Tento rok sem za nami prišla moja Zuzana so svojou skoro-päťročnou Ester.
Ako toto píšem, sú už tri dni preč, no ja sa k nim stále vraciam.
Stále sa vraciam k tomu, ako by sa veľké bohyne mali učiť od malých.
Nie naopak.

Každé ráno som si spravila svoju filtrovanú kávu a prešla som s ňou v pyžame cez ulicu k babám, ktoré si tiež spravili svoju. Zuzana kapučínovú s ovsenným mliekom, Ester kakaovú s kravským, sama, vždy si ju potrebovala pripraviť sama. Asi jej tak viac chutila.

Kávy sme si zobrali na balkón a pustili si k nim pesničky, väčšinou španielske, na ktoré sme si spolu zatancovali. Teda nie spolu. Od seba. Pre seba.
My so Zuzou sme pri tom sledovali more, Ester pri tom sledovala Ester.
V odraze balkónových dvier sa sledovala, pri tom sa všelijako vlnila, bolo jej jedno ako, veď netancuje pre nikoho. A určite si myslela, že tancuje najlepšie na svete, lebo sa si pri tom, tam v tom odraze, usmievala do tváre.

Kedy sme prestali pre seba tancovať?
Kedy sme sa pri tom prestali na seba pozerať?
Kedy sme sa na seba prestali usmievať?

Popri tanci, alebo ľubovoľne kedykoľvek počas dňa, Ester niečo tvorila.
Dlho nad tým nerozmýšľala, vôbec nad tým nerozmýšľala, len sa rozhodla, že ide tvoriť, zobrala, čo mala po ruke, a tvorila.
Niekedy si maľovala kamene, obojstranne, dvomi farbami, alebo trimilióntimi farbami, niekedy si z kameňov poskladala dom, ktorý potom za sekundu zničila, lebo ju už nebavil. Veď keď zase bude chcieť dom, postaví si nový.

Raz sme kriedami pomaľovali celú cestu medzi našimi domčekmi.
Nakreslili sme trávu, stromy, kvety, motýle, Ester sa potom nakreslila na ležiacej stoličke so šmolkovou zmrzlinou v ruke, ja som sa nakreslila vo veľkom kresle s knihou.
Keď sme sa pod naše podobizne podpísali, Ester si bez slova išla po zmrzlinu a ja po knihu. Tam na tom asfalte, keď sme obe stíchli a len tak si tvorili, sme sa zrazu roztvorili a nazreli si do vnútra.

Moja babi tvorí celý život. Vždy ju baví, čo ešte nevie, a baví ju to dovtedy, kým sa to nenaučí. Teraz štrikuje kľúčenky, ktoré nám potom rozdáva. Nepochybujem o tom, že nám ich dáva z lásky k nám, ale ani o tom, že keď ich štrikuje, robí to z lásky k sebe.

Babi, na čo pri tom štrikovaní myslíš? Opýtala som sa jej minule.
Vieš, že na nič? Toto je jediná aktivita, pri ktorej na nič nemusím myslieť. Len na seba. Odpovedala mi.

Štrikuje a upokojuje si hlavu, štrikuje a vracia sa do svojho stredu.

Kedy som prestala robiť veci, ktorými si upokojujem hlavu?
Kedy som prestala robiť to, čo ma vracia do svojho stredu?
Lebo sa príliš zamýšľam nad tým, čo by to malo byť?
Aj keď sama viem, že to o tom, čo to je, vôbec nie je?
Že sa tým len roztváram?
Nech do seba môžem nahliadnuť a zistiť, čo chcem? Čo naozaj chcem?

Ester sa hneď s každým nerozprávala.
Kľudne aj neodpovedala na priame otázky, ak to tak necítila.
Amourovi neodpovedala pár dní. Bolo jej úplne jedno, že je celý spotený z komplikovaných slovenských viet, ktoré pre Ester urputne skladal.
Neskôr mame povedala, že aby sa s amourom začala rozprávať, najskôr ho musí spoznať.
Najskôr musí zistiť, či si jej odpovede zaslúži.

