Po republike sa pohybuje čoraz viditeľnejšia klika mladých ľudí v drahých, nepasujúcich oblekoch, s individuálne natupírovanými vlasmi a nešikovným slovníkom policajných hovorcov.

Verejnými centrami tejto kliky sú Študentská rada stredných škôl a Asociácia slovenských mládežníckych organizácií. Sú aj ďalšie, ktoré tu spomínať nebudem. Okolo nich s podporou vlády a štátu rastie celý ekosystém ľudí, platforiem a eventov. V orbite sústavy sa čoraz častejšie objavuje divočiak na hľuzovky relevancie Oski Barami.

Tento text nie je o spomínaných organizáciách, ale o subkultúre okolo nich. Takže mi nevolajte a nepíšte, ďakujem.

Títo ľudia, samozrejme, nereprezentujú mládež. Robia zväzácku prácu, niektorí s dobrými úmyslami, iní bez.

Ak reprezentujú niekoho, je to percento privilegovanej, malomeštiackej mládeže, ktoré sa s nimi na tú politiku z nudy alebo zo zúfalstva rado zahrá.

Slovenská mládež ako taká je pre nich nástrojom a rukojemníkom.

Nástrojom, pretože bez pominuteľného ducha „mládeže“ by nemali raison d’être, museli by priznať, že ich motivuje láska k oblekom a k pocitu dôležitosti.

Rukojemníkom, pretože berú mladým ľuďom čo aj len šancu na skutočný hlas.1 Najviditeľnejší výstup za ostatný rok sa udial pred školou na Bilíkovej po incidente, keď sa študenti v žarte prezliekli za dôchodcov. Po boku Jednoty dôchodcov Slovenska tam zväzáci mládež odsúdili a vyjadrili svoju úctu seniorom, strane a vláde.

Táto klika je k politike ako pornografia k pohlavnému styku. To si našťastie veľká väčšina mladých ľudí a pracovníkov s mládežou uvedomuje, avšak z rôznych dôvodov o tom mlčia.

Mojím cieľom tu je ponúknuť zopár rámcov, cez ktoré sa čitateľ môže na aktivity tejto kliky pozerať. Prečo? Pretože to nik iný neurobí a pretože ide o krásnu prípadovú štúdiu politického života na Slovensku.

Politika a apolitika

Toto je miesto, kde by som mal ako dobrý liberál nariekať, že celorepubliková hra na mládežnícky parlament je tajne politická, predĺžená ruka vládnej moci. Je. Ale spáchal sa tu horší hriech: apolitickosť.

Apolitickosť má dva významy, ktoré si na Slovensku často mýlime:

1. Stranícky apolitický je niekto, kto neholduje konkrétnej strane či konkrétnym politikom. V tomto zmysle napríklad očakávame, že prezident republiky bude apolitický, t.j. očakávame, že bude politické spektrum spájať a hrať nestranícku hru.

2. Názorovo apolitický je niekto, kto nemá vlastný názor alebo ho pri výkone odbornej činnosti dáva stranou. Napríklad hovoríme, že lekári by nemali rozhodovať o možnosti prerušenia tehotenstva podľa svojich politických názorov na potraty. Keď sa domáhame takejto apolitickosti, hovoríme, že lekári by mali byť apolitickí aj nad rámec toho, že vám nepovedia, koho voliť. Naopak, niekto môže byť stranícky apolitický, ale politický v tomto druhom zmysle.

Je asi selský rozum, že organizácia, ktorá reprezentuje mládež, by mala byť stranícky apolitická. V demokracii by zástupcovia mládeže nemali byť straníci. Inak sú SZM, nie zástupcovia mládeže.

Naopak, bola by blbosť, aby boli názorovo apolitickí. Pokiaľ chce mládež riešiť zmenu klímy alebo naopak chce viac spaľovacích motorov, ide o politické požiadavky. Ak má zmysel mať akýchkoľvek zástupcov mládeže, je to pre situácie, kde sú takéto politické požiadavky mládeže odlišné od všeobecného konsenzu spoločnosti. Zástupcovia mládeže, ktorí nevedia alebo nedokážu vyjadriť politické požiadavky, sú zbytoční.

Q.E.D.; dobrá mládežnícka organizácia je stranícky apolitická, avšak politická v názoroch.

Samozrejme, kolegovia to majú presne naopak. Stranícky sú politickí, všetci vieme, nebudem vysvetľovať.2 Názorovo sú apolitickí; nemajú nijaké názory,3 okrem toho, že všetko je v pohode a mladí ľudia by mali spievať kum ba yah, kým im na hlavu padá omietka zo zrúcanín štátnych palácov.

Názory sú človeku v straníckej politike iba na škodu a pre istotu sa treba vyhýbať knihám; tam človek občas nejaký názor chytí.

Aby som bol k súdruhom zhovievavý, nie je to úplne ich vina. Depolitizácia je chorobou všetkých liberálnych demokracií.

Máme tendenciu presúvať rozhodovanie od parlamentov a snemov na odborníkov, expertov a súdy. To je dobré, pretože to spravidla vedie ku kvalitnejším rozhodnutiam, ale zlé, pretože tieto rozhodnutia sú menej demokratické a niekedy idú proti záujmom väčšiny.

Máme tendenciu nepozerať sa na politiku ako na stret skupín a záujmov, ale ako na konflikt dobra a zla, schopnosti a neschopnosti. Nie všetko je problém pre filozofov a manažérov; niekedy je otázka naozaj politická. Napríklad: má prevážiť právo dôchodcov na dôstojnú starobu alebo záujem podnikateľov na ekonomickej stabilite? Na to neexistuje jedno vedecké riešenie a je na škodu tváriť sa inak.

Veľká časť ľudskej nespokojnosti s politikou sa dá pripísať tomu, že príliš často predstierame apolitickosť. Popierame politický rozmer otázok; odmietame priznať, že náš súper má iné záujmy. Keď to nepriznáme, ostáva iba vysvetlenie, že súper je v lepšom prípade hlúpy a v horšom zlý.

Preto neexistuje väčšie zlo (sic!) ako predstieraná apolitickosť. Preto je škodlivé, keď si niekto spraví zo slovenskej mládeže apolitické feudálne léno; platformu, z ktorej môže kričať…že všetko je v pohode, súdruzi, nikto žiaden názor nemá, nikto si pre istotu nič nemyslí!

Ritualizmus

Politika má dve hlavné zložky: názory a rituály. Rituály slovenskej politiky sú rozmanité, ak trochu blbé. Napríklad Samuel Migaľ sa v sobotu rituálne stal goralom.

Keď sa chcete hrať na politiku, ale máte zakázané názory, zostávajú vám iba rituály. A tak robia iba rituály.

Jedným typom rituálu je diskusia alebo snem, samozrejme bez obsahu či výstupu, ideálne iba medzi kamarátmi. Nie je ideálny typ. Je to logisticky a finančne nákladné. Navyše to vyžaduje, aby niekto niečo povedal, čím vzniká riziko, že si niekto iný prázdnotu celej veci všimne. Nedajbože si od vás niekto vypýta viac ako pro forma výstup.

Sú ďalšie, viac nízkonákladové rituály ako tlačové správy a konformistické odporúčania.

Obľúbeným rituálom je tzv. prijatie. Prijatie je návšteva, o ktorej sa vydá tlačová správa. Je to win-win interakcia. Prijatý sa môže tváriť dôležito, prijímajúci vykáže, že výnimočne niečo urobil.

Ostatne, občas je na tom verejný záujem. Napríklad prijatie ŠRSŠ splnomocnenkyňou vlády pre rozvoj občianskej spoločnosti bolo vo verejnom záujme, pretože inak by človek nevedel, že taká funkcia existuje.

Rituál prijímania je sám o sebe chorobou slovenskej politiky. Dáva zmysel, keď ústavní činitelia prijímajú zahraničné návštevy a veľvyslancov; nedáva zmysel, keď sa ústavní činitelia prijímajú navzájom. Treba niekomu tlačovú správu, že dvaja štátni zamestnanci sa v pracovnej dobe porozprávali nad kávou?

Akoby kultúra prijímania nebola dostatočne výstredná, mládežnícki politici ju prenášajú za hranicu absurdity. Totiž, síce sa zdá zbytočné vydávať tlačové správy o stretnutí prezidenta a premiéra, ale to sú aspoň dôležití ľudia s názormi. O čo zvláštnejšie je informovať, že sa stretli nedôležití ľudia bez názorov.

Hyperrealita celej veci

Kedysi bola správa reprezentáciou udalosti. Dnes je správa udalosťou. Článok či fotografia mali človeku bez priameho kontaktu s udalosťou umožniť dozvedieť sa, čo sa stalo. Lenže množstvo informácií v médiách sa neúnosne znásobilo a správy už prestali byť iba o realite; správy začali byť o správach. Reprezentácia reality sa sama stala súčasťou reality. Pre obyvateľa hyperreality preto prestáva byť podstatné, či sa niečo stalo v Košiciach alebo sa to „stalo“ na Instagrame.

A tak pre niektorých ľudí už nie je rozdiel medzi politikou a tlačovou správou. Tlačová správa sama je udalosťou. Navyše, keď je niekto z regiónu a politiku vníma iba cez médiá, myslí si, že politika je iba to, čo sa deje v médiách. Že politika pozostáva najmä z produkcie tlačových správ, spoločných fotografií ľudí v oblekoch a ich vypúšťania do mediálneho éteru.

A tak keď sa takýto človek rozhodne stať sa politikom, kúpi si oblek, s niekým sa stretne a odfotí sa. Nechcem naznačovať, že to nemôže fungovať. Mnohí voliči premýšľajú úplne rovnako. Politika je pre nich keď oblek na bilborde. Preto sú ochotní voliť kadekoho v obleku na bilborde. Je však omnoho zaujímavejšie, keď niekto ide politiku s touto mentalitou robiť.

Celá vec je pornografická, pretože sa sústreďuje na (i) dekontextualizovaný akt sociálneho styku, avšak (ii) ľpie na jeho verejnej povahe.

Proti pornifikácii politiky sa bojovať musí, aj keď víťazstvo nie je zaručené. V dejinách stredovekého Ríma existuje obdobie, ktorému sa hovorí pornokracia, alternatívne aj Saeculum obscurum (temné storočie).

Posledný rebrand 🤞

Názov publikácie4 sa už posledný krát zmenil, pretože som spravil dve rozhodnutia:

(i) Výcucy budem postovať na Instagram.

(ii) Budem tak robiť pod vlastným menom a na vlastnom profile (nemá zmysel budovať ďalšiu značku).

Odpusťte mi, prosím, prechodový chaos. Ak mi chcete pomôcť, môžete zdieľať carousel tohto postu, ktorý nájdete na mojom Insta a povedať Vašim kruhom, aby ma sledovali, lebo občas dobre píšem. :)

Právo je mágia a my sme kúzelníci. Keď sa správny počet právnikov stretne v špeciálnej budove (chráme), dajú si špeciálne čapice a povedia špeciálne slová, vytvoria sociálny fakt. Rituál, ktorý slávnostne a s vážnym výrazom vykonajú, pretvorí nedokonavý vid na dokonavý a spätne určí, či sa niečo stalo alebo nestalo. Občas na základe toho niekoho aj obesíme.

Iné odvetvia práva sa vyhýbajú najväčším excesom trestného procesu, nie sú však menej magické, aj keď sa dejú menej slávnostne a menej verejne. Právnici nie sú jedinou kňazskou vrstvou postmodernej spoločnosti, dokonca sú dnes už pravdepodobne prekonaní ekonómmi, ktorí k vlastnému nešťastiu cítia potrebu sekularizovať a profanovať svoje rituály tak, aby mohli popierať magickú povahu vlastnej činnosti. Pritom sa mohli od právnikov naučiť, že mágiu stačí ukoreniť v abstrakcii demokracie a spoločenskej autorizácie a dopyt po chrámovom divadle neklesne o vlas.

Kňazi majú viacero spoločenských funkcií. Strážia poznanie toho, ako sa veci majú robiť a ako sa robiť nemajú, svojimi podpismi autorizujú alebo aspoň garantujú nejakú minimálnu kvalitu spoločenských úkonov, čím vytvárajú stabilitu očakávaní.

Keď sú kňazi cnostní a vzdelaní, pomáhajú laikom viesť dobrý život. Keď sú skazení a hlúpi, kradnú a klamú, vedú laikov do skázy.

To, čo sa deje na Slovensku, nie je ani konflikt dobra a zla ani konflikt tried. Je to konflikt dvoch kňazských stavov, jedného starého a skazeného a druhého, ktorý sa ešte poriadne nenarodil. Dobro a zlo, trieda a iné premenné do tohto konfliktu raz viac, raz menej vstupujú, ale je chybou mýliť si koreláciu s kauzalitou.

Sede vacante!

Československá socialistická republika mala po 40 rokoch existencie svoj kňazský stav. Ten nebol ideálny: bol synonymom grobiánstva komunistických aparačnikov a „vedcov“, bol skorumpovaný Mamonom, bol koncentrovaný v Prahe, jeho encykliky boli často iba v češtine, bol — zdá sa — v intelektuálnom bankrote. Ale bol.

V roku 1993 vznikla Slovenská republika. Mnohých ľudí to rozrušilo a je to všeobecne považované za zlý nápad. „Revolúcia“ zmenila veľa vecí, nezmenila však kňazský stav. Mohli ste mať v zálohe tisíce disidentov; koľko z nich malo univerzitné vzdelanie?

Bývalý režim si kňazstvo nemonopolizoval iba vylúčením problematických kňazov post facto, ale najmä kádrovaním a kontrolou nad vysokými školami. Aj keby tieto neprebiehali, boli to univerzity komunistického režimu a kňazi, ktorých vychovávali, boli komunistickí kňazi.1

A tak sa stalo — nemohlo sa inak — že kňazský stav sa nikdy nevymenil. Akademici, ekonómovia a právnici nového režimu boli akademici, ekonómovia a právnici starého režimu; nedalo sa inak.

V niektorých odvetviach — najmä, zo zjavných dôvodov, v ekonómii — bola ihneď viditeľná potreba importovať alebo vyrobiť nových kňazov. A tak sa Stredná Európa stala laboratóriom rôznych Hoffových a Stiglitzov, zatiaľ čo naši najsľubnejší ekonómovia boli vyslaní na západné semináre, aby priniesli naspäť poznatky a teológiu nového sveta.

Azda tak si možno vysvetliť hviezdnu kariéru Ivana Mikloša, ktorý sa stal verejnosti najznámejším kňazom. Treba spomenúť aj dnes už zabudnuté brečtanové pečiatky na životopisoch Daniela Lipšica a Rada Procházku.

Ale väčšinu kňazov nového režimu netvorili Miklošovia. Ba, fakt, že všetky spomenuté mená patria k spoločenskému bloku prirodzenej opozície, vyzrádza — skôr než by som rád — smerovanie nášho príbehu.

Teologická autorita a bremeno väčšiny teologickej produkcie (práva, vedy, žurnalizmu, politiky) ostali v starých rukách. Rozprávali stále rovnakým jazykom, čítali rovnaké knihy a väčšinou nečítali vôbec.

Ak tu a naďalej hovorím o monolitickej kňazskej triede, zjednodušujem. Je to samozrejme množstvo menších stavov, tried, rádov, klík. Právnici nie sú ako novinári, nie sú ako politici. Rovnako je to aj s novými kňazmi, o ktorých si povieme nižšie. My noví kňazi-právnici sme v mnohom odlišní od nových kňazov-ekonómov. Keby sa tento článok mal stať rámcom sociologického — či skôr, v prípade Slovenska, antropologického výskumu — bolo by takéto rozlišovanie podstatné; tu ostane iba upozornením.

Vráťme sa teraz k príbehu. Trieda starých kňazov si udržala okovy moci vo svojich čoraz slabších rukách. A starla ďalej a narazila na problém: stala sa neplodnou, stratila schopnosť vlastnej triednej reprodukcie.

K tomuto prispelo viacero faktorov.

V prvom rade epistemický zlom. Knihy o vedeckom marxizme, o ktoré sa tento kňazský stav v tvorbe znalostí opieral a ktoré sa zväčša dovážali zo Sovietskeho zväzu, stali sa zo dňa na deň prebytkami, stratili relevanciu. Aby toho nebolo dosť, nové sa prestali písať. Písali sa už iba západné knihy, ktoré boli pre starých kňazov nepochopiteľné, pretože nemali potrebný tréning. Možno preto a možno z vlastnej otrávenosti prestali starí kňazi čítať.

Po ďalšie, starí kňazi nechali univerzity (semináre) upadnúť a chátrať.2 A tak už lákajú iba druhotriednych alebo nemajetných novicov a aj z tých dokážu iba poťažmo vychovať treťotriednych kňazov. O výskume, teda o produkcii nielen kňazov, ale aj teológie, je škoda hovoriť.3

Navyše, sami starí kňazi prirýchlo zbohatli, stali sa príslušníkmi novej triedy nezávislej od teologického kapitálu a preto ich deti — ak neodišli do seminárov v cudzine, aby sa stali novými kňazmi — stratili záujem do seminárov vstupovať.

Keď sa títo a iní noví kňazi zo zahraničia vracajú — čo je ale veľmi nový fenomén — starí kňazi ich prijímajú opatrne a nedokonale, ich diplomom nerozumejú, ich knihy nečítali.

Sterilnosť starých kňazov sa neprejavuje nikde viac dokonale ako v generácii smeráckych vlkov. Starí kňazi — rezignujúc pritom na možnosť aspoň pro forma ideologickej reprodukcie — chcú sa nechať nahradiť šarlatánmi s habitusom futbalových huligánov.

Naopak, noví kňazi sa stali spoločenskou vrstvou, ktorá je politikou nevyužitá a ignorovaná. Tzv. prozápadné politické strany sa niekedy stavajú do pozície zástupcov alebo stelesnenia nového kňazstva. Argumentujú — ak nevedomky — tým, že aj oni majú medzi sebou alebo dokonca na čele — jednotlivcov, ktorí strávili čas v správnych seminároch a kontinuitou kladenia rúk boli prijatí za členov prestížnych rádov.

Títo ľudia sa potom čudujú, že členstvo v oných prestížnych rádoch, ktoré by malo byť cťou, sa stáva v mysli Slovákov, stále verných starým kňazom, nadávkou.4

Republika hlupákov

Tento text mal byť pôvodne rozšírením komentára o Mazákovej novej republike, keďže ma Dominik Želinský upozornil, že liberálny sen o znovuzaložení republiky nie je nový. Naopak, každých pár rokov vyjadrí liberál du jour myšlienku, že naša ústava je tak zúfalo sprznená Robertom Ficom, až nám treba novú.

Podobných textov je naozaj viac, ako možno prečítať a nezblázniť sa. Všetky, možno s jednou výnimkou, majú rovnaký defekt. Nevedia pomenovať ani ústavný problém, ani ústavné riešenie.

Výnimka patrí — vďačne a neprekvapivo — Radovi Procházkovi.

