zaostáva za svetovou špičkou. Inovácie sa očakávajú od starých priemyselných gigantov a kultúra startupov je zakrpatená. Veď Nemecko má k aktuálnemu roku toľko „jednorožcov“ (startup s hodnotou nad 1 miliardu dolárov), ako 10-krát menší Izrael a oproti USA ich je 20-krát menej. K tomu sa pridal rast Číny, kde v prvej fáze čínski výrobcovia začali nahrádzať nemeckých investorov doma a postupne ich vyzývajú aj na medzinárodnom trhu. Covid, energetická kríza, vojna na Ukrajine a colné vojny potácajúcej sa ekonomike už len podrazili nohy.

V tomto momente to vyzerá, že nemecká politika nevie, ako z toho von. Výsledkom sú desivé prieskumy, kde v niektorých regiónoch AfD, komunisti (Die Linke) a komunisti, pre ktorých bolo Die Linke moc pravicové (BSW), majú skoro 2/3 hlasov.

Nad Nemeckom ešte nelámem palicu. Aj keď aktuálne s krvavým nosom, storočná história nemeckého priemyslu nezmizne za deň.

Sila nemeckého priemyslu sa skrýva aj v takzvaných „skrytých šampiónoch“. Inštitút iwd tak vo svojej analýze označil relatívne neznáme spoločnosti s tržbami do 5 miliárd eur, ktoré zároveň patria do globálnej trojky vo svojom odbore. Vo svete identifikovali 3400 skrytých šampiónov, z toho 1600 v Nemecku. Nájdete tam najväčšieho výrobcu raziacej techniky pre stavebníctvo Herrenknecht AG, producenta strojov na ohýbanie drôtu Wafios AG, ale aj spoločnosť Flexi, ktorá so 70 % podielom ovláda svetový trh s namotávacími vôdzkami pre psov.

Mnoho priemyselných procesov vo svete sa neobíde bez nemeckej techniky. Obzvlášť silné je to v robotike, náradí, senzoroch či meracích zariadeniach, kde je potrebná extrémne vysoká kvalita výroby. Nemecký „nerast“ však naznačuje, že to asi nestačí.

FCAS dolietal

Nemecko sa snaží šliapať priemyselnú vodu stávkou na obranný priemysel. Štáty EÚ dali v roku 2025 na obranu 418 miliárd eur a tento rok by to malo byť až 454 miliárd. To sú už slušné čísla aj po zarátaní prešovskej nemocnice a tehličkového múru pri Kukurici. Ak uveríme oficiálnym štatistikám, tak táto suma je viac ako dáva Čína (cca 300 miliárd v roku 2025), alebo Rusko (cca 170 miliárd – ale vy už viete svoje).

No nie všetko vychádza a napriek rečiam sa v Európe neťahá vždy za jeden povraz. FCAS (Future Combat Air System) je názov projektu európskej stíhačky šiestej generácie, ktorú spoločne vyvíjajú Francúzsko, Nemecko a Španielsko. Pardon – vyvíjali. Po rokoch hádok o tom, či bude lídrom projektu Dassault alebo Airbus a či má lietadlo byť nosič jadrových zbraní a schopné operovať z lietadlových lodí Berlín projekt v júni definitívne odpískal.

Čo spravia Nemci teraz? Krátkodobým riešením bude asi dokúpenie viac kusov F-35-. Dlhodobejších možností je niekoľko: pripojenie sa ku konkurenčnému anglo-japonsko-talianskemu programu GCAP/Tempest, alebo vývoj nového lietadla so švédskym Saabom, možno spolu so Španielskom.

Francúzi chcú zasa vylepšiť svoj Rafale ako krátkodobé riešenie a pokračovať vo vlastnom vývoji modelu novej generácie.

Trocha veľa plánov na vývoj VEĽMI drahých projektov na jednu Európu...

Binzína net!

Ukrajinská kampaň proti benzínkam najväčej benzínky sveta sa rozbehla ešte minulé leto, no až v posledných dvoch mesiacoch nabrala poriadne obrátky. V júni bolo po prvý krát za posledné dva roky podľa hlásení ministerstiev obrany (ktoré treba brať so zdravou dávkou skepsy) oboch krajín zaznamenaných viac ukrajinských, než ruských dronov.

Výsledkom je vyradenie zhruba 30 % podľa realistických odhadov a podľa optimistických až vyše 40 % rafinačnej kapacity. Pre Rusko to znamená celonárodný problém s dostupnosťou benzínu a leteckého paliva a lokálny problém s dodávkami nafty (v ktorej je krajina silne prebytková).

Do toho si pridajte prudký pokles cien ropy po akom-takom mieri v Zálive. Uzavretie Hormúzu koncom zimy vystrelilo cenu ruskej ropy Urals na priemerných 95 dolárov v apríli, 87 dolárov v máji a predbežne 63 dolárov v júni. Cena ropy však padá a aktuálne je Urals na úrovni len okolo 50 dolárov. Ruský rozpočet je pre rok 2026 nastavený na úroveň 59 dolárov.

Prirátajte si k tomu čoraz ráznejší prístup európskych štátov k tieňovým tankerom, nasadený od jesene 2025. Len tento jún boli zadržané tri tankery. Ruská ťažba naviac nestíha ani za kvótami pridelenými v OPEC+.

Rozpočet je kompletne mimo,

výnos ruských dlhopisov letí hore,

územné zisky dosahujú najnižšie hodnoty od roku 2023,

a v Saratove zaplnili ďalší pilier na pomníku novými 200 menami mŕtvych. Celkovo ich je 3404. O metódach rátania mŕtvych som písal tu.

Znamená to začiatok konca? Napriek všetkému si to ešte netrúfam povedať.

Münchau popisuje dnešnú nemeckú ekonomiku ako zajatca povojnového modelu. Cenou za úspešný ekonomický reštart vojnou zdevastovanej krajiny bol vznik korporativistického systému, kde dekády funguje tichá aliancia medzi veľkým domácim priemyslom, finančným systémom, reprezentovaným najmä politicky riadenými verejnými krajskými bankami, a politikou. Výsledkom tejto aliancie je neomerkantilistická praktická politika, ktorej cieľom bolo dlhé roky udržanie pozície svetového exportného šampióna, v ktorej nemecké priemyselné výrobky mali bankami a politikmi starostlivo prešliapavanú cestičku. Neskôr sa k tomu pridala expanzia nemeckých výrobcov do Číny a dnes už notoricky preslávená energetická stratégia priviazania sa na ruský plyn.

Lenže čo stačilo v 70. či 80.tych rokoch dnes už nestačí. Nemecko zmeškalo digitálnu revolúciu: v software, hardware, telekomunikáciách, či AI nemá Nemecko žiadnu konkurenčnú výhodu a neraz nepríjemne zaostáva za svetovou špičkou. Inovácie sa očakávajú od starých priemyselných gigantov a kultúra startupov je zakrpatená. Veď Nemecko má k aktuálnemu roku toľko „jednorožcov“ (startup s hodnotou nad 1 miliardu dolárov), ako 10-krát menší Izrael a oproti USA ich je 20-krát menej. K tomu sa pridal rast Číny, kde v prvej fáze čínski výrobcovia začali nahrádzať nemeckých investorov doma a postupne ich vyzývajú aj na medzinárodnom trhu. Covid, energetická kríza, vojna na Ukrajine a colné vojny potácajúcej sa ekonomike už len podrazili nohy.

Názov knihy vyjadruje Münchauov pesimizmus. Autorov návod na zlepšenie má síce dosť bodov, ale málo komplexity. Nemecko sa má zbaviť obsesie exportom, investovať viac do digitálnych technológií, lákať vzdelanú pracovnú silu. Hospodárska politika by nemala byť defenzívna a miesto neustálej podpory a ochrany upadajúceho starého priemyslu sa musí sústrediť na vytvorenie podmienok pre rast nových firiem. Ako príklady udáva Dánsko s jeho flexibilným trhom práce, či Holandsko s podstatne diverzifikovanejšou ekonomikou. No tieto veci sa ľahko napíšu, ale ťažšie premieňajú na konkrétnu politiku.

Kniha má jeden silný odkaz – reformu nemeckej dlhovej brzdy. To je veľmi časté odporúčanie smerované Nemecku aj zo strany iných autorov. Ale naozaj by zmiernenie dlhovej brzdy odbrzdilo ekonomiku? V nemeckom príbehu môžeme nájsť historickú paralelu s dnešnou Čínou. Čínske automotive prudko rastie vďaka spolupráci bánk a strany. Strana rozhodla, že Čína bude automobilová veľmoc, tak ako sa pred tým rozhodla, že bude veľmoc stavbárska či oceliarska. Podarilo sa jej to za cenu obrovského množstva utopeného kapitálu, ktorého dlhodobá návratnosť nie je ani zďaleka istá. Čínski stavbári a oceliari sa dnes trápia s nízkym dopytom rovnako, ako sa s ním trápia nemecké automobilky. Na rozdiel od Nemecka ale Čína neživí obrovský sociálny štát, v súťaži nalievania peňazí má preto dlhodobú výhodu.

Otvorenie brán dlhovej brzdy automaticky neznamená, že vyššie deficity a dlh povedú k tým správnym investíciám, ktoré zvýšia produktivitu krajiny. Rovnako dobre sa môže stať, že dodatočné zdroje budú použité presne na to, čo Münchau kritizuje – na viac či menej skryté dotovanie zastaraných biznismodelov a odkladanie reforiem. Francúzsko či Taliansko nechali fiškálne brány otvorené dokorán a nedostali za to výkonné a globálne konkurenčné ekonomiky.

Nemecko nie je Kaputt. Stále disponuje veľkým súkromným aj verejným kapitálom, má know how vo viacerých unikátnych oblastiach, je schopné lákať talenty a jeho fiškálna situácia je na európske pomery solídna. Najlepší prvý krok preto je otriasť sa z ekonomického pesimizmu.

Často sa v nej stretajú dve extrémne pozície. Jedna strana aj pri júnových 40-kach naobed demonštratívne okopáva záhradku, tvrdí, že „teplo bolo vždy“ a podozrieva médiá z manipulácie farebných škál pri predpovediach počasia.

Druhá strana neustále opakuje „Som to hovoril!“ a obviňuje zo svojich spotených pazúch Donalda Trumpa a Václava Klausa.

Prvá strana sa mýli, pretože štatistiky jasne ukazujú nárast veľmi teplých dní v posledných dekádach. Aktuálne superteplo je síce výsledkom sformovania „heat dome“ nad stredozápadnou Európou a nebude sa opakovať každý jún, ale trend tu je. Počet dní s teplotami nad +30 °C sa v Británii za posledné desaťročie viac ako strojnásobil v porovnaní s priemerom z rokov 1961 – 1990. Počet letných dní s extrémne horúcim počasím v Európe sa od 50. rokov minulého storočia takisto strojnásobil, a to hovoríme ešte o pomerne starých dátach z roku 2019.

Je súčasné horko však trest boží za naše klimatické hriechy? Alebo za hriechy niekoho iného? Napríklad švédska pobočka hnutia Extinction Rebellion mala na svojej webstránke napísané:

„Naša planéta neumiera preto, že bežní ľudia nechcú byť vegánmi alebo sa sprchovať len studenou vodou. Zomiera preto, že hŕstka korporácií a miliardárov profituje z vypúšťania astronomického množstva znečistenia do ovzdušia a vody.”

Ako by klimatické zmeny boli spôsobené nejakým temným sprisahaním úzkej skupinky mocných, ktorí sa rozhodli zničiť ľudstvo. Bystrý čitateľ ale isto vidí dieru v tejto logike. Žiadna firma nevypúšťa emisie len tak. Firmy vyrábajú produkty a služby, vďaka ktorým máme na stoloch jedlo, na sebe šaty a nad hlavami strechy, cestujeme za rodinou a na dovolenky. Jednoducho – produkty a služby, vďaka ktorým žijeme život. O výrobe rozhodujeme my – spotrebitelia svojimi peňaženkami v obchodoch.

Klimatické zmeny nevznikli z niekoho zlej vôle. Sú sprievodným javom nadmerného vypúšťania skleníkových plynov a toto vypúšťanie je sprievodným javom hospodárskej činnosti od čias priemyselnej revolúcie. Život ľudí pred priemyselnou revolúciou bol z dnešného pohľadu mizerný. Za klimatické zmeny sme si kúpili menej chudoby, menej chorôb, menej hladu, nižšiu detskú úmrtnosť, menej utrpenia.

Predstavme si, že by ľudstvo nikdy nezačalo spaľovať fosílne palivá. Nikdy by nenastala priemyselná revolúcia, neexistovali by elektrárne, autá, ale napríklad ani dusíkaté hnojivá. Zo stredovekej životnej úrovne by sme sa namiesto obrovského skoku po stáročia len pomaličky plazili vyššie – ak vôbec. Veď vo väčšine západnej Európy sa ekonomická produkcia na obyvateľa medzi 13. a 17. storočím prakticky nemenila ! Zabudnite na sedliacku idylku z vianočných televíznych rozprávok. V takom svete by boli štandardnom pravidelné hladomory a život v krutých podmienkach pre drvivú väčšinu ľudí.