Kedy sme sa začali rozdávať ľuďom, ešte predtým, ako zistíme, či za to stoja?
Vtedy, keď sme sa začali báť toho, že nás nebudú mať radi?
Že si o nás hneď nepomyslia, že sme úžasné?

Ester nepotrebuje, aby si o nej niekto pomyslel, že je úžasná.
Raz, cestou na pláž, svojej mame povedala, aby jej prestala stále hovoriť, že je úžasná, lebo tým zdržiava aj ju, aj seba. Ona vie, že je úžasná.

Nikdy jej to neprestanem hovoriť.
Pozrie sa na mňa Zuza s nafukovacím kolesom okolo krku.
Nikdy.

Posledný deň si Ester vyrobila korunu.
Mama jej ju vystrihla z papiera, vybrala si oranžový, a ona si ju vyzdobila ligotavými jednorožcami. Potom prišla za mnou, či nemám lepiacu pásku.
Keď som jej ju zlepila, ona si ju okamžite dala na hlavu.
Potom zdvihla bradu, vyšla na terasu a sadla si do kresla.

Ester svoju korunu nosila celý deň.
Večer si k nej obliekla ružové šaty, obula ligotavé sandále a išli sme na našu poslednú prechádzku do mesta. Keď som ju pred spaním objala na dobrú noc, korunu si prichytila oboma rukami a na druhý deň ráno si ju pred cestou upevnila sponkami.

Kedy sme si prestali robiť koruny, vlastnoručne ich zdobiť ligotavými jednorožcami a tými istými, vlastnými rukami si ich klásť na hlavu?
Bez akejkoľvek pochybnosti o tom, že nám na tú hlavu patria?
Veď tu predsa nikdy nešlo o to, že sme kráľovné celého sveta.
Nikdy naše papierové koruny neznamenali, že sa povyšujeme nad ostatné malé ženy.

Každé jedno dievčatko, ktoré sa pozrelo na Esterkinu korunu, pri našej poslednej prechádzke mestom, sa pri tom usmialo a ja som v ich pohľade videla, že si hneď, ako prídu domov, urobia svoju vlastnú korunu.

Lebo tu nejde o korunu, pretože som kráľovná celého sveta.
Ale o korunu, pretože som kráľovná samej seba.

Kráľovná Ester.
Ďakujem ti za všetko, čo si ma naučila.
A sľubujem, že na to nezabudnem, sľubujem, že nezabudnem na seba.

e.

minulý týždeň sme spolu s dove zorganizovali jeden prekrásny event pre bohyne.
volal sa krása je pocit a bol kde inde, ako v prezidentskom apartmá môjho pražského domova. bohyne dostali zápisníky, perá, ľahli si do postelí a cez moje otázky sa písaním dostávali k sebe. aspoň teda dúfam. nie vždy to ide. písaním, alebo čímkoľvek iným. enyways.

posledná otázka, aleto teraz skôr úloha bola : napíš desať vecí, prečo si bohyňou.
desať viet, ktoré začneš so “som bohyňa, pretože…”
a bohyne išli.
písali, písali, písali, bez zastavenia si vypisovali veci, ktoré majú na sebe rady, na ktoré sú hrdé.

a ja ti prisahám, že som tam s nimi sedela, na tom najväčšom kresle v strede miestnosti, na evente krása je pocit, ktorý som zorganizovala ja a nevedela som zo seba dostať jednu jedinú vetu. jednu jedinú vec.
škoda, že tu nemám ten zápisník, by som ti tú stranu odfotila.
tú prázdnu stranu, by som ti sem cvakla.

namiesto toho pripájam dove mydlo na rozmydlenie krásy v tvojom božskom tele.
hneď po našom emrvtalku, sa ním pôjdem namydliť.

po evente prišla zuza.
ľahli sme si na posteľ a ja som jej povedala o tom, ako asi bohyniam klamem,
lebo to, čo od nich chcem, neviem sama urobiť.

nadviazala som tým, akú mám hnusnú bradu, ako mi z nej visí tuk, ako sa na seba nemôžem pozerať, ako na všetkých fotkách, na ktorých ma bohyne označili, vyzerám hnusne, veď nech sa na ne pozrie, veď nech sa na mňa pozrie.