„Akokoľvek sa vrchnosť bude snažiť ústavu pre účely slávnostných príležitostí žehliť a parádiť, rešpekt jej to nevráti. Chýba jej totiž majestát a ten nebude mať, kým tu nebude panovať všeobecné presvedčenie, že je naozaj základným zákonom štátu, od ktorého niet vyššieho,“ vyhlásil Procházka. (2012)

Táto formulácia nie je v mnohom iná od podobných vyhlásení Ivety Radičovej či Pavla Hrušovského. Až teda na jedno: uznáva, že problém ústavy (by extension Prvej Slovenskej republiky) je, že jej chýba majestát.5

Čo to presne znamená? Jednoducho, Slovenská republika, ako ju poznáme, ako ju žijeme, nevyvoláva v rozumnom človeku rešpekt. (Aj) Pretože jej svätý text je zmätený, odkazuje sa na druhotriedne blúznenia o Cyrilovi a Metodovi, je plný provinčného tárania napr. o 72 pohlaviach atď. Aj preto, že kňazi tohto štátu sú poľutovaniahodní.

Však, posúďte sami v reakcii režimovej kňazky, vtedy podpredsedníčky NRSR Renáty Zmajkovičovej:

„Občania Slovenskej republiky vyjadrili záujem žiť v demokratickej, zvrchovanej a právnej republike. Preto je ústava, dokumentom postaveným na princípe národnom ale i občianskom. Tento princíp vyzdvihuje už jej preambula. Naša ústava slúži najmä našim občanom, je ich hlavnou zárukou práv a slobôd a zároveň hlavným symbolom štátu.“

Teraz si to spoznámkujeme.

„Občania Slovenskej republiky vyjadrili záujem Ako? Referendum nebolo? žiť v demokratickej, zvrchovanej Väčšina bola proti rozdeleniu Československa a právnej republike Toto voliča preceňuje. Preto je ústava, dokumentom postaveným na princípe národnom ale i občianskom Toto neviem čo znamená mimo toho že máme národ a máme občanov. Taktiež, národný princíp je archaizmus z 19. storočia, ktorý osvietenejší Česi v ústave nemajú. Tento princíp vyzdvihuje už jej preambula Jej diletantská preambula. Naša ústava slúži najmä našim občanom Hahaha, je ich hlavnou zárukou práv a slobôd Možno poslednou zárukou ale v živote normálneho človeka takto fakt nefiguruje. a zároveň hlavným symbolom štátu,“ Hlavnými symbolmi štátu sú úplne zjavne vlajka a hymna.

Tieto prázdne floskuly, ktorými sme tak presaturovaní, až ich berieme za normálne, majú všetku ošemetnosť policajného hovorcu a hĺbku študenta improvizujúceho na vive.

Príde vám to normálne, lebo toto je jazyk, ktorým Slovenská republika hovorí a ktorý je v nej všade počuť. Je to jazyk hlupákov a ona je republika hlupákov. Ťažkopádnosť nie je vlastná slovenčine, je vlastná nevzdelanému a sterilnému kňazskému stavu.

Republika bláznov

Ak nám treba novú ústavu a novú republiku, je to preto, že senilita a zlo starých kňazov — nahrádzané čoraz viac hlúposťou a zlom ich učňov — sú dnes neudržateľné.

Tak neudržateľné, že aj ľud si pýta kňazov vymeniť a politickí marketéri čoraz viac zdôrazňujú, že ich produkty navštevovali správne semináre. Ak niekto stranám nových kňazov neverí, je to čiastočne preto, že sú nepresvedčiví. Možno navštevovali správne semináre, ale je vidieť, že to je až ich druhá nátura. A že možno vedia, kto bol Anselm, ale nevedia dokázať Boha alebo nevedia dokázať Boha s dostatočným šarmom.

Ak táto teologická revolúcia príde, jej súčasťou by mala byť aj nová ústava a štátnosť, no nielen to. Dôležitejším bodom programu musí byť zatvorenie alebo radikálna reforma starých seminárov, počínajúc právnickými fakultami. Ak neviete, prečo najstaršia existujúca univerzita na Slovensku nesie na svojej budove číslo 1919, je to preto, že Masaryk tomuto všetkému rozumel.

Ján Mazák má pravdu, že potrebujeme novú republiku. Vo všetkom ostatnom sa mýli, a preto si zaslúži pozornosť.

Keďže je liberál, nedokáže si predstaviť režim, ktorý by bol zmysluplne iný od súčasného. To vytvára priestor pre nás, bláznov, ktorým okrem predstavivosti neostáva nič.

Mazákova 2. republika

Niekdajší predseda Ústavného súdu Ján Mazák si myslí, že prišiel čas vyhlásiť Druhú slovenskú republiku.

Mazákova téza je, že potrebujeme novú ústavu. Vyhlásenie Druhej slovenskej republiky by predstavovalo symbolické prerušenie kontinuity právneho poriadku, a teda moment očisty Slovenska.

Terminológia odkazuje na francúzsky prechod zo 4. republiky na 5. v roku 1958, keď Charles de Gaulle prelomil paralýzu ústavnej krízy a zabránil vypuknutiu občianskej vojny pre alžírsku otázku. Aspoň tak sa príbeh hovorí a tu nie je potrebné sa mu pozerať na zuby.

Vyhlásenie Druhej slovenskej republiky by nám umožnilo postaviť štát na nových základoch a nechať všetky nedostatky prvej republiky za nami.

Dokonca —človek môže dúfať— by sme do tej novej ústavy mohli dať namiesto diletantstiev o Cyrilovi a Metodovi nejaký lepší mýtus.

Táto publikácia je laboratóriom politickej budúcnosti Slovenska a nemalá časť textov sa venuje kritike súčasného ústavného zriadenia, ktoré čitatelia poznajú pod termínom Slovenská liberálnodemokratická republika (SLDR).

Azda preto by som mal Mazákove slová chváliť a kritiku smerovať iba na novinárov, ktorí jeho slová s obvyklým rozhľadom odignorovali. Nanešťastie je Ján Mazák liberál a liberáli sa zvyknú mýliť.

Subscribe now

Mazákova pasca

Téza o novej republike znie dobre len dovtedy, kým si nevypočujete jej odôvodnenie. Chabosť diagnózy je tu prekonaná iba chabosťou navrhovanej liečby.

Začnime diagnózou. Pre Jána Mazáka je problémom Prvej slovenskej republiky… Mečiar a Fico.

A aby som bol štedrý, politicky motivované ústavné novely, ktoré zaviedli pravidlá slúžiace konkrétnym záujmom, a na ktorých navyše nebola spoločenská zhoda.

Samozrejme, pán profesor to má opačne. Mečiar a Fico nie sú príčinou, ale prejavom permanentnej spoločenskej krízy. Problémom spoločenského zriadenia nie je, že ho oligarchovia zohyzdili. Problémom je, že oligarchiu umožňuje, vytvára a chráni.

Tu je slovo režim naozaj užitočné, nielen pejoratívne. V politickej vede1 je režim pojmom pre spoločenské zriadenie, ktorý presahuje zriadenie v zmysle tej či onej vlády. Komunistický režim odkazuje na zriadenie v rokoch 1948–1989; liberálny „režim“ je zriadenie v rokoch 1993 až súčasnosť.

Keď hovoríme o režime—a Ján Mazák hovorí o režime— musíme o ňom hovoriť ako celku a vnímať udalosti nie idiosynkraticky, ale systematicky. V skratke: the purpose of a system is what it does (POSIWID).

Aké sú konkrétne systematické príčiny, to môže byť predmetom diskusie a asi máme s pánom profesorom odlišné názory. Ale ak nazývate Mečiara a Fica systematickými príčinami, páchate niečo, čomu sa vo filozofii hovorí „category mistake“.

Mazákovo grandiózne vyhlásenie rezonuje, pretože na prvý dojem znie, že pochopil, že problém nie sú konkrétni ľudia, ale nefungujúci systém. Nepochopil. On si len myslí, že konkrétni ľudia zničili fungujúci systém.

A práve preto má jeho vyhlásenie všetku bezzubosť liberálnych výkrikov po prázdnej a bezobsažnej zmene, ktorá nedokáže pomenovať, čo je vlastne na systéme zlé. Pretože systém je liberálny a liberáli nemajú čo kritizovať.

politbyro

Zmena odročená

Pred vyše tridsiatimi rokmi vznikla Slovenská republika (SLDR). Mnohých ľudí to rozrušilo a bolo to všeobecne považované za zlý nápad…

Read more

4 months ago · 9 likes · 8 comments · Jakub

Diagnóza nula, ale keďže my tiež chceme novú republiku, poďme však ďalej. Ostáva ešte, ako a čo by pán profesor zmenil.

Pouvoir constituent

Ako? Samozrejme, panel expertov!

Mali by sa zísť ústavní právnici (predpokladajme, že s Jánom Mazákom na čele) a vymyslieť ústavu. Pán profesor sa cíti interdisciplinárne,2 takže by prizval aj ekonómov a environmentalistov. A spolu by vymysleli blbovzdornú a ficovzdornú ústavu.

Nechajme stranou fakt, že slovenskí ústavní právnici majú zväčša problém si predstaviť rotujúce jablko, nieto ešte nové spoločenské zriadenie. Problém je inde.

Problém je, že si Ján Mazák myslí, že ústava je technická otázka. Toto je, samozrejme, fenomén depolitizácie: liberalizmus redukuje všetky politické otázky na technické a ekonomické otázky.3

To je zlé, pretože politika je problém záujmov, nie vedy.

Pandemické konzílium odborníkov zlyhalo, pretože neexistuje vedecká odpoveď na otázku balansovania záujmov ohrozených dôchodcov a detí, ktoré psychologicky poškodilo rekordne dlhé zavretie škôl.

Ficova vízia 2040 zlyhá, pretože aké Slovensko chceme, je politická, nie vedecká otázka.

Otázka, akú ústavu chceme, je otázkou toho, ktoré základné záujmy má právo chrániť a ako. Ak súčasný ústavný poriadok nie je predmetom spoločenskej zhody, toto je politický problém.

Toto sú také základy politickej teórie, že by ich mal ovládať dokonca aj ústavný právnik. Preto sa to nerobí, preto ústavy nepíšu panely expertov. Ústavy píšu verejné zhromaždenia, kde sa vyjednáva, kde sa tlmočia požiadavky a záujmy.

Samozrejme, o ústavnom zhromaždení nenájdete v rozhovore Aktualít ani zmienku. Pretože to, čo Ján Mazák chce, nie je nová spoločenská zmluva. Je to mimoriadna intervencia expertov, ktorá zaručí, že existujúci systém bude fungovať ako má.

Pouvoir constitué

V tom, že ústava napísaná ústavnými právnikmi je blbosť, ma nemusíte brať za slovo podporené politickou teóriou. Stačí si vypočuť predstavu Jána Mazáka.

Nová ústava by mala mať tri piliere: európsky, vnútroštátny a A.I.

Európsky pilier má byť garanciou, že európske právo je nadradené slovenskému.

OK. Takže… slovenská ústava v znení z augusta 2025. Teda nie, pretože by to tam malo byť napísané explicitne a ono to tam bolo iba implicitne.

Tento návrh je v horšom prípade diletantský a v lepšom performatívny. Európske právo je nadradené slovenskému. Ide o princíp európskeho práva, ktorý je absolútne nedotknutý fabuláciami, ktoré si do ústavy Fico napíše.

Ak niekedy vznikne konflikt o vymáhanie európskeho práva, ktorý sa dostane pred Európsky súdny dvor, presvedčíme sa o nadradenosti európskeho práva empiricky. Jediným prínosom navrhovanej záruky by bolo, že takýto spor by sa vyriešil rýchlejšie. Rozhodne kvôli tomu netreba vyhlasovať novú republiku.

Druhý pilier Mazákovej ústavy, tzv. vnútroštátny, pozostáva z očisty ústavy „od uvravenosti a politicky motivovaných noviel, ktoré systém rozladili.“ Inými slovami, tento pilier pozostáva z návratu k pôvodnému textu ústavy. Na to treba novú ústavu?

Tretím pilierom má byť „21. storočie a umelá inteligencia.“ Asi bez komentára.

Týmto sme vyčerpali všetky hmotnoprávne návrhy. Prázdnota hovorí za seba.

Je tu ešte otázka procesných zmien, kde však Ján Mazák nešpecifikuje viac, než že by malo byť ťažšie ústavu meniť. To je asi pravda, ale je to maximálne vtipné v kontexte apelu na vyhlásenie novej republiky.

V skratke, Mazákovo riešenie ústavy je vrátiť sa k textu z roku 1993 a naliať naň betón. Definícia šialenstva je robiť dokola to isté a očakávať iný výsledok.

Ako vyhráme

Mazákov sen o novej republike je búrka v pohári vody. Je to spoločný sen liberálov pretlmočený do jazyka ústavného práva. Má všetky nedostatky liberálneho sna o zmene, teda že nevie pomenovať ani systémový problém, ani systémové riešenie.

Ústavnoprávny sen je vďačný, pretože inak rozmazanú prázdnotu všeobecného liberálneho sna ukazuje v ostrej definitívnosti paragrafu. Ján Mazák chce novú republiku, ale vlastne si nevie predstaviť ani jeden nový zákon. Všetok atrament na svete nestačí tomu, kto nemá čo povedať.

Ale tu je príležitosť! Tá konštantná nespokojnosť hľadá odtok, u liberálnych demokratov ho nikdy nenájde, aj keď sa snažia. To je na jednej strane zlé, pretože to pomáha fašistom. Ale na druhej strane je to dobré, pretože z toho môže ťažiť ľavica.

My si vieme predstaviť spoločenské zriadenie postavené na princípoch emancipácie a dôstojnosti, kde sú iné záujmy týmto princípom podriadené. To a nič viac je zmyslom ľavice v 21. storočí.

Ak dúfame vo víťazstvo emancipačnej agendy —a to musíme— narážame na večný problém slovenskej ľavice: že je malá, irelevantná a nepopulárna. Avšak práve preto môže rozhodnúť predstavivosť.

Toto umenie nemožného spočíva na jednej strane v kultivácii tejto vzácnej schopnosti a na druhej strane v jej marketingu. Nie je nutné presvedčiť kritických 3,5 percent o nuansách materialistickej analýzy. Stačí kritickým 3,5 percentám ponúknuť prístup do ríše predstavivosti.

Ako presne by emancipačná ústava vyzerala, to je otázkou pre ústavné zhromaždenie. Určite by mala inú preambulu.

Politici sa rozpŕchli na dovolenky a v Aktualitách nemajú o čom písať. A tak sa táto redakcia naplno chytila monsterprocesu s Komunistickou stranou Slovenska.

Tento článok je odpoveďou Martinovi Behulovi, ktorého dnešný komentár sleduje štruktúru môjho nedeľného článku tak verne, až by si arogantnejší človek myslel, že mi odpovedá.

Ja arogantnejší človek nie som, Martin Behul si odpoveď tak či tak zaslúži. Ani nie preto, že by sa mýlil vo svojej centrálnej téze — že KSS si za to môže sama — ale preto, že sa k tomuto záveru dopracoval intelektuálnou skúposťou.

Línia Behulovho argumentu je osviežujúco priama a pozostáva, povedzme, zo štyroch bodov — (1) z výsmechu KSS za irelevanciu, (2) trvania na správnosti rozhodnutia súdu, (3) konštatovania, že pred Európskym súdom pre ľudské práva by KSS mala šancu tento spor vyhrať, a, nakoniec, (4) pointy komentáru: že KSS si to zaslúži, lebo nedôveruje právnemu štátu.

KSS si za to naozaj môže sama, ale nezaslúži si kriminalizáciu. Zaslúži si eutanáziu.

1. KSS je irelevantná

Je, a výsmech im za to patrí, je však ťažké nevšimnúť si škodoradosť tohto konštatovania v pravicovom médiu, ktoré sa vzostupu a normalizácii klerofašizmu nevenuje buď vôbec alebo biedne.

2. Správnosť rozhodnutia ŠTS

Martin Behul argumentuje, že súd správne aplikoval Zákon o nemorálnosti a protiprávnosti komunistického systému, pretože (a) tento zákon odsudzuje zodpovednosť KSS za zločiny minulého režimu a (b) zákony sa predsa musia vymáhať, aby neboli iba na parádu.

V prvom rade začnime konštatovaním, že problém s trestným rozkazom ŠTS neleží v tom, že odkazuje na Zákon o nemorálnosti komunistického systému. Problém je, že trestný rozkaz je chabo odôvodnený. Odvážnejší právnik by povedal, že je nepreskúmateľný.

(a) Zákon o nemorálnosti komunistického systému odsudzuje KSS

Áno, ale nie tú KSS, proti ktorej bol vydaný trestný rozkaz. Odsudzuje KSS (1921), s ktorou KSS (1992) nemá právnu kontinuitu. Ok, je pravda, že bilbordom sa KSS (1992) prihlásila ku kontinuite s KSS (1921), avšak išlo o tendenčnú lož.

Je minimálne čudné, ak tento systém povoľuje existenciu strany, ktorá naozaj je nástupcom KSS (1921), t. j. strany SMER-SSD, ale zakazuje (nie paragrafom o podvode, ale o prejave) úplne inej strane sa k tejto kontinuite hlásiť.

(b) Zákon o nemorálnosti komunistického systému treba vymáhať

Lebo… lebo existuje a zákony sa majú vymáhať. Šach mat, komouši!

Tu už kĺžeme po hranici medzi právnym a politickým sporom. V právnej dimenzii treba konštatovať, že tento zákon má predovšetkým deklaratívny charakter (t. j. je performatívny, resp. signálový).

Človek musí prižmúriť oči, aby z neho triezvo vydedukoval zákaz socializmu všeobecne. Je pravda, že májové rozhodnutie ŠTS by sa týmto zákonom odôvodniť dalo. Avšak sudca ŠTS sa na logické odôvodňovanie vykašľal z takej výšky, že si komentátor musí odôvodnenie domyslieť. A to sa nemá.

Politická úroveň tejto otázky je zaujímavejšia: je možno dobré, že sa tento zákon až tak nevymáha, pretože je problematický.

Pochopiteľne, my ľavičiari nie sme fanúšikmi Zákona o nemorálnosti komunistického systému. Áno, minulý režim porušoval ľudské práva a napáchal mnoho zločinov.

Zákon je však napísaný spôsobom, ktorý tieto udalosti spája s veľmi širokými pojmami a ohrozuje politickú slobodu (príklad máme práve pred sebou). Navyše, a toto je čisto osobný akademický názor, retrospektívna kriminalizácia akokoľvek odpornej minulosti je vždy právne ošemetná. To neznamená, že sa nemá činiť spravodlivosť, iba že je sporné, či je na to najlepším nástrojom retroaktívna kriminalizácia.1

Stalin bol pôvodne proti Norimberským procesom a nacistov chcel strieľať bez súdu. Ak je dobré, že sa stal namiesto popráv Norimberk, je to najmä preto, že nacistov fakt vytriggerovalo, že sa k nim spojenci správali ako k zločincom.

Mimochodom: je úsmevné, že zákon o nemorálnosti Slovenského štátu nemáme a v tomto režime už ani nedostaneme.

Je tu však väčšia otázka: Má Slovensko štátnu ideológiu antikomunizmu?

Existuje taký mýtus, že nie. Že tento štát nemá žiadnu ideológiu. Je to dokonca napísané v Ústave. Tam niekde hore. We know better.

Martin Behul tomuto mýtu zjavne verí, keď vyhlasuje, že Slovensko nemá štátnu ideológiu antikomunizmu, lebo… lebo Blaha. Lebo však by musel byť Blaha v base a SMER rozpustený.