Fosílne palivá nie sú jedinou podmienkou rozvoja ľudskej spoločnosti. Uhlie a ropa tu z pohľadu človeka boli vždy a na vhodenie prvých lopát do vysokej pece či kotla parníka bmuseli vzniknpť spoločenské podmienky. No vypúšťanie uhlíka do atmosféry nie je krutá roztopaš privilegovaného bieleho muža. Je to priečka na rebríku, po ktorom sa ľudstvo vyšplhalo z krutej reality hladu, chorôb, neslobody a násilia stredoveku do modernej doby.

A stále šplhá. Emisie v USA v období 2003 – 2023 klesli o 16 %, v EÚ klesli o 24 % a emisie v klube bohatých krajín zvanom OECD klesli o 14 %. Slovensko v rovnakom časovom období znížilo emisie zo svojej spotreby o 16 %, vo Fínsku klesli o 48 % a v Portugalsku až o 57 %. No na opačnej strane sú štáty ako Čína (rast emisií +170 %), India (+158 %), či Vietnam (+323 %). Pozor, píšem o emisiách zo spotreby. Tieto nárasty preto nie sú spôsobené presunom výroby do týchto krajín, ale prudkým rastom spotreby v nich.

Dobrou správou je, že cost-benefit analýza opatrení na zmiernenie klimatických zmien sa s príchodom inovácií, bohatnutím krajín a citlivejším vnímaním dopadov postupne posúva stále viac v prospech opatrení. No zároveň musím pripomenúť, že zhruba 80 % všetkej energie v globálnej ekonomike je dnes ešte stále dodávaných fosílnou trojicou uhlie-plyn-ropa. Odpútať sa od fosílnych zdrojov bude trvať ešte mnohé dekády, bez ohľadu na to, ako silno budú niektorí ľudia ťukať prstom do teplomera. A zároveň sa táto úloha bude stále viac presúvať na plecia znečisťovateľov mimo Európu, teda mimo našu kontrolu. Veď už v roku 2023 tvorili emisie EÚ zo spotreby len 8 % globálnych emisií.

Medzitým sa musíme adaptovať na to, čo sa už deje. Keď píšem tieto riadky, cítim sa príjemne. Bývam totiž v energeticky veľmi solídne riešenej budove a mám aj klimatizáciu. Je to veľmi prosté, aj keď samozrejme nie univerzálne riešenie.

V praxi sa stretáme s tým, že niektorí ľudia neveria v klimatické zmeny, ale v praxi sa im prispôsobujú. A niektorí ľudia zase veria, ale v praxi sa im neprispôsobujú. A ak títo ľudia robia dôležité rozhodnutia, môže to byť problém. Nemeckými médiami v týchto dňoch prebehol článok o nemocnici v Dusseldorfe, kde na chodbe koronárnej jednotky teplota dosahuje v týchto dňoch 38 stupňov. Hoci budova nemá ani 15 rokov, nemá klimatizáciu...

Nenamontovať klimatizáciu je pro-klimatickým opatrením, ale anti-adaptačným opatrením. Lepšie zladiť tieto dve stratégie bude pre Európu výzvou. Klimatické opatrenia prinášajú výsledky o desiatky rokov, adaptačné okamžite.

Viac v pripravovanej knihe Nesmrteľná planéta.

Manifest odolnosti

Najskôr prišiel Covid. Sotva sa set stačil nadýchnuť, nasledoval ruský útok na Ukrajinu. Ten ani omylom neskončil a zrazu vojna s Iránom. Každá z týchto udalostí mala byť rozbuškou ekonomickej katastrofy.

Ekonómovia, analytici a médiá na začiatku marca varovali pred „väčšou globálnou krízou, ako keby sa spojili ropná kríza zo 70. rokov a dôsledky vojny na Ukrajine.“ Riaditeľ Medzinárodnej energetickej agentúry sa v apríli obával, že „v Európe nám zostáva asi tak šesť týždňov zásob leteckého paliva.“ Bezpečnostný odborník Robert Pape z University of Chicago tvrdil, že ak sa vojna bude naťahovať, „môžeme čeliť nedostatku VŠETKÉHO… nielen paliva, ale aj potravín, materiálov a kľúčových priemyselných surovín.“

Nechápme sa zle. Vplyv Covidu, Ruska aj Hormúzu sa zapíše do ekonomickej histórie. Netreba študovať štatistiky, stačí sa pozrieť na totemy čerpacích staníc, či cenník stavebnín. No po štyroch mesiacoch môžeme zároveň napísať, že globálna katastrofa ani pri iránskej vojne nenastala. Ceny ropy, hnojív či leteckého paliva vyskočili, ale väčšinou nedosiahli historické rekordy ani v nominále, nieto ešte v reálnom (inflačne upravenom) vyjadrení. Ak nastali fyzické nedostatky, boli buď veľmi krátkodobé, alebo vyvolané chybnou politikou – ako v prípade slovenských čerpacích staníc s prídelovým systémom. Prečo sa apokalypsa nekonala? Popísal som to v komentári pre HN.

Ako poraziť Gen-Z socializmus?

Pred pár dňami sa nám opäť pripomenuli niektorí populárni ekonómovia na čele s Josephom Stiglitzom textom o nutnosti „nerastu“. Jeho nobelova medaila už asi navždy bude prebíjať fakt, že Stiglitz je živou ilustráciou “akademickej krátkozrakosti” - straty schopnosti pozrieť sa von oknom, živenej ideologickým pochlebovaním od kolegov, fanúšikov a novinárov. Veď degrowth už vyskúšala Stieglitzova obľúbená ekonomika: Venezuela. Tej v roku 2006 predpovedal skvelú budúcnosť postavenú na „reformách“ Huga Cháveza. Rovnako tak Stiglitz v roku 2002 tvrdil, že šance na bankrot Fannie Mae a Freddie Mac sú “efektívne nulové”. Áno, presne tieto dve inštitúcie zbankrotovali už o pár rokov a spustili globálnu krízu v roku 2008.

Ale dajme bokom toto ad-hominem aj samotný text, v ktorom nie je nič nové. Na tému degrowth napísal všetko podstatné už kolega Robo a Pikettyho zase fantasticky rorozbrala historička kapitalizmu Deidre McCloskey.

Nerastový manifest starých socialistov nepochybne silne zarezonuje o nových, alebo Gen-Z socialistov. Kto sú to? Magazín Economist začiatkom júna vydal zaujímavý text.

Argumentuje v ňom, že politická energia medzi dnešnými dvadsiatnikmi sa už neupína primárne na klimatickú krízu či identitárne témy (ako napísal Tyler Cowen – „woke je mŕtve“). Gen-Z socialista sa zameriava oveľa viac na veľmi konkrétne ekonomické frustrácie: nedostupné bývanie, vysoké ceny, neistotu práce v ére AI, pocit, že systém je nastavený proti nim. Na túto realitu reaguje „nový socializmus“ – nie klasický marxistický projekt revolúcie proletariátu a budovania svetlejších kolektívnych zajtrajškov, ale praktický technokratický mix opatrení typu cenové stropy, vyššie dane bohatých, rozsiahle verejné služby zadarmo a znárodňovanie infraštruktúry.

Economist to označuje ako „me‑first doktrínu“ generácie Z. Jej pointa je priamočiara: „chcem nižší nájom, vyšší plat, istotu, že ma navyšachuje AI a že účty za mňa zaplatí niekto iný“. Tento trend predstavujú mladí Green politici v Británii, progresívni demokratickí socialisti v USA, ľavicoví kandidáti vo Francúzsku či Kanade, či Pirátska strana (tú nespomína Economist, dopĺňam ju ja...) v Česku.

Problémy reálne, riešenia v podobe regulácie cien, regulácie pracovného trhu, vysokých daní či znárodňovania katastrofálne.

Economist v texte navrhuje obhajcom trhu protiútok: prestať sa ospravedlňovať.

Apologéti kapitalizmu majú vysvetľovať, že dlhodobá prosperita stojí na súkromnom podnikaní, raste produktivity a meritokracii, nie na eskalácii daní a rozdeľovaní fixného koláča. Súčasná generácia politikov nemá mladých ďalej zaťažovať neudržateľnými penzijnými schémami, ale reformovať systém tak, aby nebol nastavený proti produktívnym a mladým. Namiesto „chytľavých“ riešení treba neustále opakovať realitu skutočných reforiem: uvoľnenie regulácií pri bývaní, kultiváciu daňovej štruktúry, odstránenie bariér pre investície, inovácie a technologický pokroku.

Tak poďme na to!

(Hans Rosling – lekár, popularizátor vedy, optimista a hltač mečov)

Ja sa chcem pristaviť pri faktore dĺžky života. Až do polovice 19. storočia sa ľudia vo svete priemerne dožívali menej ako 30 rokov, vo vyspelých častiach (Európa a USA) zhruba 35. V polovici 20. storočia bol už svetový priemer 45 rokov a obyvatelia vyspelých štátov sa mohli tešiť na zhruba 60 rokov. V roku 2019 bol svetový priemer cez 70 rokov, vyspelé štáty cez 75 rokov a aj obyvatelia Afriky mali šancu dožiť sa viac ako 63 rokov.

Tí sčítanejší začnú namietať – tieto priemery sú výrazne ovplyvnené vysokou detskou úmrtnosťou. Ak ste dokázali prežiť prvých pár rokov života, vaše šance na dlhší život výrazne narástli aj v roku 1700. No aj po odrátaní detských úmrtí sa dĺžka života zásadne zlepšila. K dispozícii sú napríklad švédske štatistiky. Tie hovoria, že 50-ročný švédsky muž mal v druhej polovici 18. storočia pred sebou ešte zhruba 18 rokov života. V roku 2020 to bolo až 32 rokov. Šťastná Švédka, ktorá sa úspešne vyhla moru, hladomoru, aj plieniacim armádam a dokázala to pred 250 rokmi dotiahnuť až na 65-ku, mala pred sebou ešte 10 rokov života. Jej dnešná rovesníčka sa môže tešiť na 22 rokov ďalšieho života.

Zaujímavejšie zistenie však je, kto z tohto vývoja ťažil najviac. Odpoveď znie – ľudia, ktorým osud nadelil najhoršie karty. V roku 1816 sa 1 % najdlhšie žijúcich Francúzov dožilo v priemere 90 rokov, horných 10 % to potiahlo do veku 79 rokov a 20 % najšťastnejších videlo 73 zím.

V roku 2023 sa rovnaké kohorty dožívali až 103, respektíve 96 a 93 rokov. Slušný posun, no skutočná revolúcia nastala na opačnom konci. Dolné 1 % ľudí sa v roku 1816 nedožilo ani mesiac, 10 % sa nedožilo 1 roka a 20 % ľudí sa dožilo len 6 rokov. Aké je to dnes? To najmenej šťastné percento Francúzov žije zhruba do veku 33 rokov, 10 % do veku 64 rokov a 20 % najkratšie žijúcich Francúzov do veku 73 rokov. To, čo pred dvoma storočiami bola elita v dĺžke života, sú dnes smoliari.

Alebo inak – 20 % ľudom s najkratšou sviečkou osudu pribudlo 67 rokov života!

Na grafe je pekne vidieť, ako dodatočné roky života prichádzali v čase. V priebehu druhej polovice 19. storočia stagnovala doba dožitia najodolnejších a pomaličky sa zlepšovali šance tých menej šťastných, no novorodenecká úmrtnosť ostávala obrovská. Po Prusko-francúzskej vojne (ktorú Francúzsko prehralo) sa zrýchlilo predlžovanie života spodnej polovice, okrem dolných 10 %. V 20. storočí sa pridali v predlžovaní života aj oni. No novorodeneckú úmrtnosť sa Francúzom podarilo odkliať až po Druhej svetovej vojne.

Podobný vývoj (len na inak poňatom grafe) možno vidieť aj vo Veľkej Británii:

Na dnešnom svete je preto úžasné, že skoro každý dostane šancu na život.

Aj o tomto píšem v pripravovanej knihe Nesmrteľná planéta, ktorej vydanie plánujeme koncom roka.

Ako profesne prežiť vo svete umelej inteligencie – 7 zásad Tylera Cowena

Ktorý biely golier sa aspoň v kútiku duše nebojí, že mu prácu zoberie AI? Tyler Cowen spísal 7 zásad, ako sa pred AI kariérne „poistiť.“

1. Hľadajte si chaotickú („messy“) prácu. Čím jasnejší je váš popis práce, tým ľahšie sa dá napromptovať.

2. Dávajte si pozor na prácu z domu. Ak sa vaša práca dá vykonávať výlučne cez obrazovky a nevyžaduje si kontakt s živými ľuďmi, riziko je vyššie.

3. Ovládajte AI nástroje. Zlepšujte sa v tom. AI vám prácu nevezme – vezme vám ju niekto, kto AI ovláda lepšie ako vy.

4. Pracujte v biomedicínskom sektore. S tým, ako bude AI čoraz výkonnejšia, hodnota programovacích, matematických či marketingových schopností bude klesať. Potom sa zhodnotia náročné oblasti – a to zahŕňa napríklad biológiu, ale aj ošetrovateľstvo.