„a tieto veci si hovoríš každý deň?“ opýta sa zuza.
„stále.“ odpovedám jej.

„tak potom ako môžeš od seba chcieť, aby si bola schopná napísať desať vecí, prečo si bohyňa, ak si každý deň hovoríš úplný opak?“

„zmeň naratív,“ hovorí zuza.
„lebo si, čo si povieš, že si.“

lebo som, čo si poviem, že som.
lebo som, čo si poviem, že som.
lebo som, čo si poviem, že som.

mel robbins má na túto tému fajn epizódu.
hovorí v nej o tom, ako si vieme naprogramovať mozog.
preto si musíme dávať pozor na to, čo si hovoríme.
preto si musím dávať pozor, čo si hovorím.

epizódu ti dávam sem.

a poďme už na ďalšiu emrvinku.
alebo ešte nie.
ešte mi z tejto niečo zostalo.

boli sme na večeri v seven north.

ako jeme túto neskutočnú mousse, k vedlajsiemu stolu si sadne martina takáčová.
dlho sme sa nevideli, tak za nou letim a zacneme sa objimat.

potom sa ma opýta sa ma, ako sa mám.

odpoviem jej, že dobre, ale že som lately strašne zakomplexovaná.

martina na to zareaguje takto :

„stále?“

ešte raz.

„ako sa máš?“
„vieš čo, dobre, ale som zakomplexovaná.“
„stále?“

stále?
stále???? stále, ema??????????
a dokedy ešte?
nestačí ti to už?
nie si z toho unavená?
nechceš s tým už prestať?
do riti, ema. stále??????????????????

chcem.
chcem s tým prestať, prosím chcem.
chcem byť ako adriana barotošová.

ktorá ma o deviatej ráno príde líčiť na event a keď ju poprosím, nech ma spraví krásnou, lebo mi je zo seba hrozne, povie toto:

„ema neviem, čo máš stále proti sebe, lebo ja sa milujem a som nádherná proste.
takže neviem prečo ty ne.“

lebo ja sa milujem a som nádherná proste.
lebo ja sa milujem a som nádherná proste.
lebo ja sa milujem a som nádherná proste.

teraz už môžeme ísť ďalej.

alebo vieš čo, pusti si témy emy.
v nich všetko dopoviem.
nechce sa mi už písať, nehnevaj sa.
alebo sa hnevaj.
čo ti mám čo blokovať emócie?

epizódu som nazvala opakuj po mne a tu je.
ale ani to nemusíš.
opakovať.
čo ti mám čo?

siedmeho šiesty, dvanásť hodín, devätnásť minút, alcron almanac praha, môj pražský domov, okenice dokorán, posteľ, emikrofón, ja, ty a všetko to najkrajšie, čo si o sebe povieme.

emágam,

e.

emrvinka 1 : motlidba

začala som si písať modlitby.
každý večer, pred spaním, si napíšem jednu, ktorú sa potom pomodlím.
v poslednej dobe som si totiž na sebe všímala len zlé veci a spomínala som si len na svoje zlé skutky. a tých je dosť, ver mi.
ale dosť je aj tých dobrých.

aj dobro v sebe mám.
aj krásno v sebe mám.
veľa krásna. veľa!!!

v modlitbách si svoje krásno pripomínam.
aby som ho mala plnú hlavu a škaredosť sa do nej nezmestila.
modlitby samozrejme zakončím slovom – eman.

aj vďaka nim sa so sebou zase konečne rozprávam v prvej osobe.
dlho som sa v tej druhej, akoby som bola niekto iný, akoby som to nebola ja.
(o tomto asi nahrám témy emy.)

modlitbu ti sem nedám, tá je, dovoľ, iba moja, ale tu máš intro k jednej z nich:

emrvinka 2 : cestoviny a diskotéka na vécku

našli sme s amourom uuužasnú reštiku v 6stke.