Je pravda, že trvajúca a všeobecne nepopulárna sloboda Ľuboša Blahu sa javí na prvý pohľad ako dôkaz tolerancie Slovenskej republiky voči komunizmu. Avšak ponúknem vám alternatívne vysvetlenie. :)

Štátnou ideológiou Slovenskej republiky je kapitalizmus. To vieme z toho, že právo na súkromné vlastníctvo je súčasťou materiálneho jadra Ústavy a z toho, že máme zákon o nemorálnosti a protiprávnosti komunizmu.2

Je pravda, že onen zákon sa vymáha maximálne selektívne a nekonzistentne.3 Toleruje sa ľavicové larpovanie jedného (číslom: 1) europoslanca jednej strany, ktorá využíva ľavicu esteticky a účelovo ako návnadu na časť politického spektra, zatiaľ čo iné návnady hádže náckom a mizogýnnej pravici.

Prečo sa to toleruje? Ponúka sa viacero dôvodov. Možno, lebo ide o poslanca vládnej strany, možno lebo Ľuboš Blaha napriek svojim performatívnym vystúpeniam poslušne slúži kapitalizmu a liberálnodemokratickému štátu. Dokonca mu slúži efektívnejšie ako Aktuality, pretože aktívne kooptuje ľavicového voliča a neutralizuje možnosť kritiky zľava.

Ako silno je antikomunistická ideológia zakorenená v štáte, to sa ťažko testuje, keď neexistuje akákoľvek ľavicová opozícia, ktorá by preň predstavovala hrozbu. Ale ochota samosudcu odsúdiť rozkazom a zo zločinu vedenie irelevantnej KSS naznačuje, že by tu bol priestor na trestnoprávnu ochranu kapitalizmu, ak by ju bolo treba.

Navyše, trestné právo je snáď posledným prostriedkom, po ktorom režim siahne. Omnoho skôr sa bude brániť prostredníctvom ideologických štátnych aparátov, akými sú napríklad Aktuality.

Je čudesné, že komentátor pravicového média (v štáte, kde sú všetky médiá pravicové) môže chváliť vymáhanie zákona o nemorálnosti komunizmu proti komunistickej strane (v štáte, kde sú všetky relevantné strany pravicové) a zároveň trvať na ideologickej neutralite štátu.

Existuje také bulharské príslovie, ktoré inak vraj ani nie je bulharské, ale tak sa šíri internetom: You can’t have both the dick in the ass and the soul in heaven.

3. Toto by vám v Štrasburku neprešlo

Fakt je taký, že pred Európskym súdom pre ľudské práva by KSS mala šancu dokázať, že rozhodnutie ŠTS nelegitímnym spôsobom zasiahlo do jej práv a slobôd.4 Nemali by to isté, ale viaceré precedensy sú na ich strane.

Komentátor toto rámcuje spôsobom, že to je nejaký extra systém, kde by mohli vysúdiť škody. Tak to slovenskí právnici zvyknú vidieť a je to mylné. Európsky dohovor o ľudských právach je súčasťou nášho systému a naše súdy, keby boli cnostnejšie, by sa pokúšali aj preventívne dosahovať štandard ochrany, ku ktorému sa SR pristúpením k EDĽP zaviazala.

Tu sa obmedzujem na konštatovanie, že ak by sa ukázalo, že Európsky dohovor právo KSS bilbord vyvesiť chránil, znamená to, že mali právo ho vyvesiť, nielenže majú právo na odškodné.

4. Komunisti si za to môžu sami

V civilizovanom štáte by za takýto victim blaming nabehlo do redakcie Aktualít komando PC-polície.

Martin Behul má pravdu, že komunisti si za súdne rozhodnutie môžu sami, pretože sa ani nepokúsili o obhajobu. Prípad je minimálne sporný a schopný obhajca by urobil veľa, minimálne by podal proti trestnému rozkazu odpor.

V čom sa Martin Behul mýli, je v konštrukcii, ktorá nasleduje. Komunisti totiž tvrdia, že sa nebránili, pretože nedôverujú právnemu štátu. Autor dedukuje, že tým chceli povedať, že oni ako komunisti neveria v právny štát, ba ho aktívne nenávidia.

Tak veľmi si prajú, aby právny štát nefungoval, že radšej neurobia nič, než aby riskovali, že sa ukáže opak.

Je úplne jasné, že tým chceli povedať, že nedôverujú inštitúciám Slovenskej republiky a neočakávali od nich férový proces.

Ak by tento argument mal niekde nájsť pochopenie, je to v redakcii Aktualít. V právnom štáte ani absencia obhajoby nemá byť dôvodom pre svojvoľný rozsudok a už vôbec nie ospravedlnením.

Áno, komunisti zo seba obete spravili. Ale nie z masochizmu či slepej nenávisti voči právnemu štátu. To je ako povedať, že niekto napísal zlý komentár, lebo nenávidí dobrú prózu. Na ich nedôvere asi niečo bolo. Prečo zo seba spravili obete? Lebo sú slabí.

Ozymandias

Šetrime si škodoradosť pre tých, ktorí si ju zaslúžia. Tragikomédia monsterprocesu s KSS odhalila chabosť a poľutovaniahodnosť tohto zoskupenia.

Inak nemožno pomenovať stav tak absolútnej irelevancie, že sa politickej strane neoplatí brániť sa proti vlastnej kriminalizácii. Komunisti vyhlásili, že sa cítia nevinní. Avšak nemajú energiu ani na to, aby artikulovali vlastnú obhajobu, keď nie pred súdom, tak pred verejnosťou. Pred verejnosťou je to zadarmo. Musia to za nich robiť ľudia na Substacku.

KSS a, napriek politickým úspechom, aj KSČM stoja na politickej mape Československa ako zbytočné mohyly časov minulých, múzeá najhorších prvkov reálne existujúceho socializmu. Politické starobince, pripomienky všetkého, čo na ľavici našinec nenávidí.

Tieto karikatúry minulosti slúžia iba kapitalizmu. Ich koniec je pre akékoľvek zmysluplné ľavicové hnutie nevyhnutný a žiaduci. KSS si namiesto krutej kriminalizácie zaslúži láskavú eutanáziu.

Za tento bilbord bolo v máji odsúdené vedenie inak irelevantného filatelistického krúžku známeho pod obchodnou značkou Komunistická strana Slovenska (tm).

Konzervatívne plátky a osobnosti toto rozhodnutie — ktoré padlo týždeň pred konaním povoleného klerofašistického festivalu Hanusove dni — krvilačne oslavovali.

Liberálnodemokratický režim opäť potvrdil, že jeho prioritou je kriminalizácia socializmu, a to aj v období, keď sa fašisti betónujú pri moci naprieč štátnymi a neštátnymi inštitúciami. Quelle surprise!

Neexistujúca slovenská ľavica opäť potvrdila, že neexistuje, keď nedokázala proti rozhodnutiu ŠTS zmobilizovať ani jediný hlas, ani jediný komentár. Monopol kritiky tak ostal červenému fašistovi Blahovi.

Je komunizmus nelegálny?

Rozhodnutie samosudcu ŠTS je stručné a otázku, čo presne je na bilborde trestné, skôr mystifikuje ako objasňuje.

Podľa Špecializovaného trestného súdu sa bilbordovou kampaňou KSS dopustila zločinu založenia, podpory a propagácie hnutia smerujúceho k potlačeniu základných práv a slobôd podľa § 421 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona.

KSS sa proti rozhodnutiu neodvolala.1 Môžeme predpokladať, že si nemohli dovoliť platiť ďalšie právne zastupovanie. Je to však veľká škoda, pretože rozpracovanejší rozsudok nám mohol objasniť, čo presne je nelegálne. Ono to totiž z trestného rozkazu vôbec nie je jasné.

Je nelegálna iba nostalgia za minulým režimom? Čo podpora KSS v rokoch 1921 až 1945? 48? 39? Čo ak podporujem iba KSS 1921-31?

Čo ak podporujem KSČS 1968-69? Je nelegálne podporovať Pražskú jar, ktorú, predsa len, splodili komunisti? Je nelegálne uctiť si Dubčeka? Miladu Horákovú?

Je nelegálne podporovať KSS 1992— ? Prečo ju rovno nerozpustiť?

Je nelegálne byť za socializmus? Bilbord totiž explicitne nepropaguje komunizmus,2 iba socializmus. Ak je nelegálny socializmus, je nelegálny iba totálny socializmus alebo je zakázané chcieť znárodniť čokoľvek?

Bieda slovenského súdnictva

Sudca ŠTS zakladá rozhodnutie na troch prvkoch bilbordu:

- Text Bez socializmu to nepôjde!

- Ikona kosáku a kladiva.

- Text 100 rokov komunistov na Slovensku 1921-2021

Tieto mali byť nainštalované “s cieľom poukázať, vyzdvihnúť a robiť v pozitívnom zmysle reklamu hnutiu, režimu a ideológii, ktorá v minulosti smerovala k potláčaniu základných práv a slobôd.”

Toto a nič viac interpretuje doktor Pikna ako zločin založenia, podpory a propagácie hnutia smerujúceho k potlačeniu základných práv a slobôd, samozrejme s odkazom na neslávny zákon č. 125/1996 Z. z. o nemorálnosti a protiprávnosti komunistického systému (od 25. februára 1948 do 17. novembra 1989).

Zásadný problém, pokiaľ sa chceme pokúsiť zrekonštruovať toto rozhodnutie ako niečo intelektuálne zmysluplné (a nie ako exces formalistického súdnictva neskorej SLDR), je, že samotný zákon operuje so zhlukmi pojmov bez toho, aby rozlišoval ich súčiastky.

Inými slovami, KSS založila, podporila a propagovala (ffs pick one) hnutie, režim a ideológiu (ffs pick one). Dobre, buďme štedrí. To prvé rébus nie je. Mali robiť pozitívnu reklamu, takže mali propagovať. Ok.

Ale čo presne mali propagovať? Hnutie, režim, alebo ideológiu?

Toto cvičenie môže vyzerať zbytočne, keďže áno, zákon zakazuje všetky tri možnosti. Ale zjavne sa nevymáha dokonalo, inak by sama KSS musela byť rozpustená, Námestie Alexandra Dubčeka premenované a vôbec názov prítomného blogu asi tiež nie je košér.

SLDR je diktatúra kapitálu, avšak nie tak totalitná, aby zatvárala každého, kto si doma pustí Internacionálu. Sú tu nejaké mantinely, ktoré by lepšie napísané rozhodnutie súdu mohlo objasniť.

Ale ČO je trestné?

Odkaz na zákon o nemorálnosti a protiprávnosti komunistického režimu3 naznačuje, že zločinu sa KSS dopustila práve propagáciou minulého režimu. Nechajme stranou skutočnosť, že ak je takáto nostalgia zločinom, štát veľmi systematicky zlyháva v jej stíhaní.4 Je tu omnoho väčší problém: bilbord neodkazuje na minulý režim ani slovom.

Je problémom heslo: Bez socializmu to nepôjde!? Prečo potom tento právny poriadok povoľuje existenciu strany Socialisti?5

Je problémom kosák a kladivo? Sú kosák a kladivo ľavicovým hákovým krížom? Nie sú. Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva konzistentne (vid. Vajnai v Hungary, para 51) poukazuje na fakt, že kosák a kladivo majú viacero ľavicových významov a nemôžu byť automaticky spájané s oslavou totalitných režimov.

Najštedrejší výklad trestného rozkazu je, že číslom 1921-2021 sa KSS prihlásila ku kontinuite s minulým režimom. Sudca odkazuje na fakt, že KSS bola odnožou KSČS, ktorá tento režim viedla.

To znie presvedčivo, ak neviete, že KSS (1992) nemá právnu kontinuitu s KSS (1921). KSS (1992) totiž na bilborde klame, keď sa hlási ku KSS (1921), s ktorou má toľko ako Andrej Danko s SNS 19. storočia.

Právnu kontinuitu s KSS má, prostredníctvom SDĽ, strana SMER.

Keby SMER dnes vyvesil bilbordy s nápisom SMER-SSD (1921-2026) bolo by to pravdivejšie, ako keď ich vyvesila KSS. Išlo by o trestný čin?

Ak aj áno, tak je zarážajúce, že tento režim nezakazuje stranám byť nástupcami KSS, avšak zakazuje sa im ku kontinuite (aj falošne) hlásiť.

Navyše, toto je právne zmysluplné iba ak je zakázané hlásiť sa k nástupníctvu KSS špecificky ako existovala počas minulého režimu. Bolo by legálne, keby si KSS dala na bilbord KSS (1921-1948, 1968-69, 1989-2021)?

Niektoré insitné právne intelekty by mi tu odpovedali, že rozhodnutie samosudcu treba vykladať systematicky a kontextuálne. Teda, že možno nijaký z prvkov sám o sebe nie je trestným činom, ale spolu na jednom bilborde predstavujú obhajobu minulého režimu.

Myslím, že toto už je k sudcovi ŠTS prištedré, keďže pôvodné rozhodnutie neobsahuje nijakú indíciu, že podobná reflexia prebehla.

Čo je však podstatnejšie: ak kontinuita s režimom nie je sama o sebe zločinom, potom je zločinom podpora socializmu všeobecne, kontextuálne :)

A pokiaľ je toto rozhodnutie niečím, je pripomienkou, že SLDR je ideologický režim a kývať člnom je zakázané. Že článok 1 ústavy by namiesto tvrdenia, že SLDR je neideologický štát, mal znieť: SLDR je kapitalistický štát a túto identitu vymáha prostriedkami trestného práva. A to ste si mysleli, že snehové vločky sú tí, ktorí chcú úctu pre svoje zámená!

Bez socializmu to nepôjde!

Dve poznámky na koniec. V prvom rade, vráťme sa k faktu, že zákaz socializmu sa vymáha dôslednejšie, ako zákaz fašizmu. Kriminalizácia socializmu má jedinú funkciu: znemožniť socialistickú alternatívu. V krízovom období kapitalizmu potom ostáva iba alternatíva fašistická, ktorú súčasný režim čoraz viac okato toleruje a habilituje.

A to si počkajme, na čo sa také zákony budú dať využiť, až agresívni fašisti vystriedajú latentných. V Spojených štátoch zatvárajú nenásilných protestujúcich na 50 rokov, lebo však Antifa je teroristická organizácia.

Po druhé: ticho tzv. ľavice je príznačné a nestrategické. Áno, nám všetkým sa bridí hájiť fosílie z KSS, ktoré nie sú ani budúcnosťou, ani prítomnosťou ľavicového hnutia.

Ale dôsledkom je judikatúra, ktorá bez akejkoľvek nuansy vykladá Trestný zákon spôsobom, ktorý socializmus kriminalizuje v širokom zmysle. Proti tomuto rozhodnutiu nielenže nebol podaný opravný prostriedok, ale nepadlo naň jediné krivé slovo v (ľavicovom) diskurze.

Najprv prišli pre KSS. Nič ste nepovedali, lebo nie ste fosílie. Ale nabudúce prídu pre vás a Denník N vás veru brániť nebude.

Bol to strategický prešľap, pretože ak chceme poraziť fašizmus, musíme socialistickú alternatívu pri každej príležitosti brániť a normalizovať. V širokom zmysle. A musíme trvať na tom, že — prepáčte, liberáli — bez socializmu to nepôjde!

V roku 1982 Waldemar Matuška prespieval pieseň o socializme a genocíde. Ale genocídu z nej vynechali. Preskúmajme prečo.

V roku 1980 nahrala nemecko-karibská skupina Goombay Dance Band (známa okrem iného pre geniálne svadobné hity Sun of Jamaica a Seven Tears) skladbu El Dorado.

Hudba je možno pre niekoho gýčová, ale text je lyrický a krásny. GBD spievali o tragédii konkistadorov a utrpení domorodého obyvateľstva.

Prvá strofa:

They came 500 years ago
They stole the gold of Mexico
Killed the people one by one
Only talking with their guns
Brave men locked on iron chains
All young mothers sold as slaves
Babies crying through the night
Will they ever see a light

Pointa skladby je, že eldorádom nie je zlato ale ľudská túžba pre slobodu, lásku a porozumenie v srdciach všetkých. Doslova.

Najsilnejšie, hovorené verše:

Within the memory of man
The search for happiness has never ended
But the gates of Eden will ever be closed
For those conquitadores who are only hungry
For power and might
Because the real Eldorado
Isn´t made out of diamonds and gold
It´s the immortal yearning
For peace, love and understanding
In the hearts of everyone

Majú veľkú pravdu <3

Tento text nie je ódou na GBD, aj keď by si zaslúžili.

Ako vieme, angličtina vtedy ešte nebola lingua franca (európskej) kultúry a skladby sa museli prebásniť, preložiť a prespievať.

Teda, česť výnimkám, ktoré sa tomuto pokúšali predísť naspievaním skladby hneď v niekoľkých jazykoch. Myslím samozrejme na Marlene Dietrich, ktorá Où vont les fleurs naspievala hneď v troch jazykoch. Samozrejme ani to ju nezachránilo pred Marií Rottrovou.

Je, myslím, všeobecne známe, že československé preklady a covers zahraničných pesničiek boli často gýčovejšie a prázdnejšie než originály. Príklady nie sú potrebné a zbytočne by nás odklonili od súčasného cvičenia. Totiž:

V roku 1982 naspieval Waldemar Matuška pieseň Eldorádo v preklade Iva Fischera, okrem iného autora skladby Stín katedrál ale aj zločinného prekladu Tisíc mil (Five Hundred Miles).

Prebásnenie je zaujímavé, pretože pieseň má jednoznačný politický a morálny charakter, s ktorým sa prekladateľ musí vysporiadať v kontexte hlbokej normalizácie a neskorej socialistickej spoločnosti.

Ivo Fischer to, samozrejme, mohol obísť prebásnením skladby na absolútny gýč a nonsens (čo sa často robilo) avšak v tomto prípade padlo rozhodnutie zachovať približne pôvodný význam skladby.

Ako artefakt osemdesiatych rokov text odráža niektoré patológie existujúceho socializmu a môže nám naznačiť, prečo revolučný potenciál tejto spoločnosti bol už naštrbený a jej skaza predurčená. Takže poďme na to.

V dálných dálkách v zámoří,

ční prý zlaté pohoří.

Příchozího pohostí,

nádherou a hojností.

Tu sú zaujímavé dve veci. V prvom rade referencia na „zámorie“. Totiž: text od GBD hovorí o Mexiku; Fischer ho zamieňa za všeobecnú, nekonkrétnu cudzinu. Svojím spôsobom ide o testament provinčnosti existujúceho socializmu a o tom, že Československo už v tomto momente nebolo kozmopolitnou spoločnosťou.

Tým chcem povedať, že nebolo spoločnosťou, ktorá vnímala planétu ako svoj zadný dvor a všetkých ľudí ako susedov. Preto sa tu nereferuje na konkrétne miesto, ale na všeobecný koncept záhadnej cudziny.

V druhom rade je zaujímavé, že text začína príbehom o zámorskej utópii, kde pôvodný text začína príbehom o genocíde. Pôvodný text, ktorý je západným emancipačným messagom, stavia do popredia príbehu útlak a genocídu, ktoré musia byť porazené, prekonané.

Naopak, československá interpretácia genocídu a útlaku vymazáva nielen z prvej strofy, ale úplne z pesničky. Jednoduchými vetami: zo Západu k nám prišla radikálna, sociálne-kritická pesnička, a socialisti z nej vymazali tú kritickú časť. Dommage.