5. Experimentujte. AI je nové a rýchlo sa vyvíja. „Správne“ použitie AI nástrojov vo vašom kontexte musíte objaviť vy sami.

6. Zbierajte dáta. Aby ste dostali z AI maximum, musíte skombinovať nástroje s dátami.

7. Nájdite si manuálnu prácu v energetickom sektore. Ak existuje niečo, čo AI potrebuje ešte viac ako dáta, je to energia.

AI donúti mnohých ľudí opustiť zónu komfortu a možno v istom zmysle bude spoločenským posunom k lepšiemu, ak zvráti nárast izolovanosti a donúti zamestnancov začať robiť to, čo sa nám stále menej chce: sieťovať sa s inými živými ľuďmi.

SpaceX – pôjdu akcie po IPO hore?

O týždeň sa uskutoční jedno z najočakávanejších IPO v histórii. Odhadované ocenenie SpaceX pri úpise dosahuje 1,75 bilióna dolárov, čo je zhruba tretina až polovica hodnoty technologických gigantov ako Google, Apple či Nvidia. A to napriek tomu, že ročný obrat SpaceX predstavuje len dvadsatinu spomínaných firiem.

Český ekonóm (pôsobiaci v USA) Jaroslav Borovička na Facebooku okomentoval, prečo je celé IPO SpaceX nastavené tak, aby cenu vyhnalo čo najvyššie.

Prvý faktor je univerzálny. Počas úpisu akcií neexistuje možnosť krátkych predajov a pesimisti investori nemajú ako vyjadriť svoj skeptický názor. Na cenu tak tlačia výlučne optimisti.

Zvyšné sú špecifické. Musk do dvoch pilierov SpaceX (Starlink a lety do vesmíru) pre IPO priskrutkoval aj tretí - divíziu umelej inteligencie xAI, čím prilákal ďalšiu vrstvu špekulatívnych očakávaní.

Ďalším faktorom je, že burza NASDAQ (kde sa IPO koná) upravila pravidlá zaraďovania do indexu – SpaceX sa do NASDAQ 100 dostane už po 15 dňoch obchodovania, miesto obligátnych troch mesiacov. To prinúti ETF fondy zahrnujúce index NASDAQ akcie rýchlo nakupovať (aby kopírovali podkladový index), čím budú tlačiť cenu hore. Na trh pritom bude umiestnených v prvej fáze menej ako 5 % všetkých akcií SpaceX, takže ponuka bude extrémne obmedzená.

Borovička si svoju teóriu potvrdzuje aj nepriamo – prudký pokles ceny Bitcoinu v posledných dňoch podľa neho svedčí o tom, že špekulatívny kapitál sa chystá na čiastočný presun do SpaceX.

Takže kúpiť?

„SpaceX tak učinil mnoho kroků, aby jeho IPO vytvořilo co největší nejistotu spojenou s heterogenními očekáváními, které vyženou cenu co nejvýše. I když firma nakonec samozřejmě může dlouhodobě uspět, pro průměrného investora to není dobrý začátek.“

Revival Marca Aurelia

Ak sa Marcus Aurelius Antoninus odniekiaľ na nás dnes pozerá, musí sa usmievať nad iróniou svojho života. Základným krédom praktickej stoickej filozofie, ktorou sa riadil, je malichernosť jednotlivca voči vesmíru. Sme len prachové zrnká v čase a priestore a čokoľvek urobíme, kýmkoľvek sa staneme, bude rýchlo odviate vetrom. Človek sa má sústrediť sa na vlastný rozum a cnostné konanie, nie na vonkajšiu slávu či trvalosť svojich skutkov.

A hľa, skoro 2000 rokov po jeho smrti sa jeho Myšlienky k sebe samému dostali do top 100 na Martinuse a jeho tvár na nás pozerá z hĺbky dvoch tisícročí, hoci z jeho kostí už nie je ani prach.

Možno tomu pomohlo odporúčanie Jakuba Ptačina (ktorý v rovnakom rozhovore odporúča aj O pôvode prosperity od Roberta Chovanculiaka!), ale prvé podozrenie o cisárovom návrate som poňal už pred pár týždňami, keď si jeho knihu priniesol kamarát ako obedné čítanie.

Asi si ho nazad zavolala dnešná doba.

Aureliove zápisky som si prečítal už pred rokom (before it was cool!) a pre vás som spísal moje stručné myšlienky o Myšlienkach pod názvom Myšlienky Marca Aurelia sú antistresové omalovánky pre rok 2026.

Marcus Aurelius Antoninus (121 – 180) bol rímsky cisár a filozof. U nás je známy najmä tým, že v rámci Markomanských vojen viedol boje proti Germánom aj na území dnešného Slovenska. Z tých čias pochádza nápis na trenčianskom hradnom brale. Aj prvá časť knihy, o ktorej sa budeme baviť, vznikla v okolí Hrona. Je to ako keby rímsky cisár sedel vedľa vás, nie?

Marcus Aurelius (v rokoch 161-169 spolucisároval s Luciusom Verom, potom do roku 180 samostatne) je históriou považovaný za nadpriemerne šikovného cisára. Dozeral na rozsiahlu a úspešnú novelizáciu rímskeho práva a zodpovedne hospodáril. A to napriek tomu, že celú jeho vládu sprevádzala najskôr rozsiahla vojna s Partmi na území dnešného Arménska a po nej spomínaná vojna s Germánmi na severe. Do toho bola zamiešaná aj katastrofálna epidémia v ríši (pravdepodobne kiahní), ktorá zabila asi 10 % obyvateľov.

Zásadne sa mu však nevydarila jedna vec – jeho syn Commodus. Marcus Aurelius porušil tradíciu nepokrvného odovzdávania moci a Commoda ustanovil následníkom. Stal sa tak posledným z „piatich dobrých cisárov“, pretože Commodova vláda po otcovej smrti bola čistá tragédia a začiatok konca impéria.

Ja som klasickou filozofiou pobozkaný len veľmi-veľmi zbežne a o stoicizme som mal veľmi matnú predstavu. Aureliovu knihu zápiskov som však mal už dlho poznačenú v neinformovanom očakávaní, že sa bude jednať o historicko-filozofický exkurz veľkého štátnika, ktorý medzi roztĺkaním germánskych hláv uvažuje nad svetom, s riadnou dávkou historických reálií. Niečo ako Churchillove memoáre v skrátenom antickom kabáte.

Akurát, že vôbec.

Myšlienky k sebe samému (ja som mal český preklad Hovory k sobě, anglicky sa niekedy nazýva Meditations, originál „Τὰ εἰς ἑαυτόν“ (translit. Ta eis heauton), teda „[To] k sebe samému“) sú zbierka krátkych zápiskov, v ktorých si Marcus Aurelius systematicky pripomína zásady stoicizmu: čo je v našej moci a čo nie je, ako pracovať s vášňami, strachom a utrpením, a ako si zachovať charakter napriek okolnostiam.

Nejde o klasický antický filozofický traktát pre žiakov a verjenosť, ale o súkromné introspektívne poznámky muža, ktorý sa cíti viac filozofom ako vojvodcom a ktorý sa snaží zostať morálny uprostred stresu, bolesti a politickej zodpovednosti.

Kniha je kratučká, moja verzia mala 184 malých strán aj s rozsiahlymi poznámkami vydavateľa. Kapitoly nemajú nejakú chronológiu (hoci reprezentujú rôzne fázy Aureliovho života), ani inú nadväznosť, tak ako ju nemajú naše myšlienky deň za dňom.

Marcus Aurelius sa zamýšľa nad opakujúcimi sa vecami: nad povahou sveta, poriadkom, premenlivosťou, nevyhnutnosťou a pominuteľnosťou. Uvažuje, čo je úlohou človeka ako rozumnej bytosti, ako pracovať s (najmä negatívnymi) emóciami - s hnevom, strachom, sklamaním, či urážkami. Nenájdete tam žiadne dychové cvičenia, všetky jeho odporúčania a závery smerujú k zásadám stoicizmu - akceptovať, čo nevieme ovplyvniť, a sústrediť sa na vlastné postoje a rozhodnutia.

Ja som si formát tejto knihy pracovne pomenoval „modlitebná knižka“. Môžete ju otvoriť na hociktorej strane, prečítať si pár riadkov, a zase zavrieť.

Veľmi často sa v nej opakuje téma pominuteľnosti, neustále pripomínanie si smrti ako nevyhnutnej, slávy ako prchavej a telesnosti ako dočasnej. Marcus Aurelius čitateľovi vytrvale pripomína, aby nepreceňoval kariéru, vonkajší úspech a pozemské statky a žil v súlade s prírodou a vesmírom. To neznamená vegánsku stravu, ale konať podľa rozumu a cnosti, prijímať, čo nevieme ovplyvniť, a prispôsobiť svoje ego celku, nie naopak.

Cyklické pripomínanie, že ste len smietka vo vesmíre a celý váš život len záblesk, bolo spočiatku deprimujúce. No s každým ďalším opakovaním sa začnete postupne poddávať. Uvedomíte si, že to nie je bug, ale feature života. Ste súčasťou rozsiahleho organizmu, bunkou vesmírneho tela. Marcus Aurelius odporúča starať sa o kvalitu vlastných myšlienok a úvah, o sebakontrolu emócií, o charakter – nie o to, čo si o nás myslia iní, aké máme postavenie či okolnosti.

Nahneval vás šéf, alebo vám oznámili rakovinu? Marcus Aurelius by sa vás spýtal, ako to ovplyvní vašu schopnosť konať cnostne. Jeho odpoveď je – nijak. Dokonca odporúča aktívne futurorum malorum præmeditatio, teda vizualizáciu, alebo rozjímanie nad „zlou budúcnosťou“ – čo zlé by sa mohlo prihodiť a ako sa s tým vyrovnať.

Jediná otázka je, či sa v každej situácii chováte ako rozumná bytosť – človek, či konáte spravodlivo, bez nenávisti a či si plníte svoje úlohu voči iným ľuďom. Zarmútili vás správy o mŕtvych civilistoch na Ukrajine? Aurelius by vám pripomenul, že sa to stalo už tisíckrát a stane sa to ešte tisíckrát, ako keď na jeseň opadnú listy. Podstatné je v každej situácií len to, ako ste sa zachovali vy a či obstojíte pred svojim svedomím. Stoicizmus však neznamená pasivitu. Musíte sa spýtať, či ste si splnili svoju povinnosť voči iným ľuďom. Veď Aurelius zápisky písal počas svojho vojenského ťaženia proti Germánom, ohrozujúcim Ríšu.

Ponúka sa porovnanie stoicizmu s kresťanstvom, ktoré v Aureliových časoch už zapúšťalo korene aj v Ríme. Spoločné paralely sú zjavné. Oboje považujú vonkajší úspech, bohatstvo a slávu za druhoradé a kladú dôraz na vnútornú premenu a pokoru voči poriadku, ktorý presahuje rozmer jednotlivca. V oboch sú témy spravodlivosti a lásky k blížnemu postavené ako morálny základ. Stoici aj kresťania pracujú s utrpením ako s osobnostným transformačným prvkom.

No sú tu aj zásadné rozdiely Stoický logos je neosobný riadiaci princíp vesmíru – rozum votknutý do prírody. Nie je to osoba, nemá emócie, nezasahuje do životov jednotlivcov, nečaká nás po smrti a nie je možné sa k nemu modliť v žiadnom zmysle. Všetko, čo sa deje, je prejavom tohto racionálneho poriadku. Kresťanský Boh je osobný, stojí mimo čas a priestor, je jeho stvoriteľom, nie súčasťou.

A hoci etický odkaz (láska k blížnemu) je rovnaký, vedie k nemu rôzna cesta. Stoický filozof sa zachráni vlastnou vôľou a rozumom, kresťanský človek musí prijať pomoc od Boha. Aurelius kresťanov priamo nespomína, ale kritizuje tých, ktorí idú na smrť z drámy a vzdoru namiesto z rozumu, čo mnohí chápu práve ako narážku na kresťanov. Pre stoika je kresťanské mučeníctvo iracionálne, pre kresťanov cnostné. Napriek tomu kresťanstvo nasalo mnohé prvky stoickej filozofie.

Prečo sú Myšlienky k sebe dnes tak populárne? Je možné, že zápisky Marca Aurelia sú ideálnym pomocníkov pre dnešnú dobu, kedy ľudia osobne preciťujú každé nešťastie na opačnom konci sveta, burzové výkyvy a zmeny plan

etárnej klímy. Teda veci, nad ktorými má jednotlivec nulovú kontrolu.

Kniha môže fungovať ako antistresová omalovánka. Len tak si ju otvoríte, prečítate si že:

„Všechno, co se přihází, je právě tak obvyklé a dobře známé jako růže na jaře a ovoce v létě; něco takového je zajisté i nemoc a smrt, pomluva a úskok a vůbec všechno, co jen pošetilce může těšit nebo rmoutit.“

A poviete si, že vlastne je to tak a ste hneď pokojnejší. Aspoň mne to funguje.