volá sa Fellows, je vegetariánska a okrem pár predjedál sú v nej iba cestoviny.
neskutočne brutálne cestoviny! a ešte najlepší cheesecake, aký som kedy jedla. taký ten pravý, viac slaný ako sladký.

no a na vécku, rovno tam, kde cikáš, máš reprák s party hudbou.
babe predo mnou to dosť dlho trvalo a keď vyšla von, hovorí mi: „pardon, hrala moja pesnička, musela som na ňu tancovať, až kým neskončila.“

mne zahrali beyoncé a tiež som tancovala, až kým neskončila.

emrvinka 3 : hovory o ľudskom šťastí z roku 100 n. l. — nerobím si srandu.

(skoro) vždy keď som v bratislave, idem do antikvariátu Steiner na ventúrskej.
tam si kľaknem na zem a po kolenách sa šúcham od police k polici. nepýtaj sa prečo, neviem.
minule som si odniesla štyri knihy.
jedna z nich je od Plutarchosa, približne z roku 100 n. l., takže je asi 1926 rokov stará.

Plutarchos v nej píše o tom, čo robí človeka šťastným. a čo nie.
knihu hltám celými ústami a podčiarkujem si v nej ostošesť,
no stačí, že som ňou zahltená ja, takže dnes ti z nej vysolím len tri omrvinky.

život je pohyb a veci sa dejú. nebráň sa im, pristupuj k nim a usporiadaj si ich tak, ako potrebuješ.

pre toto som si začala písať modlitby

upni sa na krásu svojho jednania, na svoju duševnú radosť a po práci si dopraj pokoj a oddych, aby si neodporovala svojej prirodzenosti

toto je ona :

a tu s ňou sedím v La Patate Douce, kde majú výborné víno, vyyyyborné tapasky a každú sobotu, od skorého poobedia až tuším do polnoci, či do jedenástej, to si nie som istá, tam príde iný dj a zahrá na vinyloch.

emrvinka 4 : do you think it’s that easy to get rid of a wound?

minulý štvrtok som išla na výstavu jednej badass bohyne Lee Miller do Musée d’Art Moderne de Paris. zistila som, že výstavy fotiek v malých rámoch ma až tak nebavia, ale hneď pri vstupe sa na plátne premietalo video.
nevidela som ho od začiatku, takže táto omrvinka bude bez kompletného kontextu, ale dávam ti ju sem, lebo mnou zemávala. e je tam naschvál. of course.

vo videu bol muž, zavretý v miestnosti, z ktorej sa snažil dostať von.
v miestnosti bolo iba zrkadlo a ako sa muž doň pozerá, ozve sa ženský hlas.
asi Leein. hlas sa muža pýta:

„myslíš, že zahojiť ranu je také ľahké?“

a potom pokračuje:

but keep trying! try! try! try.

neviem, ako ty,
ale ja si svoje rany zahojiť chcem.
a budem to skúšať, skúšať, skúšať.

tu sme s Lee pri našom mene.

emrvinka 5 : believe in yourself and you will change the world

vedľa MAMu je Palais de Tokyo.
keď vojdeš dnu, prejdeš kontrolou a pokračuješ rovno, uvidíš žlté kníhkupectvo.
majú ten najviac crazy výber kníh a časopisov. vždy z neho vychádzam prestimulovaná, ale tak dobre, vieš ako.

v jednej z crazy kníh som našla toto.
a hovorím si, áno.

chcem a budem v seba veriť.
a ak nezmením tento svet, zmením aspoň ten svoj.
ak mi je v ňom nevoľno.
lebo kde už mám byť voľná, ak nie vo svojom svete.

emrvinka 6 : všetky sme umenie, nie len tie z mramoru. veď kto chce byť z mramoru. ja určite nie. a ani moje brucho. ako vidím.

v Grand Palais je práve výstava fotografky Nan Goldin.
výstavu poňala tak, že zo svojich fotiek urobila filmy.
vojdeš do veľkej miestnosti, v ktorej máš postavených asi šesť mini kinosál
a v každej ide jeden film.