Druhá strofa:

Dík těm svůdným pověstím,

zástupy šly za štěstím.

Chátra i ti bohatí,

s vírou, že se vyplatí...

Máme na výber, či toto budeme čítať doslovne alebo nie.

Ak to čítame doslovne, ide o genocide apologetics. Resp. kde pôvodný text vykresľuje kolonizáciu Nova aetas cez genocídu a smútok, československá verzia, plná pepíkovskej provinčnosti, tramp a western gýčov, tento príbeh mení na „šli za šťastím“...

Môžeme to čítať aj metaforicky — neskoršie strofy to aj opodstatňujú. V takom prípade táto strofa kritizuje ľudí, ktorí hľadali spoločenskú utópiu vo veľkých príbehoch a najmä v idealistických (as opposed to: materialistických) projektoch. V takom prípade ok, ale je stále problematické, že sa ponúka tá prvá interpretácia.1

R: Jít a hledat Eldorádo,

zbávené vší bídy člověčí.

Jít a hledat Eldorádo,

kde je láska, mír a bezpečí.

Báchorce té uvěří,

dávno už jen někteří.

Spíš než zlatonosný štít,

nám dnes rozum káže jít...

Toto je všetko ok a podporuje to druhú interpretáciu, kde odmietnutie eldoráda predstavuje odmietnutie poverčivosti v prospech ľudského projektu, t.j. socializmu.

Hovorená strofa:

Protože my už dávno víme, že nad zlato a bohatství

je moudrost a uvážlivý čin,

že Eldorádo není kdesi v dálce, ale docela blízko -

v našich srdcích a v našem myšlení.

A že jeho pravé jméno je svoboda, pravda a porozumění

Nosíme je v sobě a ptát se na ně je naše přirozená povinnost.

No a tu je kameň úrazu.

Začnime textom v italics. Toto je takmer identické s hovorenou strofou v pôvodnom texte, akurát v jednom sa to líši.

Totiž: pôvodná skladba hovorí, že eldorádo nie je v túžbe po moci, zatiaľ čo preklad, že nie je v diaľke. Teda: pôvodný text odmieta tie nižšie ľudské pudy, ktoré vedú k dominancii a genocíde. Preklad odmieta eldorádo iba ako vágnu utópiu či príbeh, no nevyhraňuje sa proti bázni po moci, rovnako ako sa nevyhraňuje proti genocíde.

Možno to čítať tak, že text namiesto bázni po moci odmieta bázeň po peniazoch a bohatstve, chtíč, materializmus. Ak tomu tak je, stále je preklad paradoxne menej oslobodzujúci ako pôvodný text. Totiž: pôvodný text správne identifikuje moc ako základné spoločenské zlo, ktorému peniaze iba slúžia.

Súkromné vlastníctvo je manifestáciou dominácie a útlaku, avšak nie ich celkom. Kto je proti útlaku a dominácii, musí proti nim byť vo všetkých formách, avšak nie iba vo forme peňazí.

Tu sa však možno ukazuje chassis neskorého socializmu, ktorý nebol slobodný a neodmietal všetky formy útlaku, iba útlak na báze súkromného majetku. A preto musí revolučné posolstvo pôvodného textu preformulovať na posolstvo menej revolučné.

Čo sa týka textu v bolde, teda k prirodzenej povinnosti hľadať pravdu, lásku a porozumenie, toto je scela nové. Asi nevychádzali verše. Ale myšlienka je to pekná a prepája pôvodné socialistické posolstvo s ideálmi občianstva a prirodzeného práva, čo je veľmi stredoeurópske a pekné. Schvaľujem.

Najväčšiu neplechu tu však pácha prvý verš, ktorý je úplne nový a nemá základu v origináli.

Protože my už dávno víme,

Ach, tá vaša arogancia! A iba sedem rokov pred kolapsom celého socialistického projektu takto búchať šampanské…

Nevedeli ste dosť, nečítali ste dosť Marxa, vaše srdcia neboli dosť čisté, vaše činy dosť dôsledné. A beda nám, ktorí to po vás musíme upratovať!

Pred vyše tridsiatimi rokmi vznikla Slovenská republika (SLDR). Mnohých ľudí to rozrušilo a bolo to všeobecne považované za zlý nápad.1

SLDR, tak ako každý štát, je priestorom politického diskurzu, ktorý, ako sa všetci jeho účastníci zhodnú — a je to azda jediná vec, na ktorej sa zhodnú — je výnimočne debilný.

To má hneď niekoľko príčin, v prvom rade, že SLDR je mladý a štát a absentujú v nej zaužívané, ak hnilé inštitúcie, ktoré uzemňujú diskurz inde. Za ďalšie je SLDR malý štát s obmedzeným ľudským kapitálom a mnoho jej epistemického materiálu preto produkujú poloanalfabeti a amatéri.2

Veľká časť diskurzu SLDR je o tom, či má SLDR právo existovať, prečo je zlá, kto za to môže a koho za to treba zavrieť. V SLDR existujú dva tábory, o ktorých si viac povieme nižšie. Jeden tábor má za to, že všetko je fajn a netreba robiť nič, druhý za to, že všetko je zle a treba zmenu (tm).

Predpokladom súčasného textu — v tomto sa diskurzom zhodneme — je, že SLDR má naozaj ďaleko od ideálneho politického spoločenstva, ba že jej politické zriadenie je v mnohom priamo nepriateľské voči cnostnému politickému životu. A toto veľa ľudí hnevá a chceli by s tým niečo robiť. Nie vždy sa im to darí, avšak často si za to môžu sami.

Na Protikorupčnom festivale v Košiciach (áno, to je reálna vec) sa cez víkend zíjde aj tento osvietený panel:

Festival bojkotujem, pretože si dovolili na toto stretnutie mozgov, porovnateľné snáď iba s Konferenciou v Solvay, nepozvať zástupcov Študentskej klubovne Žilina.

Sám sa tu neodvážim písať Manuál pre generáciu, ktorá sa nebojí zmeny. Dovolím si však napísať vysvetlenie pre generáciu, ktorá zmenu nedostane. Aspoň nie skutočnú a nie so súčasnou stratégiou.

Bieda slovenskej filozofie3

Ján Markoš vypustil v pondelok do éteru text Prečo sa niektorým politikom všetko prepečie, kým iných kritizujú za každý prešľap? Autor sa pokúša vyrovnať s tým, že politici sa zdanlivo dajú rozdeliť na takých, ktorých môže pochovať faktúra za telefón a takých, ktorým prejde všetko.

Argument článku sa sleduje ťažko, pretože Markoš sa pokúša urobiť dve veci naraz.

Na jednej strane vykresľuje spoločnosť rozdelenú na dva tábory; aby som použil jeho metaforu na jednotkárov a rebelov.

Jednotkári sú vzdelanejší, poslušnejší, dôverujú systému ako takému a od svojich volených zástupcov žiadajú dokonalosť stráženú nekompromisnou žurnalistikou. Politici, ktorí chcú jednotkárov zastupovať, sa musia ako jednotkári správať.

Rebeli sú z liberálnej demokracie rozčarovaní, politika je pre nich prostriedkom na vyjadrenie frustrácie a keďže sú sami hlboko nedokonalí, nedožadujú sa dokonalosti ani od svojich zástupcov.

V tomto bode Markošovu metaforu opustíme a vrátime sa k obvyklému názvosloviu; teda budeme hovoriť o lepšoľuďoch a dezolátoch. V skratke: voliči-lepšoľudia si potrpia na dokonalosti politikov, voliči-dezoláti nie.

Keby Markošov text končil tu, nestál by za rozbor. On však obsahuje druhú myšlienku, ktorá je s prvou v napätí a celý text problematizuje. Je to kritika lepšoľudí.

Nenahovárajte si, lepšoľudia — argumentuje Markoš — že ste lepší! Lepšie ste sa možno narodili, avšak nie ste nutne múdrejší a vaše hodnoty nie sú univerzálne, aj keď si to nahovárate.

Chapeau, pán doktor. Lepšoľudia nie sú morálne ani intelektuálne nadradení dezolátom, aj keď si to myslia.

Problém je, že táto inak pravdivá relativizácia celej veci sa zjavne vylučuje s úsudkovým nábojom prvej časti argumentu. Inými slovami, ak sú si lepšoľudia a dezoláti naozaj rovní v nedokonalosti (a znovu: sú) nebol by čas úplne prestať deliť spoločnosť na lepšoľudí a dezolátov, jednotkárov a rebelov, dobrých a zlých, slušných a neslušných?

Takéto delenie nie je nič viac ako moralizácia triednych rozdielov a (opäť) sám autor si toho je zjavne vedomý, ale napriek tomu to robí.

Mätúci záver článku tieto myšlienky (dezoláti vs. lepšoľudia + dezoláti nie sú horší ako lepšoľudia) spája tvrdením, že práve reálna nedokonalosť lepšoľudí je dôvod, prečo ich volení zástupcovia tiež nikdy nebudú dokonalí a, implicitne, prečo by im to mali lepšoľudia odpustiť.

Keďže už som sa podujal na formu recenzie, dodám, že miera, do ktorej rozdelenie spoločnosti vysvetľuje vyvodzovanie zodpovednosti u niektorých politikov a nie u iných je vysoko otázna.

Nie je pravda, že pre tzv. slušných politikov tieto mechanizmy fungujú a pre neslušných nie. Pri niektorých neslušných občas fungujú tiež, najmä však pri mnohých slušných nefungujú vôbec. Tomu, že polovica politického spektra je čistá (dôkaz: Denník N nenapísal opak) môže veriť iba mimozemšťan alebo čitateľ Denníka N.

NB: Teraz nehovorím o relatívnej veľkosti prešľapov; tá aj môže byť v súlade s Markošovým naratívom, ale predstava, že sa tu od kohokoľvek vyžaduje dokonalosť, je bezbreho naivná.

V niečom rozdiel naozaj existuje, avšak nie je to miera, do ktorej existencia prešlapu môže niekoho politicky pochovať, ale špecificky miera, do ktorej negatívne mediálne pokrytie môže niekoho pochovať.

Áno tzv. slušným môže veľmi ublížiť, keď sa Denník N rozhodne, že by mali skončiť, neslušným až tak nie. Pretože voliči slušných Denník N čítajú a veria mu, voliči neslušných ho nečítajú a neveria mu.

Falošná premisa, ktorá tu spôsobila neplechu je predpoklad, že Denník N je neomylný a pravdivosť výroku, že o niečom píše je identická s pravdivosťou výroku, že sa to stalo. Realita je taká, že neslušným prejde veľa vecí, keď sa o nich Denník N rozhodne nepísať.4

Markošov článok by sa vlastne mohol volať „Prečo má Denník N kapacitu zničiť niektorých politikov úplne a iných vôbec?“ Odpoveď, znovu, je lebo niektorí voliči ho čítajú a iní nie.

Všimnime si teraz, že Markošov falošný predpoklad o dokonalosti Denníka N je perfektným príkladom jednotkárskeho pokrytectva, ktoré sám kritizuje.

Inými slovami: autor pripúšťa nedokonalosť liberálnych politikov a voličov, ale predpokladá dokonalosť liberálnych médií. Relativizuje morálne kvality lepšoľudí a dezolátov, stále ich však (metaforicky) nazýva lepšoľuďmi a dezolátmi.

Toto je moja kritika: že onen článok jednou rukou kritizuje pokrytectvo a druhou ho pácha. Zdanlivo prekonáva debilné rozdelenie spoločnosti na dobrých a zlých avšak ihneď ho aj reprodukuje.

Čo nám môže tento článok povedať o tom, prečo liberálna opozícia nedokáže vyhrať?

Všetko.

Subscribe now

Vitajte v SLDR (opäť)

V roku 1972 navštívil americký prezident Richard Nixon Čínsku ľudovú republiku. Traduje sa, že pri tejto príležitosti sa Henry Kissinger opýtal premiéra Čoua En-laja, ako hodnotí Veľkú francúzsku revolúciu. Ten mal odpovedať, že je na odpoveď priskoro. Azda niečo podobné môžeme povedať o Nežnej revolúcii, ktorá splodila Slovenskú liberálnodemokratickú republiku.

SLDR nemá úplne stabilné politické strany, resp. nemá politické strany v pravom slova zmysle. Avšak politické s.r.o.-čky, dejatelia a voliči sa vyskytujú na dvoch relatívne stabilných póloch.

Budeme im hovoriť permanentná opozícia a permanentná koalícia. Volím tento jazyk, pretože jednotlivé právne subjekty a osoby v ňom sa menia, avšak štrukturálna úloha týchto častí spektra, ktoré snáď netreba až tak hlboko vysvetľovať, je stabilná.

Permanentnú koalíciu tvoria strany kšeftárov, dezolátov a fašistov.

Permanentnú opozíciu tvoria strany podnikateľov a Markošových jednotkárov.

Two wolves, both corrupt.

Nasleduje časť argumentu, kde potrebujem, aby sme sa tvárili, že SDKÚ sa nestalo. Bolo to predsa len dvadsať rokov dozadu, time to move on.

Ideológia permanentnej koalície je niečo také, že v SLDR všetci robíme, čo môžeme, vlastne sa tu nežije zle a permanentná opozícia pozostáva z pohrobkov privatizácie. A 72 pohlaví or smth.

Ideológia permanentnej opozície je, že sa tu žije zle kvôli permanentnej koalícii, ktorá kradne a robí zle.

Dejiny SLDR rámcované v liberálnom diskurze5 pozostávajú zo zápasu permanentnej opozície (liberálnej, proeurópskej atď.) proti permanentnej koalícii (Mečiar, Fico). Každé voľby sú najdôležitejšie doposiaľ, pretože každé voľby rozhodujú o tom, či permanentná opozícia konečne zvíťazí a nastolí tu skutočnú liberálnu demokraciu (tm). A potom zavedieme rovnú daň a budeme Švajčiarsko.

Sľúbil som, že nám Ján Markoš povie, prečo sa toto nikdy nestane, ale budete musieť ešte chvíľku strpieť. Najprv si totiž musíme vykresliť hriechy permanentnej opozície.

Prvým je, že nemá program. Teda, áno, smerákov do basy, dobre, ale potom, okrem tej rovnej dane, čo presne? A nie, prepáčte, neambiciózne reformy a profesionalizácia štátnej správy nie sú program. Po prvé, to chcú všetci; po druhé, si prečítajte Chantal Mouffe; a po tretie, to je málo.

Program, pre tých, čo sa pasujú za revolucionárov, je vysokorýchlostná železnica do Košíc, zoštátniť oceliarne (ktoré inak skrachujú) a zbúrať parlament. Alebo, dobre, nie nutne to, ale taký typ vecí. Môže to byť aj, že wealth tax a jasle zadarmo, ale tie prvé znejú viac rad.6

Prečo permanentná opozícia nechce tieto veci? Pretože permanentná opozícia chce liberálnu demokraciu. My už v liberálnej demokracii žijeme, takže nemôže chcieť zmenu. Áno, v liberálnej demokracii nie je všetko super, veľa ľudí sa má zle, ale permanentná opozícia nemôže nikdy priznať, že toto je dôsledkom liberálnej demokracie.

Preto musí trvať na naivnej predstave, že súčasný stav nie je skutočná liberálna demokracia, keď sa zbavíme permantnej koalície, vznikne tu skutočná liberálna demokracia a potom bude dobre.

Mať takýto svetonázor v roku 2000 bolo naivné, mať ho dnes je diagnóza. Všetky liberálne demokracie sa lámu v kĺboch pod dôsledkami majetkovej nerovnosti a klimatickej krízy, všetky liberálne demokracie sú jedny voľby od fašizmu a nie je dôvod si myslieť, že sa z toho ľahko dostanú. Naivná viera v nastolenie skutočnej liberálnej demokracie je preto iba modlitba k mŕtvemu telu.

Čo je horšie, permanentná opozícia si nevie priznať, že v skutočnej liberálnej demokracii už žije. Toto je skutočná liberálna demokracia. Tie zničené omietky, tí vylúčení ľudia, ten fašizmus, to všetko je prirodzeným produktom liberálnej demokracie. POSIWID.

Všetko toto spôsobuje, že permanentná opozícia ani nemôže mať program. Nie kvôli amatérizmu, ale preto, že jej agenda je status quo. Sabrage. Vyhrali ste. Máte presne to, čo chcete. Mali ste to od začiatku.

Víťazstvo je nemožné

Pre permanentnú opozíciu, ktorá nemôže mať program a nechce skutočnú zmenu, neexistuje možnosť ani taktického ani strategického víťazstva. To je smutné, pretože permanentná koalícia je z roku na rok neschopnejšia, svojvolnejšia a fašistickejšia.

Taktické víťazstvo by znamenalo vyhrať voľby, zlodeji do basy, rovná daň. To sa nestane, pretože aj ak permanentná opozícia dokáže vyhrať voľby, nedokáže ovládnuť štát. Pretože tie veci, čo jej na štáte vadia — korupcia, papalášstvo — sú štrukturálnymi dôsledkami liberálnej demokracie. Keď nezmeníte liberálnu demokraciu, nezabránite im.

Permanentnej opozícii všetko bráni dostať sa k moci a keď sa k nej náhodou dostane, nemôže ju používať.

Ale Maďarsko! Figu borovú Maďarsko. V Maďarsku nevyhrala permanentná opozícia, vyhrala prozápadná časť permanentnej koalície. Áno, to karpatská liberálna demokracia pripustí. Keby sa Pellegrini v roku 2020 vybral na ľudové ťaženie proti Ficovi, mohla aj tu byť revolúcia bez programu. Ľud by tancoval na námestiach.

Keď nie taktické víťazstvo tak strategické víťazstvo, t.j. zmaterializuje sa veľký vodca opozície, ktorý dokáže artikulovať všeobecne prijateľný politický program a úplne prekresliť existujúce mapy.

Tu sa musíme vrátiť k Jánovi Markošovi, pretože jeho článok predstavuje zdanlivý zárodok podobného pohybu. Teda: začiatok leží v uznaní, že spoločnosť sa nedelí na lepšoľudí (Eloi) a dezolátov (Morlocks),7 ale na ľudí, ktorí viac a menej ťažia zo súčasného spoločenského zriadenia. A potom, možno, vieme hľadať nejaké východiskové princípy pre mostovú ideológiu, ktorá zmení mapu.

Celý problém je, že veľa ľudí komentuje polarizáciu spoločnosti, akoby sa ju snažili prekonať, ale nie sú toho schopní. Stále predpokladajú, že čo je v N-ku je pravda, a že dezoláti sú horší ľudia (aj keď lepšoľudia možno nie sú až tak lepší).

Keď sa Markoš pozastaví nad tým, že možno niektorí ľudia z tohto zriadenia nebenefitujú, naopak, ihneď dodáva, že si to aspoň myslia.

Nie, žiadne alebo si to aspoň myslia. Začnite tým, že naozaj niektorí ľudia z tohto zriadenia nebenefitujú. Možno sa nemajú z roka na rok horšie (majú), ale minimálne sa im, na rozdiel od Bratislavy, nezvýšil životný štandard a právom ich to hnevá. Nie, nie je to, lebo sú leniví a netvoria hodnoty.

Alebo začnite tým, že áno, mnohí dezoláti sú blbí a proruskí, dokonca morálne zlí a skazení, ale mnohí nie sú a proeurópski propagandisti tiež často klamú a zavádzajú.