Spáchali ho japonskí komunisti v Izraeli v mene palestínskeho odporu československými zbraňami s podporou Severnej Kórei. Väčšinu mŕtvych tvorili kresťanskí pútnici z Portorika...

30. mája 1972 pristáli na telavivskom letisku Lod (dnešný Ben Gurion) japonskí občania Kōzō Okamoto, Tsuyoshi Okudaira, a Yasuyuki Yasuda. Boli príslušníci Japonskej červenej armády, ktorí však pôsobili v mene Ľudového frontu pre oslobodenie Palestíny (sekulárna palestínska marxisticko-leninská organizácia), ktorý akciu aj naplánoval a Japoncom poskytol tréning v Libanone. Neskôr bolo potvrdené, že podporu skupine poskytovala aj Severná Kórea.

Letisková ochrana nerátala s možnosťou útoku zo strany ďalekovýchodných aziatov a teroristi ju prekvapili. Z obalov na husle vytiahli československé samopaly vz. 58 a spustili paľbu na náhodných ľudí, kombinovanú s hádzaním granátov. Bizarnosť príbehu podčiarkuje to, že jeden z teroristov(Yasuda) bol omylom zastrelený druhým a ďalší (Okudaira) zomrel po výbuchu vlastného granátu. Jediný preživší, 24-ročný študent botaniky Kōzō Okamoto, vystrieľal všetky náboje, bol zranený a zaistený.

Napriek tragikomickým prvkom po sebe teroristi zanechali 26 mŕtvych a 80 zranených. Až 17 mŕtvych tvorili členovia pútnickej skupiny z Portorika, 8 boli Izraelčania, vrátane významných vedcov a zahynul aj jeden Kanaďan.

Vrah-hrdina

Okamotov ďalší životný príbeh stojí tiež za zmienku. Vo väzení trval na možnosti spáchať samovraždu, prípadne dostať trest smrti, ktorý Izrael dovtedy udelil len Eichmannovi. Dostal doživotie. V roku 1973 spojená skupina japonských a palestínskych teroristov uniesla let Japan Air Lines 404 a trvala na výmene rukojemníkov za Okamota, čo Izrael odmietol. Teroristi rukojemníkov prepustili a B747 zničili. V roku 1974 sa Okamoto pokúsil spraviť si obriezku zastrihávačom nechtov, pretože vraj chcel konvertovať na judaizmus.

V roku 1985 bol predsa len spolu s inými teroristami vymenený za väznených izraelských vojakov. Ostal žiť v Libanone, kde sa stal moslimom a prijal meno Ahmad. Japonsko pravidelne žiada jeho vydanie, takže žije v poloskrývaní a užíva si status akéhosi ľudového hrdinu. Väčšinu času však údajne trávi sledovaním kreslených rozprávok.

Ursula K. Le Guin

Počet ľudí na planéte je už od Malthusa alfou a omegou environmentálneho katastrofizmu. Môžete nebyť katastrofistom pri pohľade na takýto vývoj?

Avšak koľko je „veľa“? Väčšinou si myslíme, že veľa je toľko, koľko práve vidíme okolo seba. Thomasa Malthusa vystrašila prvá miliarda ľudí. Ranný kresťanský teológ Tertullián žil v druhom storočí nášho letopočtu. Teda v časoch, keď na celej Zemi žilo dokopy zhruba 200 miliónov obyvateľov. Takto si posťažoval v diele Traktát o duši (De Anima):

„To, čo sa nám najčastejšie naskytuje na pohľad (a čo vyvoláva sťažnosti), je naša preľudnená populácia: náš počet je pre svet bremenom, keďže nám sotva dokáže zásobiť zo svojich prírodných elementov; naše potreby sú čoraz naliehavejšie a sťažnosti v ústach všetkých sú čoraz horkejšie, zatiaľ čo príroda nám nedokáže zabezpečiť obvyklú obživu.“

Nevadilo mu ani to, že vôbec netušil, aká veľká alebo malá Zem vlastne je.

Súčasná hustota zaľudnenia na Zemi je zhruba 65 ľudí na štvorcový kilometer súše, po vynechaní Antarktídy. Vynechajme všetky horúce aj ľadové púšte (asi 20-25 miliónov kilometrov štvorcových), hoci Dubaj, Izrael alebo Noriľsk ukazujú, že „neobývateľnosť“ je už dnes veľmi relatívny pojem. Dostaneme sa takto na hustotu zhruba 80 obyvateľov na kilometer štvorcový dostupnej súše.

Je to veľa, alebo málo? Hustota zaľudnenia Slovenska je 111 obyvateľov na kilometer štvorcový, Česko má hustotu 135, Taliansko 201 a Holandsko 457 ľudí na kilometer štvorcový. Zo štyroch najľudnatejších štátov (India, Čina, USA, Indonézia) sa tri (okrem Indie) hustotou ani neblížia viacerým európskym štátom.

Ak by sme rozdelili celú svetovú populáciu do 4-členných rodín, a každá by bývala na pozemku 500 metrov štvorcových s rodinným domom, všetci ľudia by sa zmestili na územie menšie, ako je rozloha Kolumbie.

Okrem obydlí však potrebujú aj obchody, elektrárne, či továrne. Aká časť povrchu Zeme je zasiahnutá ľudskými stavbami a konštrukciami? Vďaka satelitným snímkam a počítačom odpoveď existuje.

Na vyhodnotenie zastavanosti sa používa napríklad koncept GSA - Generalised Settlement Area. GSA predstavuje štvorec o ploche jeden kilometer štvorcový, v rámci ktorého je identifikovaná stavba alebo nejaká umelá plocha. Neznamená to teda, že celý kilometer štvorcový je zastavaný, len že sa tam nachádza minimálne jedna stavba. Po vyhodnotení satelitných snímok v rámci programu Earth Observation prišli európski výskumníci k záverom, že v západnej Európe takéto GSA „štvorce“ predstavujú 83 % povrchu, vo východnej Európe 35 %, v juho-východnej Ázii 23 %, v severnej Afrike 5 % a tak ďalej. V rámci celej Zeme je 14 % súše „zasiahnutých“ ľudskou stavbou, hoci by to bol len jeden dom či cesta niekde na ploche štvorca kilometer krát kilometer.

Podobnú techniku zvolili aj výskumníci NASA pri analýze ich satelitných snímok umelou inteligenciou. Zastavanosť tu znamenala prítomnosť stavby v pixeli, ktorý mal veľkosť 30 x 30 metrov. Táto metóda odhalila, že na Zemi bolo v roku 2020 zastavaných 4,3 milióna kilometrov štvorcových súše, teda necelé 3 % povrchu. Z toho 47 % sa nachádza v Ázii a 21 % len v Číne. V období 2000 – 2020, počas ktorého vzrástla ľudská populácia o tretinu, narástla zastavanosť o 50 %, pričom za 30 % tohto nárastu zodpovedala opäť Čína.

Dnes pribúdajú obyvatelia na Zemi takmer výhradne v mestách. Kým v roku 1960 žili dve miliardy ľudí na vidieku a jedna miliarda v mestách, v roku 2025 žije v mestách 4,5 miliardy ľudí, no na vidieku len okolo 3,5 miliardy, pričom vidiečania za posledných 5 rokov už nepribúdajú.

V mestách žije zhruba 58 % obyvateľov Zeme a odhaduje sa, že v roku 2050 to budú viac ako dve tretiny. Obrovské zmeny nastali najmä v Afrike a Ázii, kde sa podiel mestských obyvateľov za posledných 70 rokov strojnásobil.

Hustota obyvateľstva v meste je násobne vyššia, ako je hustota v krajine. Pripomeňme si, že hustota zaľudnenia Slovenska je 111 obyvateľov na kilometer štvorcový. Bratislava však má hustotu 1 200 obyvateľov a jej časť Petržalka dokonca 3 600 obyvateľov na kilometer štvorcový. Viedeň má hustotu 4 300 obyvateľov, Londýn 5 700, New York 11 300, Paríž 21 000 a filipínska Manila 44 370 obyvateľov na kilometer štvorcový. Potenciál zahusťovania je obrovský. Ak by mal Ružomberok hustotu zástavby ako Manila, zmestili by sa doň všetci obyvatelia Slovenska a nemuseli by sme pritom ani posunúť hranice mesta.

Život v Manile nepatrí z hľadiska kvality medzi naše vysnívané ciele. No taká Viedeň sa pravidelne umiestňuje medzi svetovými mestami s najlepšími podmienkami na život. Ak by celá populácia Zeme žila v takomto „meste snov“, stačila by na to plocha Mexika. Ak by sme si ale vybrali za vzor hustoty Paríž, pomestilo by sa všetkých 8 miliárd ľudí na plochu menšieho Japonska.

Takáto predstava je nepríjemná pre tých, ktorí majú radi výhľad na hory, lopatovanie snehu pred domom a vôňu domácej zabíjačky. Príjemná je pre tých, čo majú radi bary, divadlá a vozíky predávajúce kávu. No technicky je na Zemi miesta neúrekom.

Aj o tomto píšem v pripravovanej knihe Nesmrteľná planéta, ktorej vydanie plánujeme koncom roka.

Výstavba za socializmu

Na Slovensku nie je témou preľudnenie, ale bývanie. Venoval som jej samostatnú tlačenku, ktorou som si vypýtal účasť v podcaste.

Jednou z častých tém podobných diskusií je bytová výstavba za socializmu verzus výstavba po ňom. Takmer nikdy sa pri nej neoperuje s dátami. Objavil som však analýzu Ivana Pauera zo Stavebnej komory so spracovanými dátami.

Graf rozpráva niekoľko príbehov. Pre mňa je najzaujímavejším zistením to, že bytová výstavba začala klesať už v 80. rokoch. Z vrcholu v roku 1980 (48 000 bytových jednotiek) klesla na úroveň 30-33 000 koncom 80. rokov. Scenár ekonomického poklesu bol typický pre celé 80. roky a pre celý východný blok. Socialistická ekonomika bola postavená na extenzívnom raste, teda na pridávaní ďalších jednotiek výrobných faktorov. Táto možnosť sa vyčerpala v 70. rokoch a plánované hospodárstvo nedokázalo prejsť na intenzívny rast, postavený na inováciách a zvyšovaní efektivity.

Zaujímavé je aj porovnanie s obdobím prvej republiky a Slovenského štátu. Napriek hospodárskej kríze, svetovej vojne, nižšiemu počtu obyvateľov a nižšej mechanizácii priemerný počet dokončených bytov ročne dosahoval hodnotu takmer 30 000 jednotiek.

Výstavbu bytov je vhodné porovnať aj s (ne)rastom obyvateľstva. Kým za socializmu hrubé tempo výstavby nestíhalo za pribúdaním obyvateľov, výstavba od roku 1989 násobne prevyšuje prirodzené prírastky.

Konkrétne:

• Medzi rokmi 1921 (prvé sčítanie) a 1948 pribudlo zhruba 450 000 obyvateľov.

• V období 1948 - 1989 circa 1,7 milióna

• A medzi rokmi 1990 - 2025 už len zhruba 130 000.

Za ČSR/Slovakštátu pribúdali bytové jednotky v hrubom (bez odčítania demolácií) 1,7-krát rýchlejšie ako obyvatelia. Za socializmu bolo tempo už len 0,8 bytu na dodatočného obyvateľa.

Od roku 1989 je však tempo pribúdania bytov 4-krát vyššie, ako tempo pribúdania obyvateľov. Keďže rast populácie Slovenska sa už +- zastavil, tento pomer za bude ďalej zvyšovať.

Keď sme už pri tej socialistickej výstavbe - prelistujte si aj túto diplomovú prácu Ivany Balgovej z FSS MUNI - Ideológia v betóne: Skúsenosť s výstavbou rodinného domu za socializmu.

Môj starý otec staval svojpomocne 3-izbový rodinný dom asi 10 rokov. Práve k cementu sa viaže najčastejšia stavebná historka: dedo musel chodiť spávať na vlakovú stanicu, aby dokázal „uloviť“ nejaké vrecia cementu, ktoré sa rozobrali priamo z vozňov. Tehlu zase získal tak, že na opačnom konci mesta kúpil starý dom, zboril ho, tehly očistil a na káre prevozil na svoju stavbu...