mne sa najviac páčil ten, v ktorom fotky sôch a malieb z Louvru prirovnáva k fotkám jej kamošov a ukazuje na to, ako sa podobajú. naozaj sa podobali.

ako tam tak sedím na tej zemi, lebo sa mi neušlo miesto na lavici,
rozmýšľam nad tým, že sa málo inšpirujem živými ľuďmi.
aj keď píšem do Vogue, napríklad.
idem na nejakú výstavu a o nej napíšem.

nie je to škoda?
pozerať sa na mramorové sochy, keď nás je tu toľko?
čítať životopisy, keď môžeme o životoch počúvať a rovno od tých, ktorí ich žijú?

tými sa chcem inšpirovať. o tých chcem písať.

preto môj ďalší článok vo Vogue bude o Jimmy z Libanonu,
ktorá pracuje v potravinách pod domom.
je tu už tri roky, tri roky sa sem snaží priniesť svoju rodinu a tri roky sa jej to nedarí.

stretli sme sa v parku, keď mala deň voľna. priniesla som občerstvenie a čaj v termoske s názvom „umenie byť ženou“, ktorý som nám naliala do šálok od mojej prababky.

som zvedavá, čo mi nan povieš. a čo si povieš o Jimmy. aj keď si myslím, že asi viem.

teraz už ale musím ísť, lebo dovidím až na dno.
nie mora, tentokrát, tohto papiera.

inak, cítila si ho? cítila si more?
alebo len vôňu emrviniek?

takže napíšeš si dnes pred spaním modlitbu?
usporiadaš si veci, ktoré sa ti dejú tak, aby si s nimi bola v pohode?
dopraješ svojmu telu pokoj, oddych a prirodzenost?
budeš dalej hojiť svoje rany?
budeš v seba veriť, aby si mohla zmeniť (svoj) svet, ak ho zmeniť chceš?
a zatancuješ si na vécku, až kým neskončí pesnička?

sounds like a plan.

choď sa cítiť voľne vo svojom svete.
a ak ti je v ňom nevoľno,
believe in yourself and change it.

paaa, bohyňa svoja drahá.

e.

všetko zvládnem.
som brutálne silná.
som plná krásna.
mám krásne telo, krásnu tvár, krásnu dušu.
je mi v sebe dobre.
chcem v sebe byť.

chcem v sebe žiť
a chcem žiť aj tu vonku,
pretože ak som vnútri silná,
aj tam vonku budem.

a ja som vnútri silná.
a ľúbim svoje vnútro.
ľúbim seba.
veľmi sa ľúbim.

a teraz už let’s go.
let’s show the world
kto som
a čo v sebe mám.

emagám ťa siláčka

e.

fotka je z pinterestu.

takže ešte raz a vieš čo hneď aj v bodoch, body mám rada, kto by to bol povedal, ja teda non.

• vitaj pri mojom stole, bohyňa

• nič ti nesľubujem

• ani sebe

• aby som necítila, že musím

• ale chcem

• aspoň jeden spot by som chcela mať taký

• kde si len vyložím bagetu na stôl a nechám z nej tam emrvinky

• alebo si nasliním prst a postupne ich zjem

• ak budem chcieť

lebo toto je môj stôl.

ktorý som si postavila pred rokom, presne dnes. a vidíš, stojí doteraz. pevne a ready, na všetky moje chleby. alebo jahody. vnútorné hody. nálady. myšlienkové pochody. poho, nepohody. už stačí nie? či co sa sem ešte hodý.

nižšie pridávam moju profilovku. príbeh o nej máš v statuse, nevedela som totiž, že sa tu dajú písať aj takéto naozajstné články.

ako je napríklad tento. ahahahhaha.

takže sadaj bejbe. alebo vstávaj. tancuj, skáč, spievaj, vrieskaj, môj substôl udrží všetko.

musí, lebo na ňom sa müllu - nemüllu, do poslednej emrvinky.

emňam

Subscribe now