Preboha, začnite niečím, čo nie je iba prázdna floskula o tom, ako sa spoločnosť potrebuje spájať bez základu, na ktorom sa spájať môže. Spoiler alert, vaša dzurindovská post-ideológia to nebude.

Čo robiť?

Napriek kritike excesov, pokrytectva a naivity liberálnodemokratickej perspektívy má zmysel z tejto perspektívy písať. Pretože v jednom sa snáď všetci zhodneme: že SLDR má ďaleko od cnostného polisu.

V čom sa nezhodneme, je, že kým liberáli vidia príčiny spoločenských chorôb v tom, že SLDR nie je skutočná liberálna demokracia, ľavicová kritika rozoznáva, že príčinou je pravý opak; SLDR liberálna demokracia je.

Má zmysel tento systém nejako zmeniť, pretože mnohým ubližuje, je neudržateľný a prirodzene speje k fašizmu. Zmena je cool a je zmysluplné začínať u ľudí, ktorí si zmenu pýtajú, aj keď iba takú naivne bezzubú.

Ak liberáli zlyhávajú strategicky, pretože nedokážu prekonať kontradikcie tejto spoločnosti a nedokážu vyjadriť väčšiu pravdu, v ktorej môžu koexistovať menšie pravdy, musíme sa my snažiť väčšiu pravdu hľadať, hovoriť a písať. Musia vzniknúť a byť inštitucionalizované diskurzy (a veľmi často sa to už deje), ktoré ju hľadajú, hovoria a píšu. Nie metaforicky, pretože chorobou tejto spoločnosti je, že každý, kto má čo povedať, sa bojí a ľudia, ktorí nemajú čo povedať, nevedia zavrieť ústa.8

Subscribe now

The following is an experimental attempt to map out my personal theology in writing.1 The contents are, no doubt, metaphysical (derogatory) but this seems inherent to the task.

I am prompted to attempt this because a certain Tumblr post has resurfaced in my feed.

It must be an important post because it has been making the rounds for years, and I suspect that this is the case because it has been widely misinterpreted as criticising “leftist” naivety from a liberal position.

That said, many have doubtless interpreted it correctly as criticising the passivity and inaction of American leftists, their contentment with virtue signalling and performance. And as correctly identifying a parallel between this passivity and that of Evangelicals. Further, as identifying that this is not an incidental parallel but the consequence of American leftists maintaining their Evangelical theology, which encourages inaction.

America is a Protestant nation and its leftists are Protestant leftists. This does not mean that Protestantism as such makes revolution impossible — history is not so neat — but that a particular late Protestant disposition does. One that has shed discipline while retaining moral seriousness.

What survives is not the world-shaping energy of early Protestant movements, but a moralised inwardness: an emphasis on belief, conviction, and personal righteousness, detached from any robust conception of collective action. Sola scriptura becomes theory, sola fides becomes declaration, sola gratia becomes a kind of secular purity.

The result is not quietism in the strict sense, but something more contemporary: a politics that substitutes expression for transformation, and sincerity for strategy.

This is why so much American leftism feels religious even when it is avowedly secular. It inherits Protestant habits of moral seriousness without inheriting Protestant discipline, so it becomes a politics of inward conviction, confession, and symbolic purity. The result is not action but the performance of action; a secularised piety.

If Protestantism tends toward inward moralisation, Orthodoxy tends in the opposite direction: toward the displacement of human agency into something opaque, elevated, and not fully answerable to reason. This is not a defect in the context of theology — it is in many ways the point — but it becomes a problem when translated into political form.

What emerges is a structure in which authority presents itself as necessary but not fully intelligible, justified not through transparent reasoning but through participation in something higher and inscrutable. It is difficult, looking back, not to notice how easily this logic can be secularised. The rituals of justification remain, but their content becomes increasingly detached from human ends.

The excesses of Soviet political life begin to look less like deviations and more like displacements: not theology in any direct sense, but a political form that has inherited the possibility of acting without needing to fully justify itself in human terms.

Marxism and Christianity are humanist and pro-human traditions and their theologies are warped when either human intervention or human society are uncentered in them the way they are by the Protestant and Orthodox theologies.

The Catholic Church — despite persistent and often justified accusations of hierarchy, conservatism, and historical complicity — nevertheless preserves something that the other traditions tend to lose: a structural commitment to mediation between belief and action.

Where Protestantism risks collapsing into conviction without praxis, and Orthodoxy into form without accountability, Catholicism insists — at least in principle — on their unity. Faith must be realised in works; universality must take institutional form; the abstract must pass through the concrete.

It is in this limited and structural sense, rather than any triumphalist one, that Catholicism appears unusually well-suited to an emancipatory project: not because it is already emancipatory (though as I argue below, it of course is), but because it retains the conceptual machinery through which emancipation can be organised.

One does not need to go down the rabbit hole of interpreting papal tweets through a dialectical-materialist lens, though many now do. One does not need to suspect a Marxist infiltration of the Vatican; an idea that is at once completely ridiculous and popular among those suffering from particularly bad cases of false consciousness.

Rather, one needs to understand that the Marxist tradition is a fundamentally Christian tradition. They are both part of a complex united by what I will call here the ethic of emancipation. Marxism takes this from Christianity. In this way, to be a good Marxist one must be a good Christian. And, arguably (though I will not go so far here) to be a good Christian one must be a good Marxist.

That Marxism is in this way a continuation of the universalist-Christian tradition means that Marxism is not really universal. Yes, the third-worldists are correct in this accusation. But it should always be repeated to them that their critiques are also formulated in European and Christian terms. They accuse Marxism (and other philosophies) of being false in their universalism. Thus, they accuse it of not being truly universalist.

But the very criterion of universalism is a European and Christian criterion. It is also a Marxist criterion and one that Marxism derives from Christianity. Marxism adopts this criterion in two ways.

First, the project of scientific Marxism as an attempt to understand history as the product of material forces is unapologetically universalist. Second, the Hegelian-Marxist centering of the revelation of a more absolute truth through dialectic interaction is universalist. Because it presupposes that conflict between contradictions discards what is contingent and reveals what is somehow more inherently (and universally) true.2

Having sorted out the boring and uncontroversial part of my argument, I am now able to open up the can of worms that is my position in more general terms.

Before proceeding through history let’s pin down what I mean by the ethic of emancipation. Simply, I mean dialectics: contradictions confront one another and this ends up exposing the shared truth between them; the common concept.

Suppose that you live in the State of Nature. You believe in a higher being, we’ll call him Eod. You believe Eod makes storms happen and animals come into the sights of your bow. Eod is omnipotent and is everywhere at all times. Etc. etc.

Do you, you noble savage you, have the concept of a God? I do not think so, certainly not as a category. Because you only know about Eod. Eod is not a category because it is a set of one where the definition of the set would be identical to the sole item it contains.

But suppose you now meet another noble savage who tells you about another being, whom we’ll call Fod. Fod is also omnipotent, etc., but he doesn’t do hunting or storms. He does fire and berries. He makes the berries on the tree fall off so the other guy can feed himself. Or something.

Now you may apply basic dialectics to figure out that Eod and Fod have some things in common and some things not in common. They appear to belong to the same category of thing but are not identical to the category since the category cannot tell you everything about the contents. The category does imply omnipotence, but not berries or hunting. Cg you now have the concept of God.

You may be aware that chapters 1 and 2 of Genesis contradict one another. Genesis ch. 1 talks about the seven-day creation of the world and doesn’t include Adam and Eve. Genesis ch. 2 goes through creation again but with Adam and Eve. But also, the order in which things are created is not merely retold but changed.

Because they’re different stories that were, at some point, mashed together. Does this mean they are untrue? Of course not, this isn’t YouTube atheism. But it does mean that the deep concept of creation contained in our collective theology is a synthesis of two stories.

Just like…our concept of God. It has been belaboured elsewhere that the reason God has many names in the Bible is that the Bible collates several theologies and beings into one.

But just like in our State of Nature account, this is its brilliance, not its flaw. For the Jews in collating several beings and stories, managed to invent the concept of God. They were probably not the first people to do this; one might interpret all monotheistic religions as having concluded this endemically. But the Jews did it that one time it was relevant for us.

This is the first relevant instance of the ethic of emancipation, for the concept of God is here emancipated from stories of many Gods.

While the Jews did invent God, they did not invent religion. It is poignant here to return to an insight which, I believe, Charles Taylor highlights in The Secular Age.3 Namely: the very category of religion as distinct from one’s ethnicity and culture etc. is a European category. People in Polynesia do not draw lines between their religious, cultural and artistic practices. Certain Aboriginal Australians reject the categorisation of any of their cultural items as “art” precisely for this reason.

Indeed, the distinction between ethnicity and religion is a Christian distinction. Jews do not draw this line so easily, which is exactly why Christians have such a hard time understanding Judaism. The Romans did not draw this line; conquered peoples had to adopt Roman gods, but the Gods of the conquered also joined the Roman pantheon.4

It was Jesus Christ who separated ethnicity from religion.

There is no longer Jew or Greek; there is no longer slave or free; there is no longer male and female, for all of you are one in Christ Jesus.

Galatians 3:28

Notice here that one’s identity as a Christian transcends one’s ethnicity and political identity (and gender lol).

The Jews invented God but it was the Christians who invented religion. Hegel invented the concept. Hegel’s brilliance is that he articulates the ethic of emancipation in completely general terms; we become, for the first time conscious of what we are doing. But it is an articulation of Judeo-Christian theology. Merely, it is an articulation so perfect that it transcends the theology. Unfortunately, much of the theology has since been left behind and consequently, has lost claim on Modernity or rather been presented as opposed to Modernity.

This is the point at which a more educated man would pontificate on the German eschatological debates following the Second World War. They were very important both in defining the concept of schuld (the philosophical foundation for the guilt all Germans are still taught to feel) and in proposing alternative eschatologies (alternative to blind faith in progress) which Modernity should have adopted.

That being said, I actually know very little about these debates, and it is probably too late, both for me and especially for us as a post-end-of-history civilisation. I will thus not adress them.

I will, however, return to the problem of denomination. For it is my position so far that by being Hegelian, one is faithful to the best that Christianity contains. The ethic of emancipation is why Christianity is awesome, it is why the Enlightenment and the leap in human progress have occurred and Hegel simply provides the emancipation of emancipation from Christianity. Thus, one must be a Hegelian in order to be a good Christian.

But Hegel’s emancipation still remains, in the end, a matter of consciousness. It tells us that contradiction can be aufgehoben, that what is partial can be overcome in a higher unity, but it does not yet tell us how historical domination is to be broken in practice. Marx is where emancipation stops being a description of thought and becomes a programme for society.

I do suppose that one could choose to give no value to emancipation, or to give it value philosophically but not politically. But that seems silly, and I’m unaware of anyone actually taking the position anyway.

Emancipation is the defining value of Western civilisation for like four thousand years and is without contest the best expression of what makes us different from other civilisations. It’s so inherent in our theology that I consciously choose to disbelieve anyone claiming that they do not value it.

So then the claim is that the Marxist program is inseparable from Christian theology. But there are different Christian theologies (at least three).

As I provocatively claimed at the beginning, only Catholicism seems well-suited to the emancipatory project at present — but this now has to be understood in the limited, structural sense outlined above.

The late Protestant forms dominant in Northern America and Western Europe appear highly compatible with Marxist analysis, but far less so with sustained collective action, tending instead toward moralisation and expression. Orthodox traditions, by contrast, retain a stronger sense of form and authority, but risk detaching these from transparent justification, allowing action to become unmoored from explicitly human ends.

The Marxist programme, it seems, must therefore be a Catholic programme. This is good news for Catholics, who are once again proven right about everything, but perhaps bad news for Marxism, since weather conditions do not suggest Catholics have a big part to play in shaping the world to come.

Niekedy je užitočné pozrieť sa na slovenskú politiku šošovkou triedy. A niekedy je užitočné pripomenúť si, že Slovensko v skutočnosti nemá triedy, ale stavy.1

Vojna v antropológii

Bratislavské intelektuálne milieu je v dejinnom zápase o pochopenie triednej štruktúry Slovenska.

Na jednej strane sú zastáncovia diagonály mesto-dedina, buzalkovskí esencialisti a vašečkovskí moralisti. Podľa nich leží problém Slovenska v zaostalosti slovenského dejinného vývinu oproti tzv. vyspelejším krajinám. Dôsledkom je vznik post-sedliackej masy, ktorá je nespôsobilá na účasť na liberálnych inštitúciách. Kedysi sa tomu hovorilo dezoláti, ale dnes už máme sofistikovanejší slovník.

Na druhej strane sú kritickí sociológovia, pre ktorých je samo kreslenie vyššie uvedenej dištinkcie dôsledkom triednych a materiálnych rozdielov. Teda, na Slovensku naozaj existuje triedne napätie, ktoré si sama tzv. vyššia trieda interpretuje ako zápas proti zaostalosti. Post-sedliacka masa nie je inherentne morálne či dejinne skazená, ale skôr zmätená a ublížená. Ide o ľudí, ktorým kapitalizmus život nezlepšil, ktorí sa sami cítia vylúčení tzv. elitami. A preto sa hnevajú na všetko „elitné“.

Buzalkovci-Vašečkovci tento epistemologický zápas prehrajú. Oni ho už prehrali, pretože diskurz budúcnosti nebudú písať ich študenti. Diskurz budú písať bratislavskí šráci so západnými titulmi, ktorí sú našťastie bez výnimky materialisti.

Nanešťastie, pokiaľ nebudeme aktívne pracovať na odstránení prvej skupiny z platforiem, ktoré jej provinčné názory amplifikujú, budeme ich musieť ešte aspoň desať rokov počúvať.

Pokúsim sa však už teraz, s predstihom, prekonať aj názor tzv. kritických sociológov a tvrdiť, že šošovka triedy je síce užitočná, ale nedostatočná. Ak aj slovenská spoločnosť niekedy triedy mala, dnes má skôr stavy.

Lepšoľudia a dezoláti

Teraz si ukážeme, ako sa triedne pnutie prejavuje v straníckej politike. Moja téza je, že pnutie medzi tzv. elitami a tzv. masou (obe pojmy sú nepravdivé, elity totiž nie sú elitné a masa je v menšine) je spôsobené distribúciou kultúrneho kapitálu. Teda: nie finančného ani sociálneho kapitálu. Ak so mnou intuitívne súhlasíte, môžete preskočiť dve sekcie.

V texte Tichý hlas triedy: Prípad OĽaNO vs. Progresívne Slovensko vyzdvihuje Dominik Želinský úlohu triednej (ne)identifikácie vo formovaní politickej mapy Slovenska.

V skratke (vyberám si relevantné pre tento článok): OĽANO a SMER lovia v spoločnom rybníku ľudí z „horšie situovaných socioekonomických skupín“. Pre týchto ľudí predstavujú „elity“ nepriateľa. Na opačnej strane spektra sú voliči PS a SaS ako príslušníci vyššej administratívnej triedy, teda tí „lepšoľudia“.

A preto PS súťaží so SaS, ale nevie preberať voličov OĽANO. Pre voličov OĽANO predstavuje PS nový SMER, pretože SMER a PS sú obe strany „elít“, s tým rozdielom, že kým SMER ich okráda, tak PS sa nad nimi vyvyšuje.

So far, so good. Ale oddeľme si poctivo voličov od politikov.

Musíme predpokladať, že aj voliči OĽANO rozumejú, že ich neokrádajú voliči SMERu, ale politici SMERu. Môžeme toto rozdelenie zovšeobecniť a predpokladať, že dojem elitárstva nevytvárajú voliči PS, ale politici PS?

Tu, myslím, vzniká problém. Pretože nestačí poukázať na rozdiely medzi voličmi. Otázka je, čo presne spôsobuje, že niektorí politici sú prijateľní ako ľudoví (pravá polovica grafu v citovanom článku) a iní nie.

Sú politici PS, na rozdiel od politikov SMERu, stelesnením „elít“? A čo je možno dôležitejšie: prečo sú tak vnímaní?

Prečo sú hnusné elity hnusnými elitami?

Nie sú to peniaze, nie že by ich mali tak veľa. Nechajme SMER SMERom a priznajme si, že voličom zjavne bohatý politik nevadí. Najmä voličom SMERu a OĽANO nevadí voliť milionárov.

Takže im nevadia peniaze — dobre — ale niečo pominuteľnejšie, niečo, čo sa vylučuje s ľudovosťou. Poďme na to vylučovacou metódou. Bourdieu rozlišuje tri typy kapitálu, ktorý elity držia: finančný, sociálny a kultúrny. Finančný sme už vylúčili. Čo teda robí hnusné „elity“ hnusnými elitami?

Sociálny kapitál? Iba na prvý pohľad.

Keď nadávajú na mimovládky, rodinkárstvo, FPU, faktúry atď. atď., zdá sa, že im vadí sociálny kapitál „elít“. Ale tieto veci im vadia iba vtedy, keď ich robia tí zlí. Keď ich robia tí dobrí, tak to najprv nevidia, potom ospravedlňujú a nakoniec symetrizujú. My však hľadáme kľúč k dištinkcii medzi dobrými a zlými. Tým kľúčom sociálny kapitál nie je.

Vylučovacou metódou nám už ostáva iba posledný typ kapitálu — kultúrny.2

Konkrétne tu môžeme rozlišovať dva typy kultúrneho kapitálu: priamy a nepriamy. Priamym myslím najmä diplomy a hodnoty (kultúra!). Nepriamym myslím habitus. V našom kontexte stačí habitus definovať ako vystupovanie, správanie…vajb.

Politici na jednej strane sa aspoň tvária, že chodia do divadla, že dôverujú akademickým autoritám, že poznajú pravidlá smokingu.

Jedna polovica spoločnosti to má rada, pretože sa s tým identifikuje. Druhej radšej diplom neukazujte, hrozí, že vám ho napchajú, kam svetlo nesvieti.

Tajomstvo slovenskej spoločnosti a pravidlá smokingu

Skutočným tabu mainstreamu je, že tie tzv. elity sú rovnako provinčné ako tá tzv. masa. Oni totiž pravidlá smokingu nepoznajú. Pretože si ho kúpia najskôr v tridsiatke. Saká im nesedia, motýlik si uviazať nedokážu. Často si dajú oblekové sako, pretože smokingové nevlastnia a myslia si, že stačí čierne.

Takmer bez výnimky si k smokingu dajú košeľu s wing golierom, pretože tak to má bachelor v Ruži. Áno, to nie je technicky vzato faux pas. Môžete si dať k smokingu wing. Ale môžete si dať aj normálnu košeľu. Slušnejšie košele sú povinné k fraku. Akurát, že v Bratislave nie je žiadna udalosť s povinným frakom. Takže tie košele nemajú kam inam nosiť než k smokingu.

O šerpách, ktoré naopak povinné sú, sa baviť nemusíme.

Tajomstvom slovenskej spoločnosti je, že tzv. elity sa na to iba hrajú. Ľudia, ktorí sa s nimi identifikujú, nevedia lepšie. Odpusť im, pane.

Ale toto pozorovanie nás prináša iba k celkom nekontroverznému poznatku: že tu nie je jedna kultúrna trieda a jedna nekultúrna. Skôr dve duté triedy, z ktorých jedna sa viaže na prázdne indikátory kultúrnosti a druhá na prázdne oponovanie prvej.