Mladý svět k bytovej situácii v roku 1988 napísal (cudos Jan Hrubant):

Mládež lze z hlediska bydlení rozdělit do dvou množin. Do první — a to je ta uzavřená — patří ti, kteří vlastní dekret na byt. A podotýkám, že na jakýkoliv byt, třeba i 1+1 IV. kategorie, neboť s troškou „přitlačení” se lze provyměňovat až k odpovídajícímu bytu. Do druhé množiny patří všichni ti, kteří dekret na byt nemají, a kterých je bohužel většina. Těm nezbývá nic jiného než se postavit do některé z následujících front:

— první fronta je na státní byt. O její délce a pravděpodobnosti úspěchu netřeba hovořit;

— druhá fronta je na družstevní byt. Čekací doba přesahuje v některých družstvech 20 i více let. Navíc se zde objevuje otázka sociální spravedlnosti. Co mám na mysli? Vezměme hypotetický příklad. Do jednoho podniku nastoupí dva mladí pracovnici, označme si je A a B. Pracovník A dostane zdarma státní byt 3+1, I. kategorie, a pracovník B zaplatí za tentýž byt u družstva 40 000 Kčs. Předpokládejme, že pracovník A si těchto 40 000 Kčs uloží na vkladní knížku se 4% úrokem a měsíčně si na ni bude ukládat i rozdíl v nájmu mezi družstevním a státním bytem (asi 2:1). Za 20 let si pracovník A takto uspoří — a to budete asi překvapeni — zhruba 400 000 Kčs;

Woke je mŕtve, nech žije „treťosvetizmus“?

Ekonóm Tyler Cowen píše dobre, píše rád a robí výborné podcasty. Kolega Juraj síce nedávno na ňom demonštroval, že aj šikovné hlavy sa môžu pomýliť v zásadných veciach...

... ale aj tak ho tu budem na vás často vyťahovať. Nehľadám Babu Vangu, ale niekoho, kto mi pomôže premýšľať nad vecami.

Tyler v nedávnom texte napísal:

„Wokeizmus“ síce ešte nezmizol, čo potvrdzuje návšteva väčšiny univerzít, ale zdá sa, že svoj vrchol dosiahol približne v roku 2022. Prezident Donald Trump bol znovuzvolený a republikáni ovládli všetky tri zložky vlády. Univerzity ustúpili od „cancel culture“ a od diverzity, rovnosti a inklúzie (DEI). Elon Musk kúpil Twitter, dnes známy ako X, a výrazne posunul jeho obsah doprava. Médiá sa vo všeobecnosti posunuli doprava, čo zahŕňa aj libertariánsky orientovaný Washington Post a vzostup portálu The Free Press.

Hnutie “woke” stratilo pozornosť verejnosti, no nahradili ho nebezpečnejšie ľavicové tendencie zamerané na konkrétne činy. V Kalifornii sa uvažuje o konfiskačnej dani z miliardárov, senátor Sanders sa snaží brzdiť rozvoj umelej inteligencie a bráni výstavbe dátových centier.

To všetko sa obaľuje do ideológie „treťosvetizmu” (“third worldism”), teda nekritického obdivu a romantizovaniu krajín, hnutí a skupín z tzv. globálneho Juhu v ich odpore voči západným krajinám, kultúre a kapitalizmu — bez ohľadu na ich skutočné hodnoty alebo činy. Najlepšie to ilustruje podpora Hamasu a ďalších teroristických skupín. Pribúdajú aj politicky motivované vraždy a atentáty (napr. riaditeľ zdravotnej poisťovne Brian Thompson, aktivista Charlie Kirk, niekoľko pokusov o život Trumpa), fyzické útoky na židovskú komunitu, či na podniky (v našom okolí útok na zbrojovku v Pardubiciach). Rétorika treťosvetizmu sa snaží tieto činy normalizovať - svet je vnímaný cez prísnu optiku utláčateľ/utláčaný, kde Západ (najmä USA a Izrael, ale aj kapitalizmus a korporácie) sú vždy utláčateľom a akákoľvek skupina, ktorá mu kladie odpor, je automaticky sympatická alebo ospravedlniteľná.

Cowen ironicky poznamenáva, že „woke” hnutie bolo svojím spôsobom relatívne neškodné – aktivisti bojovali slovami, nie násilím. Kým staré „woke” malo skôr ženský charakter (sociálny tlak, skupinová dynamika), nové prístupy sú konfrontačnejšie a násilnejšie – teda viac „mužské” a fašistické.

„Woke” možno nikdy nebolo skutočným problémom – bolo len maskou pre hlbšiu spoločenskú negativitu, ktorá teraz nachádza nebezpečnejšie výrazy.

Sú tu nejakí moji (piešťanskí) ľudia?

Kríza stredného veku zasiahla aj mňa a prejavilo sa to chuťou kandidovať za poslanca mestského zastupiteľstva v komunálnych voľbách. Dokonca som sa pridal do apolitickej skupiny kandidátov Ambiciózne Piešťany. Štatisticky by som mal mať minimálne 1 odberateľa z Piešťan, týmto vás preto pozývam na diskusiu Ako funguje naše mesto so mnou a s naším kandidátom na primátora Michaelom Niepeleom vo štvrtok 4.6. o 18:00 v LaMusica v Piešťanoch.

Príjmy Ruska z exportu surovej ropy klesli medzimesačne o 9 % na 374 mil. EUR denne. Hoci došlo k prudkému rastu ceny ruskej ropy, dronové útoky Ukrajiny na ruskú exportnú infraštruktúru spôsobili 24 % pokles objemu námorného exportu surovej ropy, čo viedlo k zníženiu príjmov. Pritom komplex v Tuapse bol zničený až koncom apríla, takže sa v štatistikách objavil len čiastočne.

Ropa tak nebola hlavným ťahúňom mesiaca. Bol ním ropné produkty (+ 32% na 173 miliónov dolárov denne). LNG bolo +25 % (z toho Čína +32 % a Japonsko +57 %), hoci v exportnom mixe má stále veľmi malý podiel, len 8 % celkových príjmov.

Celkovo fosílny export dosiahol najvyššiu úroveň (žltá čiara) za dva a pol roka, k rekordnému roku 2022 (bledá čiara) má ale ďaleko.

Predbežné odhady stanovujú príjmy Kremľa z dane z ťažby nerastných surovín (štát má príjmy z dane, nie z predaja samotného) v apríli 2026 na 7,8 mld. EUR.

Jednoduchým porovnaním zvýšila situácia v Hormúze príjem Ruska z exportu zhruba o 50 %, teda o (7,5 miliardy mesačne. V príjmoch štátu sa jedná zhruba o 2,5 miliardy mesačne, teda 30 miliárd ročne v prípade, že sa situácia nezlepší.

Rozpočtový deficit Ruska dosiahol za obdobie január-apríl (teda už po zarátaní zvýšených príjmov v marci a apríly) 5,9 bilióna rubľov (68 miliárd eur). Za apríl sa zvýšil zhruba o 1,3 bilióna rubľov. Účtovanie príjmov a výdavkov však nie je lineárne, tento deficit sa preto nedá jednoducho rozpočítať na celý rok.

Celkové príjmy rozpočtu sa za toto štvormesačné obdobie medziročne znížili o 4,5 %, to však bolo spôsobené nízkymi fosílnymi cenami prvé dva mesiace roka. Nefosílne daňové príjmy rástli (+10 %), najmä vďaka DPH (+20 %), ktorej výnosy zasa rastú najmä vďaka vysokej inflácii (5,8 %).

Výdavky rozpočtu narástli o 16 %, ministerstvo financií to obhajuje rýchlejším vyplatením dohodnutých kontraktov, čo posunulo výdavky bližšie k začiatku roka.

Celoročný cieľ deficitu ostáva 3,8 bilióna rubľov, čo by (vzhľadom k jeho výraznému prekročeniu už v apríli) znamenalo nutnosť dosiahnuť výrazne prebytkový rozpočet v druhej časti roka.

Zhruba dve tretiny ruskej ropnej exportnej kapacity leží v dosahu bomabardovania a a väčšina už bola zasiahnutá. Na jej zničenie je treba série koncentrovaných útokov, ale ako sa ukázalo v Tuapse, vyradenie z prevádzky na dlhú dobu je možné. Ak sa Ukrajine podarí nazhromaždiť dostatok prostriedkov, v nasledujúcich mesiacoch môže Rusko pripraviť teoreticky až o jednotky miliárd príjmov mesačne.

Jeho knihy majú veľmi podobné témy, točiace sa okolo materiálových tokov nášho sveta. Najnovšia kniha z roku 2025 má sebavysvetľujúci názov How to Feed the World: A Factful Guide to the Global Food System. Ja som čerstvo dočítal jeho knihu Ako naozaj funguje svet z roku 2022.

Rovno priznám, že nemám k nej len chválu. Zaujímavosť knihy je premenlivá kapitolu od kapitoly. Najmä časti venujúce sa vnímaniu a realite rizika obsahujú veľa nudných a pre čitateľa zbytočných detailných kalkulácií. Pre mňa však boli kľúčové časti venujúce sa surovinám a energií.

Václav Smil sa v nich snaží povedať zhruba toto: Naša civilizácia je postavená na energii a štyroch materiálnych pilieroch. Prvým je amoniak, ergo umelé hnojivá. Druhým plasty, tretím oceľ a štvrtým cement. Väčšina nášho hmotného sveta vychádza z nich. Tieto piliere sú nenahraditeľné dnes a budú nenahraditeľné aj v praktickej budúcnosti. Smil to kombinuje s faktom, že zhruba 80 % všetkej energie v ľudskej ekonomike (mimo fotosyntézy) pochádza stále z fosílnych palív.

Z toho mu vyplýva záver, že základná materiálovo-energetická trajektória ľudstva je na nasledujúce dekády daná. Vytláčať fosílne zdroje a dekarbonizovať ekonomiky je technicky možné len graduálne a bude to trvať niekoľko generácií. Plány na uhlíkovú neutralitu v roku 2030 či 2050 považuje za nerealistické a naivné.

Smil však nejde po ruke ani technooptimistom. Či už v Ako naozaj funguje svet, ale najmä v skoršom (2019) Growth: From Microorganisms to Megacities hlása inžiniersky prístup k „nerastu“:

„To, čo by sa malo robiť na jednotlivých miestach, sa bude líšiť. V Nigérii potrebujeme viac potravín a väčší rast. Na Filipínach potrebujeme trochu viac. A v Kanade a vo Švédsku toho potrebujeme menej. Musíme sa na to pozerať z rôznych uhlov pohľadu. Na niektorých miestach musíme podporovať to, čo ekonómovia nazývajú „nerast“. Na iných miestach musíme podporovať rast. “ Podobne ako Malthus, Jevons, či Limity rastu sa pozerá na kopu spotrebovanej energie, cementu a ocele, porovnáva ich s planetárnymi hranicami a vidí nevyhnutnú zrážku s múrom.

Požaduje kombináciu trhových opatrení (ukončenie dotačných schém pre fosílne palivá, ocenenie externalít) a regulačných limitov na podiel fosílnych palív v mixe, či energetickú efektívnosť. Teda to, čo je v Európskej únii už dlho štandardom – a radikálnejším fanúšikom nerastu to nestačí, pretože výsledky sú pre nich sklamaním. Ani mizerný ekonomický rast mnohých Európskych krajín za posledné roky nepriniesol očakávanú nirvánu.

Smil trpí chorobou inžinierov. Pozerá na ekonomický rast ako na dizajnové rozhodnutie konštruktérov, za ktorých mylne považuje ekonómov. „Chcel som však všetko zhrnúť pod jednu strechu, aby ľudia videli, ako sú tieto veci neodvratne prepojené a ako to všetko jasne poukazuje na jednu skutočnosť: že rast musí raz skončiť. Naši priatelia ekonómovia si to zrejme neuvedomujú.“ Ekonómovia v jeho očiach vyzerajú ako obzvlášť hlúpa sorta inžinierov, ktorí si pri zmontovávaní ekonomiky neuvedomili fyzikálne fakty a zostavili ju so zaseknutým plynom.

Je to však zároveň istá pochvala, pretože stavia moc ekonómov ďaleko nad úroveň, na ktorej sa reálne nachádza. Ekonóm má oveľa bližšie k biológovi, ktorý skúma život v termitisku, než k inžinierovi, ktorý zostavuje stroj. Veľmi veľa ekonómov si materiálne či fyzikálne obmedzenia sveta veľmi dobre uvedomujú (aj vďaka tomu, že čítajú knihy Václava Smila!). Zároveň si však uvedomujú obmedzenia dizajnových zásahov do ekonomiky, zložitosť ekonomických vzťahov a riziká nezamýšľaných dôsledkov.

Túto tému budem detailne rozoberať v pripravovanej knihe Nesmrteľná planéta.

Burzy zachraňujú životy

Keď sme pri tých ekonomických vzťahoch – aká je súvislosť medzi burzou a liečbou rakoviny?

Americký regulačný úrad minulý týždeň vydal povolenie na začatie takzvaného protokolu rozšíreného prístupu (EAP) pre liek daraxonrasib. Ten umožňuje lekárom podávať tento experimentálny liek pacientom s metastatickým duktálnym adenokarcinómom pankreasu ešte pred jeho definitívnou registráciou na trhu.“

„Vďaka novej liečbe sa riziko úmrtia znížilo o 60 % a dĺžka prežívania sa v porovnaní s doterajšími možnosťami takmer zdvojnásobila. Vzhľadom na tieto výsledky sa FDA rozhodla konať čo najrýchlejšie.“

Zdvojnásobenie dĺžky prežívania je vynikajúci výsledok. Ale nie preto to sem píšem. Na lieku pracuje spoločnosť Revolution Medicines. Založil ju v roku 2014 americký molekulárny vedec Martin D. Burke, neskôr sa k nemu pridali ďalší dvaja vedci Michael Fischbach a Mark A. Goldsmith.

Spoločnosť vstúpila na burzu v roku 2020 a koncom roka mala trhovú hodnotu okolo 2,5 miliardy dolárov. Aktuálna hodnota je už okolo 30 miliárd.

Trh reagoval na prichádzajúce dobré správy z vývoja a klinických skúšok a akcia RVMD len za posledný rok narástla o 240 %. V apríli tohto roka získala firma úpisom nových akcií vyše 1,7 miliardy dolárov. Tieto zdroje sú pre ňu dôležité – vďaka vysokým nákladom na vývoj a žiadnemu hotovému produktu dosiahla spoločnosť kvartálnu stratu skoro pol miliardy dolárov.

Bez burzy by bola by plne odkázaná na individuálnych investorov a na schopnosť svojho vedenia spraviť „elevator pitch“. Vďaka burze stačí ohlásiť pokrok vo vývoji a nové zdroje na boj proti rakovine takpovediac samé cinkajú na účte. Je to taký moderný príklad sebeckého pekára od Adama Smitha. Všetci chcú zarobiť a výsledkom je liek proti rakovine.

Odstránenie dane zo smrti pomohlo švédskym firmám

Nová štúdia trojice autorov zo Stockholm School of Economics skúma, čo sa stalo so švédskymi súkromnými firmami po tom, ako Švédsko v roku 2005 zrušilo daň zo smrti ... pardon - z dedičstva a darovania. Pomocou údajov 37 000 firiem štúdia zistila, že firmy s rodinným nástupníctvom — rástli rýchlejšie, viac investovali a platili vyššie dane z príjmu právnických osôb ako porovnateľné firmy vedené bezdetnými vlastníkmi.

Výskumníci porovnávali obdobie 2001 až 2007, teda v období pred reformou aj po nej. Výsledky boli pozoruhodné: do roku 2007 firmy s potenciálnymi dedičmi vykazovali tržby o 8 percentuálnych bodov vyššie, celkové aktíva o 4 a vlastné imanie až o 7 percentuálnych bodov vyššie ako kontrolná skupina. Platby dane z príjmov právnických osôb vzrástli o 10 percentuálnych bodov a mzdy zamestnancov o 12 percentuálnych bodov viac v porovnaní s firmami bez dedičov.

Do toho nejaký anonym vydal v Londýne knihu pod názvom Esej o princípoch populácie (An Essay on the Principle of Population, 1798). Pomerne rýchlo vysvitlo, že oným anonymom je 32-ročný akademik Thomas Robert Malthus.

Väčšina intelektuálov sníva o napísaní knihy, ktorá pohne svetom. Malthus svetom pohnúť dokázal, minimálne tým britským. Už dva roky pod vydaní jeho knihy sa na ostrovoch uskutočnilo sčítanie obyvateľov, ktoré bolo do významnej miery inšpirované práve Malthusovou teóriou a ktoré v desaťročných intervaloch pokračuje dodnes.

Kniha sa diskutovala v anglickom parlamente, prispela k sprísneniu Zákona pre chudobných a ovplyvnila akademickú debatu, najmä vo formujúcej sa ekonomickej vede. Charles Darwin považoval Malthusovu teóriu za svoju hlavnú inšpiráciu a vlastnú evolučnú teóriu skromne označil len za aplikáciu Malthusa na svet prírody . Bola inšpiráciou aj pre ďalšieho priekopníka teórie evolúcie, Alfreda Russela Wallacea.

Nosná myšlienka v Eseji o princípoch populácie bola jednoduchá. Malthus v knihe popísal rast ľudskej populácie na jednej strane a množstvo prostriedkov na jej obživu na strane druhej.

Rodák z grófstva Surrey nebol prvý , ale bol najdôslednejší a trafil svojou knihou trh. Prelom 18. a 19. storočia bol zlatým vekom priemyselnej revolúcie. Tá okrem iného so sebou priniesla rapídny nárast mestskej populácie v Británii a s tým spojené nové sociálne a ekonomické fenomény. Spoločnosť mala otázky a Malthus na ne napísal odpovede.

V Eseji vyslovil železné pravidlo populácie: ľudská populácia rastie geometrickým radom (zdvojnásobí sa každých 25 rokov), zatiaľ čo zdroje obživy rastú len aritmeticky.

Vezmite si napríklad situáciu, kde 1000 ľudí potrebuje 1000 jednotiek jedla. Počet ľudí rastie tempom 2 % ročne, produkcia potravín sa zvyšuje tempom 20 jednotiek ročne. V tabuľke vidíte, ako na 5. rok chýbajú potraviny už pre 4 ľudí.

Podľa Malthusa majú ľudia tendenciu množiť seba rýchlejšie, ako dokážu množiť potraviny na svoje nasýtenie. Ako to vyriešila príroda? Proti prílišnému roztvoreniu nožníc medzi počtom ľudí a množstvom potravín pôsobia prirodzené protiopatrenia, alebo anglicky preventive checks. Tie majú formu pohrôm (hladomor, epidémie), ale aj zabudovaných morálnych zábran v spoločnosti, napríklad odmietanie založenia rodiny, ak ju ako rodič nedokážem uživiť.

Malthus uvažoval nasledovne. Ak sa spoločnosti darí zvyšovať zdroje obživy, automaticky narastá počet obyvateľov. Zvyšuje sa ponuka pracovnej sily, čo stlačí mzdy, zároveň vyššia spotreba zdrojov (najmä potravín) spôsobí ich vyššiu cenu. To vedie k chudobe a k spontánnemu aktivovaniu prirodzených protiopatrení.

Záver je chmúrny. Rast obyvateľstva je podľa Malthusa pevne limitovaný zdrojmi a časť ľudskej spoločnosti je nutne odsúdená k chudobe a živoreniu.

Kľúčovým zdrojom v jeho teórii je pôda. Nárast celkovej produkcie v spoločnosti automaticky neznamená nárast zdrojov obživy tam, „kde nárast vystal prevažne z nárastu produktivity práce a nie pôdy“. Malthus rozlišuje medzi potravinami, teda produktmi pôdy, a luxusnými statkami, ktoré zdanlivo zvyšujú produkciu, ale neprispievajú k riešeniu toho kľúčového problému – rastúceho obyvateľstva a jeho hladu.

Riešením by mohol byť import potravín. To však Malthus považoval za vhodné riešenie nedostatku len pre krajiny s dobrými možnosťami distribúcie, ako napríklad Holandsko.

Podobne za riešenie nepovažuje ani technologický pokrok, ktorý môže občas priniesť zlepšenie situácie, ale „teraz sme už schopní vnímať dôvody, ktoré zabraňujú nekonečnému zlepšovaniu týchto vynálezov, ktoré spočiatku vyzerali vcelku sľubne.“ Technologický pokrok má podľa Malthusa len jeden dôsledok – dočasne spôsobí zlepšenie životných podmienok, ešte viac podporí rast obyvateľstva a zvýši tak počet ľudí, na ktorých následne čaká hlad a mizéria.

Kniha za Malthusovho života vyšla v šiestich edíciách. Hoci spravil v revidovaných textoch nemalé úpravy , základná pointa ostala. Malthus medzi intelektuálmi založil myšlienkový rámec, ktorý je aj dnes aktuálny. Môžeme ho vidieť v slabšej či jasnejšej podobe prebleskovať v zmýšľaní mnohých prírodovedcov, sociológov, aj ekonómov.

V malthusiánskom rámci je rast materiálneho blahobytu ľudskej spoločnosti konečný, pretože planéta Zem má konečné rozmery. Nemusíme sa pritom nevyhnutne baviť len o poľnohospodárskej pôde, ako to pôvodne spravil Malthus. V modernej verzii malthusiánstva môžu byť konečné uhlie, ropa, voda, alebo konečná môže byť kapacita celého ekosystému podporujúceho život na planéte.

Konečné množstvo zdrojov a rastúce materiálne požiadavky ľudstva podľa malthusiánov nevyhnutne smerujú ľudské spoločenstvo k väčšej alebo menšej, jedinej alebo viacnásobnej, beznádejnej alebo manažovateľnej, no vždy ku malthusiánskej katastrofe.

Ale keď sa lepšie pozriete na pôvodnú obálku jeho knihy, všimnete si, že celý názov tejto knihy je oveľa dlhší, než len Esej o princípoch populácie. Znie Esej o princípoch populácie, ich efektoch na budúce pozdvihnutie spoločnosti, s poznámkami k domnienkam pána Godwina, Condorceta a ďalších pisateľov.

Malthus bol k napísaniu svojej chmúrnej knihy vyprovokovaný. A to hlavne spomínanými dvoma pánmi Godwinom a Condorcetom a ich „domnienkami“.

Už koncom 18. storočia sa rozbehol intelektuálny súboj trvajúci dodnes - súboj medzi „pesimistami“ a „optimistami“ v oblasti prírodných zdrojov. Dočítate sa o ňom už čoskoro v pripravovanej knihe Nesmrteľná planéta.

Malé EV problémy vo veľkej Číne

Európsky automobilový gigant VW zaznamenal 14 %-ný prepad ziskov v prvom kvartáli a zároveň podliezol očakávania analytikov o skoro 40 %. Automobilka ohlasuje tvrdé osekávanie nákladov, vrátane zníženia pracovných miest o 50 000 do konca dekády. Doomeri si hladkajú bruchá – koniec trápenia európskeho automobilového priemyslu v nedohľadne. Na druhej strane investori sa zase až tak nezľakli, na rozdiel od nedávneho oznámenia Stellantisu.

Pri celom tom zaoberaní sa samým sebou sa občas oplatí pozrieť aj na opačný koniec sveta. Ako sú na tom čínske automobilky?

Veľkí čínski výrobcovia elektromobilov sa rozdelili do dvoch táborov: na niekoľko zreteľne ziskových firiem (BYD, Geely, Great Wall, Li Auto) a na skupinu problémových hráčov (najmä NIO a v menšej miere XPeng). Bokom stojí gigantov ako SAIC, ktorého zisky z ICE vozidiel eroduje cenová vojna v segmente elektromobilov a nadmerná kapacita.

Vďaka dlhoročným dotáciám je súčasná výrobná kapacita sektora približne dvojnásobná v porovnaní so skutočnou produkciou. To vedie k hromadeniu áut v skladoch a vzniku nových predajných fenoménov: nové autá sa registrujú výrobcom a následne predávajú ako ojazdené. Spoločnosť Zcar, ktorá hromadne skupuje tieto nepredané autá a následne ich predáva s obrovskými zľavami. Nové auto s obrovskou zľavou si môžete kúpiť dokonca v rámci výpredajových akcií v priamych prenosoch na TikToku.

Situácia sa v mnohom podobá oceliarskemu či hliníkarskemu biznisu spred rokov. Aj vtedy vláda naliala obrovské množstvo do nových kapacít a skončila s obrovskou nadprodukciou, ktorú sa snažila exportovať do sveta. Okrem centrálnej vlády opäť zohrali úlohu aj regióny.

Peking postupne otáča plánovačské kormidlo aj pri automobilkách: štátne dotácie na nákup elektromobilov boli ukončené už v roku 2022, daňové úľavy na nákup sa majú postupne zrušiť do roku 2027 a EV sa už neobjavujú v zozname „strategických rozvíjajúcich sa odvetví“ v päťročnici 2026–2030.

V Číne je aktuálne zhruba 170 výrobcov elektromobilov a hybridov, no vyše 90 z nich má trhový podiel menší ako 0,1 %. Niekoľko stoviek značiek (väčšinou na úrovni startupov) už z trhu zmizlo. Skutočná schopnosť kreatívnej deštrukcie v systéme sa ale ukáže až vtedy, ak bude treba zlikvidovať niektorého z veľkých hráčov. Čína spravila zo svojho EV sektora súčasť propagandy, čo so sebou nesie isté politické záväzky v protiklade so želanou konsolidáciou.

Ak ale niekto dúfa, že čínsky EV sektor v najbližšej dobe zasiahne vlna bankrotov, prúd importu elektromobilov sa zastaví a európski výrobcovia slávnostne obsadia staré pozície, tak dúfa márne.

Väčšina veľkých hráčov má nateraz dôstojné prevádzkové výsledky, hoci taký NIO s len minulý rok vyhrabal z neustálych strát a spomínaný SAIC na tom tiež nie je ideálne. Áno, zlyhané projekty už spálili kapitál v rádoch nižších desiatok miliárd dolárov, ale k žiadnym väčším otrasom to ešte neviedlo.

S poklesom štátnej podpory budú súčasné cenové vojny neudržateľné, no európski výrobcovia nedostanú priestor na nadýchnutie zajtra, ani o rok. Čínskym výrobcom ostane výhoda neškálovania aj niektorých technológií a európske automobilky budú musieť zabojovať.