Oski sa nevie obliekať a stelesňuje prázdnosť digitálnej obce slovenskej masy. To dávno vieme. Jeho oponenti sa hrajú na vzdelaných, vedia ledva po anglicky a myslia si, že Huntington je relevantný teoretik. To dávno vieme tiež.

Nie triedy, ale vrstvy

Poďme teda ďalej. Tu priznávam, že nasledovné je iba čiastočný a nedokonalý náčrt, rovnako myšlienkový experiment ako téza.

Zjednodušené interpretácie Marxovho diela chápu dejiny ľudstva ako dejiny triedneho boja. Tak sa to, predsa, píše v Manifeste. Ale to je zjednodušená interpretácia. Manifesto je vedecko-populárna publikácia, nie vedecká. Marx si totiž nemyslí, že naozaj celé dejiny sú dejinami triedy.

Námatkovo, v Nemeckej ideológii hovorí Marx o transformácii buržoázie zo stavu na triedu. Totiž, v Ancien Régime Francúzsku nebola buržoázia celospoločenskou triedou, ale stavom. Jedným z troch (pre znalcov). Triedou sa stala neskôr.

Všetky spoločnosti majú vrstvy — v širšom slova zmysle. Teda, skupiny ľudí v podobnej ekonomickej situácii a spoločenskom postavení. Nie všetky spoločnosti majú triedy.

Trieda je špecifický fenomén devätnásteho storočia, kedy rapídna industrializácia spôsobila rozvrstvenie spoločnosti na veľkopočetné a vysoko homogénne ekonomické skupiny. Robotník na severe Anglicka mal naozaj veľa spoločného s robotníkom takmer hocikde inde v západnej Európe a takmer všetko spoločné s robotníkom v Belfaste. Podobne trávil čas, mal podobný príbytok atď.

Na 19. storočí je fascinujúca práve miera, do ktorej robotnícka trieda celej Európy (mutatis mutandis)3 bola homogénna napriek geografickým a priemyselným rozdielom. V tomto kontexte odpustíme autorom Manifesta, že skratkovito aplikovali triedu na celé dejiny. Ale zapichnime vlajočku do tvrdenia, že trieda je industriálny fenomén, ktorý sa ťažko aplikuje napr. na stereotypickú stredovekú spoločnosť.

Tu sa treba opýtať, či Slovensko niekedy triedy v skutočnosti malo. Industrializácia sa u nás totiž udiala najmä za komunizmu. Spoločnosť pred komunizmom mala asi viac spoločného so stredovekým, agrárnym systémom, ktorý mal vrstvy, ale nie nutne triedy. Komunizmus bol aspoň v základnom ekonomickom zriadení beztriedny.

Triedy teda museli vzniknúť relatívne nedávno, teda v postmodernom období SLDR.4 Ak vznikli, je to zvláštne, pretože sama západná spoločnosť, ktorú súčasný režim emuluje, už triedy v pravom slova zmysle nemá. Pretože stratili homogenitu a rozpadli sa na subkultúry, rozštiepilo ich zosilnenie geografických rozdielov aj vnútri štátov a všeobecný chaos postmodernej ekonomiky.

Iste, ľudí naďalej rozdeľuje, či kapitál vlastnia alebo nevlastnia, ale aj tu je faktom, že tie tzv. elity vo svojich service industry majú často vyššiu kvalitu života a viac moci a vplyvu ako malopodnikatelia. A že aj v tomto rozhoduje množstvo geografických a spoločenských faktorov a osí, ktoré sa nedajú zredukovať na jednoduchú triednu dialektiku.

Notári sú stav. Bratislavskí ajťáci sú stav. Vlekári sú stav. Nie, nie každá profesia je stav. Mnohé sú. Hlavne ale: ťažko sa na národnej úrovni identifikujú homogénne životné a ekonomické rámce, ktoré by nám umožnili bez nadsádzky rozdeliť Slovensko na dve alebo tri triedy.

V spoločnosti rozdelenej na triedy sa konflikt manifestuje relatívne priamočiaro — teda ako zápas o výdobytky, privilégiá a postavenie, kde to, čo je dobré pre vyššiu triedu, priamo uberá tej nižšej a naopak. V stavovskej spoločnosti je konflikt rozptýlený po viacerých osách. Je nekoherentný.

Antropológia SLDR, ktorá chce súčasnú situáciu popísať presne, musí začať opisom vrstiev a až potom si môže dovoliť pomenovávať spoločenské triedy na základe určujúcich spoločných menovateľov, ktorých existencia nemôže byť predpokladaná. To je samo o sebe nešťastné, najmä pre antropológov, pretože to bude pracné.

Slon

Na Slovensku je, samozrejme, tabu hovoriť o triedach, o to viac o stavoch. Náš diskurz konzistentne popiera existenciu akýchkoľvek skupín definovaných ekonomickým záujmom, maximálne pripúšťa rozdiely v majetku či kvalite života, ktoré sú popisované ako dôsledky náhody či, chráň Boh, zásluhy.

Aktérom slovenského diskurzu nie je nikdy ľud, ale vždy ľudia. Poznáte z evergreenov ako „z toho sa ľudia nenajedia“, „ako sa žije ľuďom na Slovensku“ a tak ďalej.

Ľudia nie sú kolektívnym subjektom, iba súborom atomizovaných jednotlivcov. Pre rustikálnu ľavicu výraz „ľudia“ znamená „pracujúci ľudia“, teda tí za sústruhom. Ale napríklad v Denníku Štandard5 sa dočítate, že „obyčajní ľudia“ sú „producenti tovarov a služieb“. Inak povedané: podnikatelia!

Za vzostupom nešikovného ľudia však nehľadajme iba večnú tendenciu liberálnej demokracie popierať existenciu tried a konfliktov. Nešikovnosť a viacvýznamovosť sú spôsobené tým, že ľudia neexistujú. Masa neexistuje. Existujú ostrovy a subkultúry.

Sám stranícky diskurz sa iba nedokonale mapuje na tieto ostrovy a subkultúry prostredníctvom prázdnych symbolov. Vzbura ľudí proti pomazaným parazitom, o ktorej píše v Štandarde podivín Igor Koso, je priamym importom zo západného diskurzu.

Búria sa ľudia vôbec proti bratislavským elitám? Nebúria sa proti fiktívnym bruselským elitám, ktoré tie bratislavské vlastne reprezentujú? A keďže tie bruselské sú tiež iba fikciou, nebúria sa ľudia vlastne proti newyorským elitám?

Slovensko sa pomiatlo.

Progresívne Slovensko, filiálka Bruselu v Bratislave, je presne strana týchto ľudí. Keby dnes napríklad žil súdruh Gustáv Husák, bol by – po skvelej kariére slovenského štátneho úradníka – určite popredným členom Progresívneho Slovenska. Vzhľadom na jeho jazykové schopnosti by určite pôsobil v Bruseli. Myslím si, že by bol bruselskou politickou hviezdou. Na svojich komunistických názoroch a na svojej ochote mocensky potláčať iné názory by tam dnes nemusel zmeniť ani bodku za vetou.

Peklo je prázdne a všetci diabli sú tu. Industriálna analýza so všetkými bravúrnymi dodatkami o úlohe ideológií a štátnych ideologických aparátov nás tu nezachráni. Potrebujeme postindustriálnu analýzu. Potrebujeme poctivú typológiu kapitalistických patológií, rozštiepených a nehomogénnych vrstiev, z ktorých sa skladá zasľúbený národ slovenský.

And Breeding — Priests

Gender Studies — Mhaol

Článok Martina Bútoru Odišiel „zlepšovateľ sveta“ je jedným z mála pokusov slovenských „intelektuálov“ reagovať na odchod Jürgena Habermasa. Patrí mu úcta za to, že si udalosť všimol.1

Bútorov text má všetku hĺbku príspevku na Wikipédii a kritické myslenie produktu umelej inteligencie. Jeho jediná originálna téza prichádza na konci — keď si asi aj sám autor uvedomil prázdnosť textu — a týka sa Habermasovho významu pre Slovensko.

Tým má byť myšlienka „ústavného vlastenectva“, ktoré sa tu malo zmaterializovať, keď sa ľavica, pravica a Maďari spojili proti Mečiarovi. Primitivizmus a provinčnosť tejto tézy sú tak do očí bijúce, že ich mojim čitateľom sotva treba vysvetlovať.

Jediná otázka je, prečo autor nezašiel ďalej a nespojil Habermasa rovno s koalíciou Igora Matoviča. Vo volebnom štvorlístku roku 2020 sa predsa tiež zmaterializovalo spojenie rôznych politických síl v mene demokracie a právneho štátu. Aj za toto možno vďačíme Habermasovi.

Bieda slovenskej filozofie

Habermasov odchod je vzácnou pripomienkou, že filozofia a teória nie sú vecami minulosti, ale súčasťou sveta, v ktorom žijeme. Na Slovensku totiž žijeme v implicitnom dojme, že dejiny teórie a filozofie sa skončili približne v deväťdesiatych rokoch. Že teória je súčasťou pevného a nemenného základu sveta.

Poslanec Ondrej Prostredník mal nedávno prejav, v ktorom sa odvolával na Samuela Huntingtona a jeho tézu o strete civilizácií akoby šlo o nový vedecký poznatok. V skutočnosti ide o idealistickú knihu z roku 1996, ktorá je dnes relevantná maximálne pre študentov politológie, pre ktorých ostávajú svet, komplexnejšia analýza, či nedajbože kritika, záhadami.

V slovenskej situácii je preto pozoruhodné, že aspoň meno Jürgena Habermasa — aj keď nie jeho tvorba — je známe. Išlo o posledného žijúceho filozofa, ktorého vedeli slovenskí pseudointelektuáli aspoň menovať.

Aby som k nim však nebol príliš zhovievavý, bezpochyby to bolo preto, že Habermas bol filozoficky aktívny od 60. rokov. Vzniká podozrenie, že ho nepoznali, lebo bol relevantný, ale iba lebo bol starý.

Ako som už však naznačil, je rozdiel medzi menom filozofa a jeho tvorbou. Vo vzácnych prípadoch, keď do nášho vedeckého či dokonca verejného diskurzu prenikajú mená súčasne relevantných filozofov — prepáčte sociológovia, Habermas nebol v prvom rade sociológ — ich tvorba k nám nepreniká vôbec.

V lepšom prípade k nám prenikajú floskule a karikatúry ich myšlienok, ktorých hĺbka je identická s jednoodstavcovým sumárom v neaktuálnej učebnici. Prečo? Pretože sa to iba preberá z neaktuálnych učebníc.

Nájdite si priemerného sociálneho vedca, ktorý sa venuje „diskurzu“ a opýtajte sa ich, čo je komunikatívna racionalita. Čo sú teoretické podmienky diskurzu, odkiaľ pochádza, čo je co-originality thesis a ako problematizuje public-private distinction.

Budú vedieť? Ak aj vedia, vedia to vysvetliť? Vedia to vysvetliť prirodzeným jazykom, t. j. dokázali by to vysvetliť niekomu z inej disciplíny, chráňbože laikovi?

Bútorov Habermas

Bútorov článok v praxi redukuje Habermasovu tvorbu na obhajobu osvietenstva, podporu eurofederalizmu a optimizmus o lepšom svete. Bezpochyby to on aj redakcia Denníka N vyhodnotili tak, že priemerného čitateľa nezaujímajú nuansy Habermasovej filozofie a treba im predať takúto semi-aktuálnu omáčku.

Namiesto vysvetľovania Habermasových myšlienok či aspoň ich motivácie, ide text do hĺbky o jeho intervenciách v rôznych historických polemikách so všetkou zaujímavosťou a umom telefónneho zoznamu.

Samozrejme, nedostaneme ani slovo o tom, že Habermas sa samoidentifikoval ako socialista, o cieli celého kritického projektu: zachrániť a rehabilitovať osvietenstvo pred jeho vlastnými patológiami — reifikáciou a domináciou. Zrekonštruovať normatívne jadro modernej demokracie do formy, v ktorej ľudí neutláča, ale emancipuje.

Keby čitateľ Denníka N tieto myšlienky čo i len rámcovo pochopil, roztopil by sa na kolomaž.

Habermasov význam, ako som vyššie spomínal, má byť vo volebnej porážke Vladimíra Mečiara.

Bútorov Habermas je prázdny liberálny demokrat, zastánca Európskej únie a oponent radikalizmu. V praxi: Bútora nám nehovorí o Habermasovi takmer nič. Čo nám môže Habermas povedať o Bútorovi?

Habermasov Bútora

Názorná ukážka, ako teóriu robiť, nie floskulovo komentovať

Habermasov projekt, nadväzujúci na pesimistickejšiu tvorbu Adorna a Horkheimera, je zrekonštruovať najsilnejšie odôvodnenie liberálnej demokracie. Sila tohto systému je v jeho schopnosti inštitucionalizovať konflikty.

Teda namiesto toho, aby sme sa mlátili v uliciach, môžeme svoje potreby a požiadavky tlmočiť cez demokraciu, právo a diskurz. Toto je dobré, pretože sa potom nemlátime v uliciach.

Dôsledkom je, že by sme mali budovať nadnárodné inštitúcie ako EÚ a ideálne kozmopolitný, kantovský Weltrepublik. Pretože žiaden človek ani krajina nie je ostrov. Ovplyvňujeme sa a interagujeme, a preto by sme mali stavať inštitucionálne rámce, ktoré nám umožňujú riešiť konflikty spravodlivo.

Ak niekto obhajuje liberálnu demokraciu touto cestou, stavia sa do priameho konfliktu s ľavicovou kritikou, ktorá podčiarkuje tendenciu liberalizmu popierať existenciu skutočných konfliktov a hovoriť iba o technických a morálnych problémoch.

V skratke: liberáli majú tendenciu si myslieť, že všetko je problém nedostatočne optimálnych riešení alebo morálnej skazy. Ak by sme z vedenia štátu odstránili zlých a/alebo neschopných ľudí, žili by sme v najlepšom z možných svetov.

Samozrejme, toto je blbosť. Pretože ľudia nie sú iba zlí a dobrí a technicky optimálnym riešením môže byť vyvážať všetok odpad do Afriky, pretože tam vznikajú nominálne nižšie škody. Pretože ekonómovia vypočítavajú cenu škody aj podľa výpadku príjmov, takže má zmysel ubližovať krajinám s nižšími príjmami.

Ak je toto naozaj skutočný problém liberalizmu, ako možno liberalizmus brániť? No práve Habermasom. Myšlienkou, že aj ak to vyzerá, že liberálna demokracia konflikty popiera, v skutočnosti dáva ľuďom možnosť riešiť ich nenásilne: totiž, nemusia svoje požiadavky vyjadrovať iba ako radikálne politické požiadavky. Môžu ich tlmočiť ako právne a morálne požiadavky. Napr. nesypte mi tu odpad, porušujete tým moje práva.

Je toto dostatočná obhajoba súčasného zriadenia? Neviem. Čiastočne asi áno. Ale tu je caveat: funguje to iba dovtedy, kým funguje diskurz. Kým si ľudia v dobrej viere vymieňajú dôvody pre a proti normám. Kým robia communicative action, t. j. kým úprimne a v súlade s pravidlami hľadajú konsenzus.

Opak communicative action je strategic action, t. j. keď ľudia komunikujú tak, aby manipulovali, keď nerešpektujú svoje obecenstvo a čitateľ je pre nich prostriedkom k dosiahnutiu svojich cieľov.

Bútorov text Odišiel „zlepšovateľ sveta“ je strategic action. Prezentuje čitateľom Denníka N Habermasa, ktorý s nimi súhlasí. Ktorý nie je socialista, nie je zároveň obhajcom a kritikom liberalizmu.

Je toto iba dôsledkom Bútorovho nepochopenia Habermasa? Možno. Ale veľkou motiváciou je bezpochyby snaha našiť článok na čitateľa. Prispôsobiť ho takému „diskurzu“, aký sa od Nka už očakáva.

Bútorov Habermas je dobrý liberál. Habermasov Bútora nie je dobrý liberál. Je to liberál, ktorý berie skratky, zrádza princípy fungovania verejnej sféry. Neúprimnosť a lenivosť, to je n-kársky liberalizmus. Ale potom sa nečudujte, že vám to nefunguje, že sa v spoločnosti objavujú toxické, nebezpečné a pre vás nepochopiteľné javy. Upracte si pred vlastným prahom.

Subscribe now

Ak Vám to ušlo, naša ríša momentálne pácha agresiu bez casus belli či artikulovaných vojenských cieľov. Všetci sme s tým v pohode, nič s tým nespravíme a pre istotu sa ani nepokúsime.

Prestali sme hovoriť o vzostupe krajnej pravice, pretože jej politika sa stala normou aj tam, kde extrémisti voľby nevyhrali.

Ak Vám to ušlo, žijeme vo fašizme, zatiaľ najmä zahraničnopolitickom, zatiaľ menej vnútropoliticky represívnom oproti režimom 20. storočia. Na druhej strane, aký má zmysel potláčať akademikov a novinárov, keď sú aj tak ticho a nikto by ich nepočúval, keby neboli.

Fašisti 20. storočia útočili na inštitúcie občianskej spoločnosti, lebo na tých inštitúciách záležalo. Na našich nezáleží, nikto na nich útočiť nebude. Ak aj áno, tak performatívne.

Čo — okrem demaskovaného imperializmu — je teda podstatou fašizmu, ak to nie je represia. Tento text je rekonštrukciou myšlienky, ku ktorej sa v diskusiách o tejto téme vraciam: fašizmus je rakovina kapitalizmu.

Nie v tom plochom význame slova rakovina — holandsky: kanker — teda: rakovina je niečo zlé, prípadne veľmi zlé. Naopak: myslím to omnoho doslovnejšie.

Fašizmus ako patológia (pokus 2)

Pri rakovine organizmus produkuje abnormálne bunky, ktoré poškodzujú tkanivá a šíria sa telom. Na iných miestach sa potom rozmnožujú a napádajú orgány.

Telom kapitalizmu nie sú iba spoločenské vzťahy, ale aj ich kultúrna a ideologická nadstavba. Organizmus produkuje ideologické mémy — jednoduché myšlienky ako tradičná rodina, strach z Arabov atď. Tieto mémy majú svoje miesto v normálnom fungovaní kapitalistickej spoločnosti.

Napríklad strach z Arabov slúži na normalizáciu zásahov na Strednom východe, ktoré všetci kapitalisti chcú, napr. v Líbyi.

Avšak keď je organizmus oslabený, keď sa niečo pokašle, mémy sa začnú rozmnožovať a nekontrolovane šíriť telom. Zrazu sa začnú diať skraty, kde ideologický mém — napr. strach z Arabov — spôsobí vojenskú intervenciu, ktorú kapitalisti vlastne nechcú, napr. v Iráne.

Preto liberáli nevedia pochopiť ani pomenovať fašizmus. Nie iba preto, že, ako sa už hovorí, nevedia kritizovať jeho štrukturálne príčiny. Ale preto, že fašizmus sa prezentuje ako spoločenská patológia. Nie je iba zlý, je iracionálny. Áno, imperialistické vojny sú súčasťou statu quo, ale zrazu sa vedú aj tam, kde to vlastne takmer nijakému alebo aspoň väčšinovému záujmu neslúži.