Napriek počiatočným obavám Irán buď nechcel, alebo nedokázal ohroziť odsoľovaniu infraštruktúru v zálive. Odsoľovanie morskej vody je jeden z tichých technických zázrakov posledných dekád a ďalší svedok posúvania hraníc nedostatku ľudským druhom.

Na základnej škole sme sa učili, že voda tvorí viac ako 70 % povrchu našej planéty. Problémom zjavne nie je obmedzené množstvo vody ako takej, teda kombinácie dvoch atómov vodíka a jedného atómu kyslíka.

Problémom je nedostatok vody ako spoločenského produktu - vody s konkrétnou kvalitou na konkrétnom mieste a v konkrétnom čase. Tento nedostatok je priamo závislý od schopnosti ekonomiky pitnú a závlahovú vodu produkovať, uskladňovať a prepravovať.

Suchom bol na začiatku tretieho milénia podobne ako Sýria zasiahnutý aj susedný Izrael. Niektorí ho označili za najhoršie sucho v oblasti za 900 rokov. Galilejské jazero sa dostalo na absolútnu hranicu odčerpania, za ktorou by bolo nezvratne kontaminované soľou. Voda bola na prídel a izraelské poľnohospodárstvo utrpelo veľké straty.

Rýchly presun o dvadsať rokov dopredu, kedy je Izrael jediná krajina v regióne, ktorá má nadbytok vody. Doslova vodná veľmoc, ktorá pitnú vodu exportuje. Stal sa zázrak a zo zeme vytryskli nové rieky?

Nie, zaúčinkovala zmena správania a vedecko-technický pokrok.

Viac sa o ňom dočítate v samostatnom článku. Je súčasťou mojej pripravovanej knihy Nesmrteľná planéta, ktorá vyjde už tento rok!

Kedy si kúpim elektromobil

Kulturkampf má rôzne podoby. Jednou z nich je boj o konkrétne technológie. V takom boji ide bokom racionalita a cost-benefit analýza a nastupuje fanatické obhajovanie, alebo odpor. Jedným príkladom sú vakcíny. Druhým elektromobily.

Stroje ma bavia, i keď viac teoreticky, ako prakticky (ak nerátam úchylku v podobe vlastníctva jedného SAABu). Posledný rok či dva si robím priebežné mentálne analýzy elektromobilov, založené aj na sledovaní EV Clinic či Jirku Zimu.

https://x.com/diagon_swarm

Nárast cien palív a obmedzenie dostupnosti nafty poliali európsky trh s elektromobilmi živou vodou.

Počet registrácií elektromobilov v Európe v marci 2026 prudko vzrástol o 51 %, pričom na 15 kľúčových trhoch EÚ bolo zaregistrovaných viac ako 242 000 nových elektrických áut, čo predstavuje 22 % celkového predaja nových áut.

Za celý 1. štvrťrok 2026 (ktorý obsahuje len 1 mesiac „krízy“) bolo v EÚ zaregistrovaných viac ako 500 000 elektrických áut. To je ekvivalent spotreby dva milióny barelov ropy ročne. Blbé je, že ročná spotreba ropy v EÚ je 3,7 miliardy barelov, takže zase až tak dramatický efekt to mať nebude...

Baterkáče tvoria už 20 % predajov nových áut, hoci na Slovensku máme pohľad skreslený lokálnym veľmi nízkym podielom.

Moja vnútorná kvalitatívna cost-benefit analýza elektromobilov vyzerá nejak takto:

Kapitálové náklady – vyššie pre EV, ale čím vyššia trieda automobilu, tým viac sa stierajú oproti ICE. Rýchlejší pokles hodnoty pre EV, no aj tu prichádza k vyrovnávaniu. Generačné skoky EV sa zmenšujú. Pokles ceny EV je viac spätý s vekom, pokles ceny ICE viac s kilometrami.

Prevádzkové náklady – nižšie na palivo v prípade vysokého podielu lacného (domáceho) nabíjania.

Nižšie náklady na servis, avšak vyššie riziko fatálnych zlyhaní. Nie, nemyslím tým batériu (tie sú po rokoch skôr príjemným prekvapením), ale všetko okolo – ložiská elektromotorov, nabíjačky, zlyhania chladenia, zlyhávania 12V batérií, prípadne drahé opravy po nehodách. Aj tu trh pracuje a postupne prichádzajú lacnejšie aftermarket riešenia porúch, ktoré v autorizovaných servisoch stoja 10 000+ eur. Tu však situáciu komplikuje servisná sieť, respektíve nedostatok garážistov, ktorí by vedeli a chceli takéto aftermarket riešenia spraviť.

Dojazd – EV sa z môjho pohľadu už dostávajú do „ok“ zóny, ale so zopár zásadnými výnimkami. Ak má EV pravidelne čokoľvek ťahať, či viezť na streche, je to stále veľký problém. Problém je aj nízka nosnosť EV, obzvlášť tam, kde sa predpokladá nejaká úžitková činnosť.

Nabíjanie mimo domov – stále lepšie, ale stále pomerne nízka antifragilita, potreba plánovania a žonglovania s registráciami, appkami a predplatnými. Zažil som preplnené chorvátske benzínky cez prázdniny, nechcem si predstaviť, aký je tam vtedy boj o miesto na nabíjačke.

Záverečný verdikt: EV je jasné a skvelé riešenie, ak robíte veľa strednedlhých jázd (150 – 250 km) a nabíjate doma. Lepšie využitý kapitál a lacnejšia prevádzka. Naopak, ak robíte len zopár veľmi dlhých jázd ročne, budete vám doma zastarávať drahý kapitál, ktorého lacnú prevádzku nedokážete zužitkovať.

Toto sú dva koncové stavy, medzi ktorými si každý môže spraviť individuálny cost benefit analýzu. Bod 0 sa však každým rokom o niečo posunie v prospech elektromobilov. Predpokladám, že do toho bájneho roku 2035 získajú EV v Európe aj prirodzene minimálne 70 %-ný podiel.

A kedy si ho kúpim ja? Ako primárne auto to nevidím na najbližších 5 rokov reálne. Ako náhradu druhého auta v prípade jeho náhlej smrti budem EV jazdenku silne zvažovať.

Koniec jednej éry

Vedeli ste, že čím bližšie je odpalisko k rovníku, tým ľahšie sa dostane raketa do vesmíru? Ja nie. Ale práve to bol dôvod, prečo ruský Roskozmos mal rampu nielen na Bajkonure (Kazachstan), ale aj v Európskom vesmírnom prístave (ako by ste preložili „ Europe’s Spaceport“?) vo Francúzskej Guyane. Zvýšenie efektivity výnosu bolo značné – kým z Bajkonuru vedel Sojuz viniesť 1,7 tony na geostacionárnu orbitu (36 000 km), z Guayany až 3 tony.

Výstavba ruskej rampy začala v roku 2005 a prvý štart sa uskutočnil v októbri 2011. Do roku 2022 ich celkovo prebehlo 27. Po hlavnej invázii na Ukrajinu bola spolupráca zastavená. Na konci apríla 2026 bolo rampa pre Sojuz zdemolovaná.

zvyšok infraštruktúry bude využívať francúzsky startup MaiaSpace. Ten vyvíja dvojstupňovú raketu Maia, ktorá bude k dispozícii v jednorazovej aj čiastočne opakovane použiteľnej konfigurácii. Spoločnosť už uzavrela prvé komerčné dohody, medzi ktoré patrí zmluva s Eutelsatom z januára 2026 o vypúšťaní satelitov OneWeb. Prvý štart rakety Maia je v súčasnosti naplánovaný na rok 2027.

Ako Rusko, tak EÚ však vo vesmírnych pretekoch dramaticky zaostávajú za USA aj Čínou.

Stále o bytoch

Téma investícií do nehnuteľností chytila správne tempo. Po komentári zo začiatku apríla o bytoch bytoch bytoch ma Michal Červený zavolal do podcastu Denníka N spolu s Anton Gromóczkim z Inštitútu Martina Filka. Vznikol z toho skoro hodinu a pol dlhý rozhovor.

Inštitút AIER vydal k tejto téme komentár Dane z nehnuteľností prevracajú morálny poriadok vlastníctva.

„Vlastníctvo je základom slobody, pretože chráni právo jednotlivca rozhodovať o tom, čo zarobí, ušetrí, kúpi a vybuduje prostredníctvom dobrovoľnej výmeny. Toto právo vytvára nezávislosť, zodpovednosť a schopnosť zakladať rodiny, budovať komunity a zanechať odkaz. Vláda, ktorá je natoľko silná, že môže navždy zdaňovať vlastníctvo, je vládou, ktorá už prekračuje hranice svojej riadnej úlohy.“

Daň z majetku – nech sú to nehnuteľnosti, akcie, či obrazy – mení samotnú podstatu vlastníctva, pretože ho premieňa na prenájom. Všetko je vlastnené štátom, ty môžeš vykonávať disponentské práva len vtedy pokiaľ štátu platíš nájom – daň z majetku.

A svet sa pýtal, či sa začala éra vojen o vodu.

Na základnej škole sme sa učili, že voda tvorí viac ako 70 % povrchu našej planéty. Problémom zjavne nie je obmedzené množstvo vody ako takej, teda kombinácie dvoch atómov vodíka a jedného atómu kyslíka.

Problémom je nedostatok vody ako spoločenského produktu - vody s konkrétnou kvalitou na konkrétnom mieste a v konkrétnom čase. Tento nedostatok je priamo závislý od schopnosti ekonomiky pitnú a závlahovú vodu produkovať, uskladňovať a prepravovať.

Suchom bol na začiatku tretieho milénia podobne ako Sýria zasiahnutý aj susedný Izrael. Niektorí ho označili za najhoršie sucho v oblasti za 900 rokov . Galilejské jazero sa dostalo na absolútnu hranicu odčerpania, za ktorou by bolo nezvratne kontaminované soľou. Voda bola na prídel a izraelské poľnohospodárstvo utrpelo veľké straty.

Rýchly presun o dvadsať rokov dopredu, kedy je Izrael jediná krajina v regióne, ktorá má nadbytok vody. Doslova vodná veľmoc, ktorá pitnú vodu exportuje. Stal sa zázrak a zo zeme vytryskli nové rieky?

Nie, zaúčinkovala zmena správania a vedecko-technický pokrok.

Tou zmenou správania bola celonárodná kampaň výmeny zariadení spotrebovávajúcich vodu za účinnejšie a prebudovanie systému čističiek vody. Vďaka tomu sa v Izraeli znova využíva 86 % použitej vody z domácností a firiem, väčšinou v závlahových systémoch. Je to s veľkým náskokom najviac na svete, veď druhé Španielsko opätovne využíva len 19 % spotrebovanej vody. V roku 2017 až 44% vody použitej v izraelskom poľnohospodárstve bolo recyklovanej a ďalších 18% brakickej (mierne slanej ), pričom v roku 1989 to bolo nula.

Zmena správania je sprevádzaná zmenami technológií. Izrael behom desiatich rokov postavil štyri obrovské odsoľovacie zariadenia. Posledné z nich, zariadenie Sorek, zabezpečuje pätinu pitnej vody v Izraeli. Produkcia vody je kombinovaná s efektívnymi metódami jej použitia. Nie náhodou spoločnosť Netafim, svetový líder vo výrobe systémov kvapkových závlah, vznikol v roku 1965 práve v Izraeli. Zavedenie kvapkových závlah umožnilo rozvinúť rozsiahlu poľnohospodársku výrobu aj na púšti Negev.

Odsoľovanie morskej vody nie je nič nové, no ešte na prelome tisícročí to bol veľmi nákladný proces. Vďaka aplikovaniu niekoľkých inovácií, ako je filtrovanie mikroorganizmov, ktoré zanášali membrány na vykonávanie reverznej osmózy, sa ho postupne podarilo významne zefektívniť. Sorek stál 500 miliónov dolárov – toľko, čo stojí 10 kilometrov slovenskej diaľnice. Na Slovensku výroba a dodanie kubíka pitnej vody stojí domácnosť okolo jeden a pol eura. Kubík pitnej vody zo Sorek-u sa predáva za 50 centov plus doprava.

V roku 2010 Izrael odsoľoval 277 miliónov kubíkov vody, v roku 2019 to bolo 678 miliónov kubíkov, čo bolo zhruba tretina celkovej spotreby v krajine. Ak porovnanie zúžime len na pitnú vodu v domácnostiach, odsoľovanie dokáže v špičke zabezpečiť až 80 % spotreby.

Do roku 2025 je odsoľovacia kapacita v Izraeli na úrovni 800 miliónov kubíkov vody . Ďalších 100 miliónov má pribudnúť do roku 2027. Celková ročná spotreba vody – pitnej, priemyselnej aj poľnohospodárskej – je okolo 2,4 miliardy kubíkov. Na konci roka 2025 dokonca ako prvá krajina na svete začal Izrael dopĺňať prírodné jazero odsolenou morskou vodou. Cieľom je stabilizovať hladinu Galilejského jazera, najväčšieho sladkovodného rezervoáru v krajine. Projekt stál 900 miliónov dolárov a mal by zvýšiť hladinu jazera o šesť centimetrov ročne.