Pretože telo vyrobilo priveľa ideologického mému, ten sa začal nekontrolovane šíriť žilami. Ideologické mémy, ktoré inak organizmus chránia, sa obracajú proti nemu.

Walter Benjamin hovorí, že excesy fašizmu sú kompromisom, ktorý kapitál ponúka proletariátu: súkromné vlastníctvo ostane, ale vy si môžete uľaviť, vyjadriť sa, byť videní; mémom.

Tradičný komunizmus

Dovoľte mi privítať Vás tradičným ľavicovým pozdravom; česť práci.

— Ľuboš Blaha na oslavách MDŽ

Slová česť práci sú tu oslobodené od obsahu. V prvom rade kontextom, keďže ich adresuje europoslanec (čo nie je skutočná práca) dôchodcom (ktorí nepracujú). V druhom rade motiváciou. Totiž, on to nehovorí preto, že by chcel vzdať práci česť, ale preto, že to je tradičné.

Tradičné tu znamená jednoducho: preto, že sa to tak robí. Je to najbazálnejší konzervatívny sentiment, pri živote ho drží nostalgia účastníkov za obdobím, keď nemuseli brať kolagén. Títo ľudia si hovoria ľavičiari iba vďaka nešťastnej náhode dejín.

Oni sú totiž v prvom rade starí a za všetko staré. Náhodou dejín tu pár desaťročí dozadu bol komunizmus, preto je komunizmus starý. A keďže je komunizmus starý, sú zaň.

Keby bol v historickej pamäti živší nacizmus, boli by nacisti. Mohli by začínať MDŽ slovami Dovoľte mi privítať Vás tradičným pozdravom na stráž.

Treba objasniť, čo znamená, že sú za komunizmus. Totiž, úplne zjavne zaň nie sú ako za formu spoločenského zriadenia. Sú za súčasné spoločenské zriadenie. Sú za komunizmus ako estetiku, nie ako systém.

Sú za mém komunizmu. Za tie trhance ideológie, hesiel a symbolov, ktoré tu ešte poletujú vzduchom a ktoré sa im občas podarí zachytiť.

Ideologický pastiche

V slovenských podmienkach je signál česť práci rovnakým ideologickým mémom ako strach z Arabov. Genialita fašizmu je schopnosť kooptovať všetky ideologické mémy v spoločnosti, vrátane údajne ľavicových.

Ak vám toto príde ako blbosť, zvážte, že nacistická vlajka bola červená, aby na mítingy prilákala robotníkov, ktorí si ju mylne spojili so socializmom.

Počas kríz kapitalizmu je fašizmus fenoménom, kde sa ideologické mémy začnú zbesilo a nebezpečne množiť a šíriť. Nielen pravicové mémy. Zjavne aj ľavicové, akurát obsahovo vyprázdnené a vytrhnuté z kontextu.

Mémy — t.j. nosiče ideológie — sú jediným obranným mechanizmom systému. Keď je dostatočne oslabený, začne ich vyrábať priveľa a stratí kontrolu nad ich šírením. Sebadeštruktívne kŕče, tak zjavne neudržateľné, sa prezentujú ako extrémne a škodlivé verzie starých ideologických nosičov.

Preto najskôr komédia, potom fraška.1 Vojna v Iraku bola komédia; agresia opodstatnená ideologickými lžami. Vojna v Iráne je fraška; patologické myknutie tela, ktoré má žily preplnené abnormálnymi ideologickými mémami.

Namiesto konštruktívneho príspevku ponúkam nakoniec parafrázu Waltera Benjamina: Fašizmus mémifikuje politiku, komunizmus musí politizovať mémy.

Zrušenie voľby poštou znamená, že slovenské občianstvo negarantuje volebné právo. Je to krivda na každom Slovákovi a každej Slovenke v zahraničí, pokus odobrať základné občianske právo stotisícom ľudí.

Dvakrát v živote som volil poštou. Raz v parlamentných voľbách (z Austrálie), raz v referende (z Holandska). Vo „Ficovom“ referende o tom, či by malo byť možné referendom odvolať parlament.

Pretože som právnik, odmietam strategické nehlasovanie v referendách z princípu, myslím si, že by to možné byť malo, a bytostne nesúhlasím s odôvodnením nálezu Ústavného súdu, ktorý túto možnosť poprel.

Občianstvo je dvojstav, v ktorom je človek autorom a subjektom pravidiel. Spolupodieľame sa na tvorbe zákonov a máme povinnosť ich dodržiavať. Slováci v zahraničí budú naďalej v moci slovenského štátu. Ale nebudú mať moc nad ním.

V roku 1946 v Londýne obesili nacistického propagandistu, Američana Williama Joycea za vlastizradu napriek tomu, že nebol britským občanom. To je neobvyklé, pretože vlastizrady sa môže z definície dopustiť iba občan daného štátu. Avšak Joyce podvodom získal britský pas a s ním, podľa súdov, aj záväzok nezradiť Spojené kráľovstvo.

Občianstvo je tak posvätný právny vzťah, že už iba zdanie občianstva má právne následky. Keďže každý občan má zákonom uložené povinnosti, každý občan má mať právo voliť. Nielen formálne, ale reálne. Nie také, ktoré ho bude stáť tisíce.

Prečo by Slovák v Holandsku mal mať právo zúčasťniť sa slovenských volieb? Pretože v holandských ho voliť nenechajú.

Občianstvo nie je pobyt. Je to v prvom rade právny vzťah so štátom. Nie kultúrny, nie národnostný, právny. Občan žijúci v zahraničí má naďalej povinnosti voči štátu a preto musí mať aj právo voliť.

Naďalej budete môcť ísť voliť na ambasádu alebo sa vrátiť. Akurát, že keď som bol v Austrálii, tento štát mi ambasádu zatvoril a letenka stála niekoľko tisíc. Prečo má dôchodca v Čadci právo voliť zadarmo a študent práva na pobyte v Austrálii má platiť tisíce? Snáď som bol menej spôsobilý? Snáď som bol menej ovplyvnený výsledkom?

Na právo voliť poštou sme bývali hrdí. Napríklad Rumuni voľbu poštou nemajú, ale nemusia chodiť na veľvyslanectvo. Organizujú si volebné miestnosti v zahraničí, a mnohí moji rumunskí známi preto často dobrovoľníčili vo volebných komisiách. A my sme sa im smiali, že majú zaostalý systém a nám stačí hodiť obálku do poštovej schránky.

Endemický kreténizmus

Ťapákovci boli, akí boli, pretože až do polovice 20. storočia trpeli časti Slovenska nedostatkom jódu. Nedostatok jódu spôsobuje strumu a kreténizmus. Malo sa to vyriešiť, keď sme začali pridávať jód do soli. Aspoň tá struma. Endemický kreténizmus pretrváva.

Endemický kreténizmus je jedným z dôvodov, prečo na Slovensku neexistuje liberálny konsenzus — zhoda, že veci ako volebné právo sú posvätné. Sú aj iné dôvody, zlyhania neoliberalizmu atď. ale o tom inde.

Neexistencia liberálneho konsenzu je dôvod, prečo im to prejde. Pretože väčšina spoločnosti sa jednoducho neurazí spôsobom, akým sme sa urazili vy a ja. Je to tiež dôvod, prečo petície a protesty nič nezmenia.

Účelom petície alebo protestu je ukázať vláde, že ľuďom na niečom záleží, že im to vadí. Oni vedia, že vám to vadí. Akurát vedia, že ste v menšine.

Petície fungujú v autokratických spoločnostiach, pretože sú nástrojom, ktorým poddaní upozorňujú vládcu na svoje potreby. Preto petičné právo vymysleli a dodnes najprísnejšie strážia Číňania.

Protesty fungujú v spoločnostiach s konsenzom. Pretože ho spochybňujú. Komunisti sa báli protestov, pretože ukazovali, že jednota pracujúceho ľudu je mýtom.

Bez konsenzu padajú petície a protesty na hluché uši a nie sú viac, ako marketingovými komoditami. Sú určené na spotrebu, na zdieľanie, kliky, nie na zmenu.

Fašizmus ako patológia

Kreténi vedia, že v zahraničí je pomerne menej kreténov. Je tam totiž viac jódu. Áno, chcú zobrať volebné práva zahraničným Slovákom a Slovenkám, pretože tým zväčšia volebný výtlak kreténov.

Ale politická stratégia nie je v tomto prípade jedinou motiváciou. Oni totiž zahraničných Slovákov a Slovenky aktívne nenávidia. Nie preto, že odišli — ale aj preto. Nie preto, že sú mladí — ale aj preto. Nie preto, že sú „liberálni“ — ale aj preto.

To posledné je iba čiastočná pravda. Zahraniční Slováci sú omnoho ďalej od slovenského „liberalizmu“, ako sa zdá.

Tieto vysvetlenia by boli nekompletné, ak by sme vynechali patologický rozmer, ktorý fašistická tendencia obsahuje.

Naozaj ide o fašistickú tendenciu, pretože jej podstatou je zameniť právny koncept občianstva za hrubší, mytologický koncept. Nie je náhodou, že jedným z prvých krokov tejto vlády bola zmena dizajnu cestovného pasu.

Vymazali z neho mapu Európy a pridali také gýče, až je prekvapivé, že vnútorná strana neobsahuje fotografiu bryndzových halušiek.

Lebo občianstvo pre nich nie je právny, ale mytologický vzťah. To, že máte pas, aj tento haluškový, vám negarantuje volebné právo. Zahraniční Slováci pre nich nie sú „skutoční“ Slováci.

Kritérium vedomosti, ako sa tu žije, je nutne pominuteľné a vágne. Navyše: veľa ľudí tu síce žije, ale aj tak nevedia, ako sa tu žije. V ďalšej etape odoberme volebné právo aj im.

To nešťastie, tá frustrácia s materiálnymi podmienkami, rozčarovanosť s liberalizmom…to všetko je legitímne. Ale podstatou fašizmu je, že falošné vedomie znemožňuje ľuďom smerovať svoju nespokojnosť do zmeny systému.

Títo ľudia nechcú zmenu. Pre všetku svoju nespokojnosť s tým, „ako sa tu žije“, vlastne nechcú nič iné. Akurát chcú otočiť všetky právne prostriedky proti obetným baránkom.

Paradoxom fašizmu je, že endemickí stoslováci sú najmenej slovenskí. Žijú v neustálom strachu, že zabudnú, odkiaľ sú.

Majú neustály pocit, že sa im Slovensko niekto snaží zobrať, pritom iba sami trpia krízou identity. Nepriznajú si to, tak hľadajú vnútorného nepriateľa.

Problém Slovenska je podľa nich to, že priveľa ľudí má občianstvo. Bolo by komplikované im ho zobrať formálne, tak im aspoň vezmú práva, ktoré z neho plynú.

Slovami Karola Duchoňa: V dolinách…ľudia nemajú občianske práva.

Tento text je dôležitý a veľa ľudí by ho malo vidieť. Budem rád, ak ho zazdieľate.

.

Dobré popoludnie,

Diskutovať o slovenskej politike na Facebooku je forma sebapoškodzovania. Čítať tých, ktorí tak robia, je tiež forma sebapoškodzovania.

Títo ľudia existujú a stvorila ich ideológia.

Vy a ja sme zodpovední užívatelia ideológie. To neznamená, že nám dlhodobo neškodí. Ale užívame ju v sociálnych kontextoch, v rozumných dávkach atď. Vychutnávame si ju, zamýšľame sa nad ňou.

Títo ľudia si pichajú najpotentnejšiu ideológiu priamo do žily.

Skutočne existujúci dezoláti

Facebook je momentálne najlepší dôkaz pre dead internet theory — myšlienku, že väčšina internetu a obsahu na ňom nevytvárajú ľudia, ale nastrčené protokoly. Väčšinu priestoru zaberá slop. Interagujú s ním boomeri, ktorí buď nevedia rozlíšiť medzi realitou a simuláciou, alebo im to je vlastne jedno.

Na druhej strane nesmieme zabúdať, že sociálne siete a médiá boli alternatívnou realitou aj pred AI. Resp. pozrite si to video a povedzte mi, či je viac vzdialené od reality ako článok Denníka Štandard Nový nápad medzi woke vedcami: čakajte na súhlas bábätka pri prebaľovaní.

Názov Denník Štandard je sám o sebe ideologickým simulakrom. Reprezentuje menšinovú, vyhranenú pozíciu, teda nie štandard. A nevychádza v printe, takže nie je denník.

Máme právo niečo hovoriť ľuďom, ktorí to s rozlišovaním medzi alternatívnou realitou tvorenou ľuďmi a botmi vzdali úplne?

Komentárové sekcie tejto alternatívnej reality obývajú skutoční ľudia, ktorí majú slobodnú vôlu a — v širokom slova zmysle — rozum. Akurát sa slobodne rozhodli byť…takýto.

Kontradikcia sociálnych sietí je v tom, že sa tvária ako verejný priestor, avšak oslobodzujú ľudí od všetkých zábran a povinností spojených s verejnou komunikáciou.

Prečo sú takí?

Neznesiteľná vulgárnosť slovenského Facebooku je už zažitou témou. Často sa redukuje na nenávisť a hnev vrstvy spoločnosti, ktorá má potrebu sa takto verejne vyvršovať. Sprosté slová a sprostejšie myšlienky, chŕlené s entuziazmom, ktorý sa snáď ani nedá vysvetliť inak ako sexuálne.

Prečo to tak je? V slovenskom diskurze si radi mytologizujeme, že ide o zlých, neúspešných ľudí plných nenávisti.

Tento typ moralizmu má dve úrovne: títo ľudia sú nenávistní, lebo sú zlí a frustrovaní vlastným neúspechom. Samozrejme, v kapitalizme je každý strojcom svojho šťastia, takže kto je neúspešný, je taktiež morálne nedostatočný.

Tu si trúfneme prekonať Vašečku a s touto odpoveďou sa neuspokojíme. Na svete sú miliardy ľudí, ktorí sa majú horšie, ktorým bolo ublížené viac, a napriek tomu v sebe nemajú ani zlomok vitriolu slovenského sedemdesiatnika na Facebooku.

Má to niečo s národnou mentalitou? S KOMUNIZMOM???

V prvom rade, tento dezolátizmus nie je pevne spojený s jednou politickou pozíciou. Existujú aj progresívni dezoláti.

V ďalšom rade tento fenomén nie je vôbec unikátny pre Slovensko, dezoláti existujú minimálne všade na Západe.

Dezorientácia

Tu je jadro problému. Čo tieto prejavy spája, vlastne nie je ich vulgárnosť. Iste, akási unikátna vulgárnosť a nenávisť tam väčšinou je. Ale skutočným spoločným menovateľom je ideologická dezorientácia.

Prečítať si článok o Epsteinovi a reagovať slovami ruSSko a nebodaj Putler. Kritizovať Keira Starmera za to, že je komunista. Tieto veci spája ich zjavná hlúposť viac ako ich zjavná vulgárnosť.

Títo ľudia sú ideologicky úplne stratení a navyše majú jedinečnú potrebu svoju stratenosť verejne predvádzať.

Nie je to tým, že sa zbláznili. Totiž: všetky tieto názory sú nerozumné, ale nie sú neracionálne. Ak si dáte tú prácu, nie je ťažké určiť myšlienkový pochod, ktorý človeka vedie k tomu alebo onomu vyjadreniu.

Viliam Liam Pavlik sa intenzívne zaujíma o Ukrajinu a problém ruSSkého vplyvu. Mediálna operácia, ktorá spája Epsteina s Kremľom, je určená presne pre ľudí, ako je Viliam. Čo tam po tom, že dôkazy smerujú inam. Ako argumentoval jeden britský denník, práve absencia verejných väzieb Epsteina na Rusko ukazuje, aký skvelý ruský špión to bol.

Declan Young si je bezpochyby vedomý problému neomarxizmu a džendrovej ideológie, ktorú komunisti pretláčajú. Neoliberálna vláda Keira Starmera je preto zjavne komunistická.

Nebudem vás zdržovať detailami. Zostaňme pri tom, že obaja komentátori sú síce úplne mimo, avšak nie je ťažké vystopovať, ktoré myšlienky ich do delíria doviedli. Pretože títo ľudia vôbec nemajú komplikované názory, nie sú prehĺtení literatúrou. Nemajú priveľa východiskových bodov. Sú iba… stratení.

Stratení na neštruktúrovanom smetisku názorov a informácií, ktoré nazývame Internet. A veľmi ideologicky zapálení.

Keďže nie sú rozvážni zákazníci, ale fetky, napichali si do žíl to, čo bolo lacné a po ruke. A veľa tých vecí je zmiešaných s fentanylom.

Toto je váš mozog na ideológii. Ale čo je ideológia?

Na Wikipédii sa dozviete, že ideológia je súbor myšlienok a hodnôt prináležiacich určitej osobe alebo pozícii. A že marxizmus toto slovo tradične používa pejoratívne.

Toto je definícia, s ktorou bežne operujeme. V praxi: na svete existujú rôzne ideológie t.j. myšlienkové a hodnotové systémy. Ak ste niekedy hrali Sid Meier’s Civilization V, takto nejako si laik predstavuje ideológie.

Prečo toto slovo používajú marxisti pejoratívne? Však stačí tam dole kliknúť na Order a vybavené!

Pretože marxisti používajú slovo ideológia v zmysle falošného vedomia: teda, ideológia spoločnosti je súhrn myšlienok, ktorý normalizuje dominantné zriadenie spoločnosti. Normalizácia neznamená, že si hovoríme, že veci sú dobré, ale že veci sú prirodzené.

Že ľudia sú sebeckí, že váš šéf je váš pán atď.

Nebudem vám dvadsiaty krát vysvetľovať kultúrnu hegemóniu, ale tu je milónty substack článok, ktorý to robí dobre.

V skratke, nad ekonomickou rovinou spoločenského zriadenia existuje kultúrna rovina, ktorá ho dopĺňa a háji.

Toto je doména naratívov, presvedčení a myšlienok, ktoré upevňujú existujúce spoločenské vzťahy.

Koniec ideológie a posledný dezolát

Tento článok je voľným pokračovaním textu Koniec Slovenska a posledný dezolát, keďže onen formát nepostačoval pre vyjadrenie určitých nuáns.

Fukuyama po páde Železnej opony povedal, že dejiny skončili a s nimi aj veľké naratívy. A že ľudia budú hedonisti a nihilisti. A tak ďalej.

Dnes všetci vrátane Fukuyamu vieme, že Fukuyama sa vtedy mýlil. Ale nie všetci vieme prečo.

Bežná interpretácia totiž je, že sa mýlil, pretože víťazstvo liberálneho kapitalizmu sa už nejaví ako istota. Vnútorne toto zriadenie podkopávajú sociálne konflikty a vzostup autokracie. Externe ho podkopáva vzostup Ruska a Číny (ktoré sú kapitalistické, ale nie liberálne). Áno, aj toto sú dôvody, prečo sa Fukuyama mýlil.

Ale tu je ten lepší: na postmodernom kapitalizme nie je nič postideologické. Nie je to tak, že sme všetci stratili záujem o veľké naratívy, o presvedčenia. Naopak, ideológia je úplne všade. Reklamy, normy, kultúrne vojny.

Už možno neexistujú tak homogénne kultúrne naratívy, ako kedysi. Ale je to preto, že ideologickej aktivity je viac, nie menej.