Aktuálny rekord vo vyrábanom množstve vody však drží odsoľovacie zariadenie Ras Al-Khair v Saudskej Arábii, ktoré je zároveň veľkou plynovou elektrárňou. Na jeseň 2022 podpísali Spojené arabské emiráty, Izrael a Jordánsko memorandum. Jeho obsahom je výstavba fotovoltickej elektrárne s výkonom 600 MW firmou z Emirátov v Jordánsku. Vyrobená elektrina potečie do susedného Izraela, kde okrem iného odsolí 200 miliónov kubíkov vody (zhruba ročná spotreba vody na Slovensku), ktoré potečú nazad do Jordánska . Elektráreň sa mala začať stavať v roku 2026, projekt sa však ocitol v neistote kvôli bezpečnostnej situácii.

Odsoľovanie vody väčšinou prebieha tak, že sa slaná voda tlačí cez jemné polymérové membrány, ktoré zachytávajú kryštály soli. Problémom je veľká energetická náročnosť tejto technológie. No v poslednej dekáde sa objavili inovácie v podobe grafénových supertenkých membrán, ktoré náklady na energiu výrazne znižujú.

Rozdiel medzi Izraleom a Sýriou, či Sudánom a ďalšími krajinami trpiacimi nedostatkom vody nie je v množstve vody v krajine, ale v množstve kapitálu a stabilite spoločnosti. Kapitál sám o sebe prestane byť problém, ak jeho investovanie do produkcie vody bude relatívne bezpečné a s možnosťou prinášať investorom výnos. Už dnes fungujú investičné fondy zamerané na produkciu vody.

Nebol by svet krajší, keby sme nepotrebovali zložité technológie a komplexný manažment na zabezpečenie dostatku vody? Keby sme sa mohli jednoducho napiť zo zurkotajúcej bystrinky pred domom?

Samozrejme bol. Ale toto sú naivné predstavy z hobitej krajinky, nie z reálneho sveta. Pitná voda bola veľkým problémom už pred tisícročiami. Nie nadarmo boli akvadukty prvými veľkými stavbami dávnych civilizácií. A z dejepisu si možno spomenieme, že jedným zo spúšťačov najväčšieho sedliackeho povstania na Slovensku – cholerového povstania z roku 1831 – boli obavy poddaných z povinnej dezinfekcie studní.

Čistá prírodná voda je dlhodobo dostupná len pre kočovné národy. Akékoľvek usídlenie človeka na jednom mieste znamená postupnú kontamináciu a vyčerpanie dostupnej pitnej vody.

Skutočný Hobitín by si užíval každých pár rokov epidémiu cholery a dyzentérie. Im by pomohol čarodejník Gandalf, nám pomôže veda, investície a šikovní podnikatelia.

Páčil sa vám tento text? Je súčasťou mojej pripravovanej knihy Nesmrteľná planéta, ktorá vyjde už tento rok!

Ak som za posledný rok médiám neustále opakoval nejakú informáciu, tak to bola táto:

V roku 2013 z každých 100 eur výdavkov v slovenskej ekonomike štát minul 41 eur. Na dôchodky, zdravotníctvo, platy štátnych zamestnancov, armádu či investície. V roku 2024 to však už bolo skoro 48 eur zo 100.

Podiel verejných výdavkov na slovenskej ekonomike tak za dekádu narástol o 16 %. Podobný vývoj bol iba v Poľsku, kde celkové verejné výdavky narástli o 14 %. V Česku sa podiel prakticky nezmenil a v Maďarsku dokonca klesol. Slovensko malo v období 2013 – 2024 druhý najväčší nárast verejných výdavkov v celej EÚ.

V roku 2024 malo Slovensko po (masívne zbrojacom) Poľsku 2. najvyššie verejné výdavky vo V4 a tretie najvyššie výdavky po Poľsku a Chorvátsku v celej „východnej“ EÚ.

Dôvodom zlého stavu slovenskej verejnej infraštruktúry teda nie je absencia verejných zdrojov, ale ich nasmerovanie do spotreby.

Pozrite sa na graf, zverejnený v tohtoročnom rozpočte verejnej správy. Ukazuje, koľko z ekonomiky tvorili verejné investície. Prerušovaná čiara je Slovensko, sýto modrá sú „noví“ členovia EÚ, teda východná Európa. S výnimkou troch rokov (2015 – 2017) boli verejné investície na Slovensku vždy výrazne NIŽŠIE, ako bol priemer ostatných východoeurópskych štátov. Napríklad v roku 2024 z každých 100 eur v ekonomike Slovenska bolo 3,5 eur na verejné investície. Priemer východnej Európy však bol 4,5 eura. Posledných 5 rokov je ten rozdiel už veľmi citeľný.

Tajomstvo nízkych investícií sa však neskrýva len vo verejných výdavkoch. Zaostáva aj súkromná investičná aktivita. Slovensko je v investíciách pozadu za Českom, Poľskom, aj Rumunskom.

Ak pohľad zúžime len na priame zahraničné investície, v neskorocovidovom období nás vďaka Číňanom predbehli aj inak silno sa potácajúci Maďari (pozor, graf je v absolútnych hodnotách, treba vydeliť veľkosťou ekonomiky).

Detailnejšie tému investícií na Slovensku minulý rok spracovali Karol Morvay a Martin Hudcovský v Monitore hospodárskej politiky (tento nenápadný online časopis Katedry hospodárskej politiky EUBA vrelo odporúčam!).

V článku Česko a Slovensko: Príklady investičnej a spotrebnej orientácie? argumentujú, že kým Slovensko drží s Českom krok v úrovni spotreby, výrazne zaostáva v investíciách.

„Na Slovensku v čase narastala spotrebná orientácia, v Česku pretrváva výraznejší ťah na tvorbu kapitálu. Aj v tom môže byť jedna z príčin rozdielov v ekonomickej úrovni - a hlavne nezbližovania týchto úrovní. Je tu zjavný rozdiel v kultivovaní fixného kapitálu - jedného z ťahúňov rastu.“

V Česku je pomer spotreby k investíciám 2,2-2,5 : 1, na Slovensku 4 : 1.

Slovensko za Českom zaostáva v investíciách verejného sektora (hoci české verejné výdavky sú už výrazne NIŽSIE ako slovenské, viď úplne prvý graf).

Výrazne nižšia - a výrazne kolísavejšia - je aj celková miera investícií. Tá sa po roku 2019 prepadla dokonca pod úroveň EÚ27.

Staré porekadlo vraví, že bez investícií nie sú koláče. Neorodujem samozrejme za maximalizáciu verejných či súkromných investícií za každú cenu, pretože žijeme aj dnes, nielen zajtra, a náš dnešný blahobyt je tvorený spotrebou. No ak systematicky zaostávame v miere investícií za našimi susedmi, ako aj za priemerom Európy, vyplýva z toho budúce ekonomické zaostávanie.

Všetko, čo vám ekonómovia tvrdili o železnici, je lož

Železnice sú kapitálové náročné, sú prirodzený monopol (nebudete predsa stavať dvoje koľaje jedným smerom, nie?) a produkujú vysoké pozitívne externality (zvýšenie hodnoty nehnuteľností v okolí). Preto veľa ekonómov považuje železnicu za ukážkový prípad pre verejné vlastníctvo.

Akurát, že vôbec! Železnica je skvelým príkladom toho, ako nastavenie pravidiel zadefinuje vlastnosti trhu. Online magazín Works in Progress a vlakový nadšenec Benedict Springbett tento fakt demonštrovali na príklade japonských železníc.

Japonsko je nielen krajinou vlakov, je krajinou súkromných vlakov a železníc. Železničných spoločností je v krajine niekoľko desiatok a len v oblasti Tokia je ich 8. Súperia nielen v ponuke vlakov, ale aj v ponuke liniek. V extrémnych prípadoch natiahli paralelné konkurenčné koľaje vzdialené od seba len niekoľko stoviek metrov!

Trik úspešných železníc nie je v kultúre, ani v hustote obyvateľstva – Tokio má v skutočnosti sotva polovičnú hustotu Barcelony a Nagoya nižšiu, ako Edinburgh.

Po druhej svetovej vojne prišla aj do Japonska móda štátnych železníc, hoci menší prevádzkovatelia ostlai spkromní. A aj v Japonsku mala rovnaké výsledky: finančné problémy, obrovské dotácie, či militantné odbory. V roku 1982 začal premiér Jasuhiro Nakasone s privatizáciou železníc (neskôr sa pridalo ja metro v Tokiu a Osake).

Na rozdiel od iných krajín, kde sa buď neprivatizovalo, alebo sa len kvázi konkurencia prigurtňovala na verejný systém (UK) sa Japonsko jednoducho vrátilo k tradičnému modelu súkromných železníc z 19. a začiatku 20. storočia: koľajnice, vlaky, stanice a zriaďovacie stanice vo vlastníctve vertikálne integrovaných regionálnych koncernov.

V čom tkvie úspech privatizácie? V troch faktoroch:

1. Liberálna zonácia miest. Japonské mestá sa pomerne hladko prebudovávajú a nie je problém postaviť čokoľvek kdekoľvek. Ak niekde vznikne vlaková stanica, okolie je možné rýchlo zahustiť.

2. Vertikálna aj horizontálna integrácia prevádzkovateľov železnice. Japonské železničné spoločnosti neprevádzkujú len vlaky, ale aj metrá, autobusy, električky. Zároveň sú veľkými developermi. Budujú rezidenčné aj komerčné nehnuteľnosti, supermarekty, múzeá, kiná, či nemocnice. Vďaka tomu zarábajú nielen na preprave ľudí, ale vedia zachytiť aj časť pozitívnych externalít železnice – tým, že developujú územie v spáde svojej trate.

3. Parkovanie je problém vlastníka vozidla, nie obce. V Japonsku je parkovanie na cestách či nebodaj chodníkoch zakázané a nie je žiadna povinnosť developerov vytvárať parkovacie miesta. Auto si môžete kúpiť, ak viete zdokladovať miesto na nočné parkovanie. Kde zaparkujete cez deň je problém vášho zamestnávateľa, supermarketu, či školy. Parkovanie je kompletne privatizované. V Tokiu je 11-krát menej parkovacích miest na hektár, než v LA. Preto je cestovanie vlakmi veľmi populárne.

Odporúčam prečítať si celý fascinujúci článok (a ďakujem Radkysovi za tip).

Mimochodom, vedeli ste, že hirošimské električky začali premávať už tri dni po výbuchu jadrovej bomby?

Hormúzsky jackpot

Marcové čísla ruských fosílnych exportov od Centre for Research on Energy and Clean Air (CREA) sú tu. Áno, tieto už zahŕňajú „iránsky príplatok“. A ten je tučný:

• mesačné príjmy Ruska z vývozu fosílnych palív zaznamenali medzimesačný nárast o 52 % na 713 miliónov EUR denne – čo je najvyššia hodnota za posledné dva roky

• ropa samotná narástla o 94 %

• objemy vzrástli o skromnejších 16 %

• predbežné odhady, vychádzajúce z ceny ruskej ropy vo výške 77 USD za barel, naznačujú medzimesačný nárast príjmov z ruskej dane z ťažby nerastných surovín o 114 %, ktoré v marci dosiahli až 7,4 mld. EUR

• India zdvojnásobila import ruskej ropy

• zľava na ropu Urals prestala existovať

• zásahy baltských prístavov znížili ich výkon o 53 % (posledných 9 dní marca)

• až 90 % ropy skončilo v prvom kvartáli v Ázii, z toho drvivá väčšina v Číne a Indii

• Slovensko vypadlo z prvej päťky najväčších EÚ importérov ruských fosílií (Španielsko, Maďarsko, Francúzsko, Belgicko, Bulharsko)

Téme sa bližšie venoval aj Robin J. Brooks.

Ako som s Claude „napísal“ rozprávku

Deti milujú rozprávky. Deti milujú, keď im rozprávky rozprávajú rodičia. Deti milujú, keď je v rozprávkach presne to, čo chcú. Napríklad ony samy.

V našom prípade sú to rozprávky o lietadlách a bagroch. Hotových kníh na túto tému je na trhu limitne nula. Preto padlo rozhodnutie takúto rozprávku napísať. Ale rýchlo som pochopil, že pri mojom aktuálnom životnom štýle by si tú knihu prečítali prinajlepšom až moji vnuci. Preto som usúdil, že je čas nasadiť umelú inteligenciu.

Ako som sa vysporiadal s vnútornou dilemou, ako som postupoval a aký bol výsledok si môžete prečítať v samostatnom poste. Nájdete tam aj odkaz na samotnú knihu!

Prídite na Regulačný detox

Už túto stredu (22.4.) organizuje INESS o 16:30 v Pálffyho paláci v Bratislave konferenciu Regulačný detox.

Hlavným poslaním podujatia je pozrieť sa dereguláciu z praktického hľadiska: prečo a veľa rozpráva, veľa formálne koná, ale praktické výsledky debyrokratických snáh sú jalové?

Zaregistrujte sa prosím cez Eventbrite, kde nájdete aj podrobný popis s rečníkmi.