A ľudia sú možno plní nenávisti, ale nie sú apolitickí. Možno sú cynickí, ale nie sú nihilisti. Práve naopak. Diskurz sa zmenil na šrotovisko myšlienok pretláčaných algoritmami a umelou inteligenciou.

Milión záujmov produkuje tony propagandistického materiálu, ktorý musia sociálne siete doručiť určeným spotrebiteľom. A ako to býva, občas niekto uviazne v bubline, v mŕtvom cykle, v chybe algoritmu. A stane sa dezolátom.

Žijeme na skládke a všade sú použité ihly.

Ak existuje cesta von alebo aspoň aktivita, ktorá nie je kontraproduktívna, je to autenticita, kritika a analýza. Dlhé texty, ľudský kontakt, ideálne offline.

Ensloppification — proces, ktorým sa kvalita obsahu na sociálnych sieťach zhoršuje v čase — vytvára nádej, že sa otvorí príležitosť zo skládky uniknúť. Aspoň pre tých, ktorí sa vyhli fentu.

Tento post obsahuje Epstein files, boli ste varovaní*é.

Dobré ráno,

V Epstein files sú veľmi zlé veci a ja si o jednej ráno lámem hlavu nad tým, prečo o nich DenníkN mlčí.

Ak ste veľmi online, videli ste cez víkend stovky podobných dokumentov. Sú tam zlé veci. Možno nie sú všetky pravdivé, ale niektoré asi áno. Sú ich milióny. Koľko musí byť pravdivých?

Prepáčte, že Vás to nútim čítať. Ale toto je svet, v ktorom žijete a NIEKTO si neplní novinársku povinnosť donútiť Vás to čítať, alebo to aspoň zmysluplne sumarizovať. Hnevajte sa na Nko.

Toto všetko a viac je v Epstein files. Takmer nič z toho nie je v slovenských médiách. Neviem si vysvetliť prečo. Teda viem, ale to si povieme potom.

Skutočná konverzácia, ktorú som včera mal:

- Sme si istí, že Američania nevypustili Epstein files, aby potrestali Fica za to, že kecal o Trumpovej demencii?

Táto otázka dáva zmysel, pokiaľ neviete, že tam je milión dokumentov, z ktorých tak desať je o Lajčákovi. Ľudia, ktorí konzumujú iba slovenské médiá, to momentálne nevedia.

- Každopádne, nerozumiem, prečo sa to stále rieši, keď on je už roky mŕtvy.

Táto otázka dáva zmysel, pokiaľ si myslíte, že tie ostatné veci sú iba o tom, s kým sa kamarátil, prípadne že ide o nejaký celebrity gossip. Ľudia, ktorí konzumujú iba slovenské médiá si toto myslieť môžu, pretože slovenské médiá o tom informujú zle.

Tu je nadpis toho veľkého Nko článku, ak ste si ho ešte nerozklikli: Nové Epsteinove dokumenty ukázali hĺbku jeho vzťahov so známymi mužmi, Trumpa privreli do pasce

Chapeau! To boli fakt hlboké vzťahy. Ten článok je paywalled a väčšina ľudí číta iba titulky aj keď to predplatené majú. Nedivím sa, že ľudia bez sociálnych sietí netušia, čo je v Epstein files. Pretože všetky médiá o tom píšu, ako keby komentovali nový diel smotánky.

Čo píše Nko o Trumpovi?

Dokumenty však obsahujú súhrn viac ako desiatky podnetov od verejnosti, ktoré obviňovali Epsteina a Trumpa zo sexuálneho zneužívania. Vyšetrovatelia k týmto tvrdeniam údajne nenašli žiadne potvrdzujúce dôkazy, a preto nie je jasné, prečo ich ministerstvo spravodlivosti zverejnilo. FBI tieto podnety zhromažďuje bez ohľadu na ich pravdivosť. Hoci sa vyšetrovatelia pokúsili niektoré preveriť, podľa námestníka Blanchea nenašli nič, čo by viedlo k novým obvineniam.

Amerika nemá kontinentálny princíp zákonnosti v našom zmysle,1 prokurátorov menuje a ovláda prezident, ktorým bol počas väčšiny týchto vyšetrovaní Trump. Spravte si test Ficom a poďme ďalej.

Tu je jedna z výpovedí:

Desiatky takýchto vecí sa denníkN rozhodol komunikovať jednou vetou: obvinenia, ktoré sa vyšetrovateľom nepodarilo preveriť. Nič viac, detaily netreba. Však je to len náš cisár.

Nič sa nestane

Samozrejme, nikomu z týchto ľudí sa nič nestane. Zopár možno príde o prácu, o nejaký ten speaking engagement, ale budú ok. A čím sú dôležitejší, čím sú bohatší, tým viac sa im nič nestane.

Veľa Američanov si na sociálnych sieťach vybíja hnev rečami o gilotínach a lane. Nespravia nič. Nezmenia nič. Polovica ich krajanov, tá ktorú by museli presvedčiť, aby niečo zmenili, tomu buď nikdy neuverí, alebo jej to je jedno.

Ľudia, zaslepení hnevom, si neuvedomujú, že tieto veci —aj keď sú verejné a v našich bublinách všadeprítomné— sa konzvervatívcom ani len nedostanú na feed, nie to do hlavy.

Na MAGA internete je ticho, resp. tam riešia, že na jednej z Epsteinových parties v NYC raz bola mamka Zohrana Mamdaniho. Ok. Nič dôležitejšie tam nenašli, karavána ide ďalej.

Subscribe now

DenníkN2 strčil hlavu do piesku

Ako si vysvetliť hanblivú prózu DenníkuN? Nemôže to byť preto, že je to správa až z ďalekej Ameriky. O Minneapolise informovali s trojnásobným entuziazmom. Rovnako je nepravepodobné, že slovenským novinárom začali zrazu vadiť nepreukázané obvinenia. Možno začali padať traktory z neba.

Myslím, že Nko rozumie, že toto je posledný klinec v kredibilite globálneho systému. Je to príliš absurdné, príliš hrozné, než aby sa o tom dalo vôbec písať.

Ako vždy, na liberálov sa môžeme spoľahnúť, kým nejde do tuhého.

Samozrejme, my ľavičiari vieme, že kolesá svetovej ekonomiky sú odjakživa mazané krvou pracujúcich, a že elity majú spoločný záujem v ich vykorisťovaní. Aby sa kapitalisti fakt stretávali a mučili ľudí, to by bolo nevkusné a zbytočné.

My máme dialektický materializmus a vieme dokázať, že systém je zlý aj bez toho, aby si ľudia navrchu posielaly emaily s obsahom “I loved the torture video.” To je tak gauche.3

Ale DenníkN nevie, že kolesá svetovej ekonomiky sú odjakživa mazané krvou pracujúcich. Cíti, že svet je nestabilný, nedokáže štrukturálne vysvetliť prečo a hlavne by bol najradšej, keby sa nič nemenilo.

A tu je doslova milión dôkazov o tom, že svet ovládajú ľudia s neobmedzenou mocou a nulovou zodpovednosťou. Je prirodzené, že liberálny4 novinár má inšinkt to buď zamlčať, alebo aspoň trochu uhladiť.

• Spojivo konšpirácií: Epsteinova postava prepája rôzne naratívy – od teórií o ukradnutých voľbách až po antisemitské narážky o tajnom ovládaní sveta (Epstein mal židovský pôvod). Stáva sa tak univerzálnym argumentom za odpor voči globalizmu a skorumpovanému establišmentu.

Áno, toto nahraje autorom konšpiračných teórií. Ale je to na tom tá najdôležitejšia vec? Konšpiračné teórie sú zlé, ale sú príznakom krízy, nie jej príčinou.

Povedal by som, že liberáli si to neuvedomia, kým nebude príliš neskoro. Ale ono už príliš neskoro je a oni si to neuvedomia nikdy.

Priority

Nechcete sa, milí liberáli, radšej zamyslieť nad tým, že globálny kapitalizmus vytvoril triedu maharádžov, ktorí môžu beztrestne zotročovať, mučiť, znásilňovať a vraždiť? Ktorí nemajú potrebu ani šifrovať správy typu “Loved the torture video."

A navyše, že títo ľudia nebudú potrestaní? Prinajhoršom im zabijú pasáka, ale oni budú v pohode? A že toto je tá jedna vec, ktorá sa dostala von a určite sa ich deje omnoho viac? A určite sa to deje vo všetkých kapitalistických nedemokraciách, kde sa to ani len nevyšetruje?

Hic sunt dracones. Ale vy sa bojíte otvoriť oči a vidieť svet, v ktorom právo a demokracia ustúpili kapitálu. Nejde Vám to do hlavy, pretože máte sami falošné vedomie.

Nechcete sa zamyslieť nad tým, že s tým nevieme nič spraviť, pretože polovica obyvateľstva všetkých západných demokracií sú dezoláti, ktorí tomu neuveria, ani keď im ukážete dôkazy?

Už počujem tú odpoveď: na takýchto veciach sa nič nedá zmeniť, revolúcia nebude, tak prečo o tom hovoriť? Radšej robme malé, dobré veci.5

Ak je vec tak nepodstatná, ubudlo by z vás, keby ste aspoň hovorili pravdu? A keby —ak by ste povedali pravdu— by z vás naozaj ubudlo, vec asi až tak nepodstatná nebola.

Ako vždy: budem rád, ak sa o moju prácu podelíte preposlaním tohto emailu alebo zdieľaním na sockách. Dnes je to dôležitejšie ako inokedy.

Dobré ráno,

Vitajte v Slovenskej liberálnodemokratickej republike (SLDR).

Nenechajte sa oklamať, SLDR je úplne iná ako KĽDR. KĽDR je ideologická diktatúra, SLDR dosiahla tak vysoké štádium vývinu, že ideológia je nielen zbytočná, ale pre istotu rovno zakázaná.

Je to napísané v ústave. Hneď za zmätenou esejou o Cyrilovi a Metodovi, duchovnom živote, slobode, prirodzenom práve, kultúrnom dedičstve predkov atď., za všetkou touto (ne)ideológiou je to tam čierne na bielom: tento štát je neideologický.

NO IDEOLOGY BEYOND THIS POINT

Aj keď sú v SLDR ideológie zakázané, vláda neideologického národného frontu je nežná a rozumná. Nedávno sa napríklad rozhodla zmierniť trestanie prejavov nacizmu.1 Ide o logický krok, keďže nacistov v spoločnosti každý rok ubúda a prieskumové agentúry odhadujú, že do roku 2030 krajná pravica zanikne úplne.

Keďže je vláda národného frontu múdra, v platnosti ponecháva zákon 125/1996 Z.z. o nemorálnosti a protiprávnosti komunistického systému. Ide o veľmi potrebný zákon; hrozba komunistického prevratu nebola nikdy väčšia.

Na Hviezdku vraj v sobotu dokonca videli živého komunistu, našťastie sa ho však podarilo odohnať tyčou láskavo zapožičanou pánom s ruskou vlajkou.

Keďže je v SLDR ideológia zakázaná, myšlienky občanov sú číre ako voda. Kde iné národy majú falošné vedomie a veria klamstvám, Slováci vidia veci také, aké sú.

Niektoré banky na Wall Street najímajú na kvalitatívne analytické pozície iba Slovákov, ktorých talent pre neideologické, jasnozrivé videnie sveta je porovnateľný iba s matematickým nadaním Aziatov.

KĽDR je diktatúra. SLDR je, samozrejme, demokracia.

V KĽDR vládne jedna strana,2 SLDR je tak pokročilá, že politické strany nemá vôbec. Vystačí si s SRO-čkami, ktoré majú slovo strana iba vo webovej adrese.

Tu je jedna nešťastná podobnosť medzi KĽDR a SLDR — občas sa názov veci nezhoduje s jej povahou.

Politická SRO-čka nemá nič spoločné s masovým hnutím devätnásteho storočia a veľa spoločného s futbalovým klubom, ktorý vlastní milionár. Občania sa môžu stať členmi klubu, rozhodnutia robí majiteľ.

V SLDR sa tomu hovorí parlamentná demokracia, nanešťastie je to — s ohľadom na aktivitu členov meranú v absolútnom čase — menej populárne ako futbal.

Vitajte v SLDR, batožinu nenechávajte bez dozoru, pozor na padajúcu omietku.

Subscribe now

Antropológia skutočne existujúcej liberálnej demokracie

V článku Three steps to a historical anthropology of actually existing neoliberalism definuje Loïc Wacquant neoliberalizmus nasledovne:3

• Neoliberalizmus je na prvý pohľad voči štátu skeptický, v skutočnosti však iba voči jeho sociálnym prvkom. Manažérske, mocenské a represívne zložky štátu neoliberalizmus neúnavne mobilizuje pre svoje ciele.

• Cieľ neoliberalizmu je zmeniť logiku občianstva na logiku trhu.

Občan je zákazník, štát je firma. Tridsaťročná prax nám síce ukazuje, že toto vedie ku kolapsu služieb a tučným maržám pre súkromníkov, ale choďte sa sťažovať na lampáreň.

Kto sa tomu zmysluplne postaví, bude potlačený v prvej inštancii ideologickým aparátom (médiami) a v druhej inštancii represívnym aparátom (políciou).4

SLDR je neoliberálny štát. Eduard Chmelár sa mýli, keď obhajuje článok 1 ústavy (SR je zvrchovaný, demokratický, právny štát, ktorý sa neviaže na nijakú ideológiu) ako garanciu politickej neutrality Slovenskej republiky.

V statuse, ktorý nemám chuť vyhľadávať, tvrdí, že išlo o pre ľavicu významný výdobytok Nežnej revolúcie a teda že demokracia (v nejakom vágnom, gréckom zmysle) je jediným pevným bodom súčasného ústavného zriadenia.

Či je toto historicky pravda resp. či to tak bolo naozaj myslené je irelevantné. Ústavný súd už stihol zo slovného spojenia právny štát vyčítať posvätnosť majetkových práv. Ostatne: štát, ktorý zakazuje ideológie a myšlienky v skrátenom legislatívnom konaní ideologický je.5

Chmelárova hlbšia chyba je predstava, že niečo také ako štát bez ideológie je vôbec možné. Štát ako právny konštrukt je nutne ideologický, SLDR je ideológia na steroidoch.

Poďme sa spolu zamyslieť nad preambulou, ktorá visí v každej školskej triede na Slovensku. Myšlienka tohto geniálneho textu je…

Že VPN v mytologickom momente prehovorila spoločným hlasom celého národa a všetkých menšín. Navyše ich ovládol kolektívny duch našich predkov a, aby toho nebolo málo, aj Cyrila a Metoda.

I. Gašparovič, v.r.

V. Mečiar, v.r.

Hic ideologia, hic salta.6

Vo svete, ktorého pravidlá sa prepisujú, ktorého steny sa rútia, v ktorom hrozí fašizmus navždy, bude nutné preniesť sa za horizont Prvej slovenskej republiky. SLDR je vulgárna skratka. Jej účelom je odhaliť konkrétnosť toho, čo sa zdá byť univerzálnym. Inak sa s ideológiou bojovať nedá.

Posledný dezolát

Vo Fukuyamovom End of History and the Last Man je posledný muž hedonická, spotrebiteľská bytosť splodená koncom naratívov a ideológií.

Fukuyama sa mýlil tak bombasticky, že to priznal aj sám. Jeho omylom bolo, že uveril na svet bez ideológií. Implicitne: že kapitalizmus nie je ideológia. Ústavný súd podpisuje a posiela kľúčenku.

Dejiny neskončili, ale poslední muži rastú na stromoch. To je tragédia súčasnosti — Fukuyama sa mýlil z polovice, ale z tej horšej. Totiž: keby dejiny skončili, ale posledných mužov by nebolo, nežilo by sa zle.

V SLDR splodil zákaz ideológie posledného dezoláta. Posledný dezolát má falošné vedomie. Má rád tradičné hodnoty, zvrchovanosť a pivo. Posledný dezolát v skutočnosti nemá nostalgiu za socializmom. Má len všeobecnú nasr*nosť, ktorá tak občas vyznie.

Tak, ako obeťou konca Studenej vojny neboli dejiny, ale ľudia, obeťami SLDR nie sú ideológie ale dezoláti. Posledný dezolát sa z falošného vedomia nedostane. Ideologické aparáty sú príliš mocné, nenechajú ho. Posledný dezolát nie je revolucionár a nebude ním. Ale nie je všetko na h*vno; čoskoro mu povolia hajlovať v krčme.

Ako vždy, budem rád, ak sa o moju prácu podelíte s kamarátstvom. Pomôžete mi vybudovať najpopulárnejší ľavicový blog na Slovensku. Do opisu som si dal, že už to tak je, tak nech nie som za klamára. :)

- Ak sa Američanom nepáči, že dánska suverenita nad Grónskom je postavená na tom, že tam kedysi pristáli loďou, mám pre nich zlé správy (lebo lol aj Amerika je settler state.)

Tieto tvrdenia sú blbé a vychádzajú z falošnej skrytej premisy.

Teda, že Spojené štáty fungujú v logike (falošných) historických a právnych nárokov, ktoré od veľmocí očakávame (Rusko, Čína). Ale Spojené štáty sa na onu logiku vôbec neodvolávajú.

Tvrdia, že majú nárok, pretože majú moc a záujmy. Že Grónsko „potrebujú“ a že silnejší je v práve.

Nesmieme zabudnúť, že právno-historické „nároky“ veľkých mocností boli vždy oportunistické a inštrumentálne. Nie len tie ruské. Všetky. Prečítajte si Anghieho lol.

Ale je dôležité pomenovať zmenu. Američania nevyjadrujú svoje požiadavky jazykom pradávnych práv a zvyklostí, ale jazykom moci.

Zatknutie Nicolása Madura —z hľadiska medzinárodného práva absurdné a vulgárne— vychádza z premisy, že Spojené štáty majú extrateritoriálnu jurisdikciu pretože…pretože majú legitímny záujem a moc. A že medzinárodné právo neplatí, pretože ich nemôže donútiť konať inak.

Ak som už povedal, že právne nároky boli vždy oportunistické, neznamená to, že toto nie je väčšie zlo.

Teda, ako medzinárodný právnik mám nádej, že napriek oportunistickým motiváciám jednotlivých aktérov má právo význam práve preto, že núti štáty argumentovať univerzalisticky.1

Svet riadený na princípe kto chce a môže, ten smie, nie je spoločenstvo, ale zhluk gangov.

Ak od štátov právo vyžadovalo iba, aby sa tvárili spravodlivo, toto ich do nejakej miery nútilo konať spravodlivo (spravodlivé konanie sa totiž na spravodlivosť ponáša viac než konanie nespravodlivé), alebo to aspoň zabraňovalo tým najväčším zverstvám.

Svet, v ktorom sa nebudú ani tváriť spravodlivo, bude horší, ako ten, v ktorom sa museli.

Toto je posledný slide prezentácie z mojej obhajoby bakalárky. Lotus principle je základný kameň systému medzinárodného práva —všetky pravidlá pramenia z vôle štátov.

O tom, prečo je absurdné očakávať vertikálne vynucovanie v systéme, ktorý je inherentne a definične horizontálny, sa možno rozpíšem inde.2 Tu pripájam fotku Morského čerta ako odpoveď pofidérnym opakovačom sloganu „medzinárodné právo zaniklo“.

Subscribe now

Dobrý večer,

CDčká sú späť. Ľudia zbierajú CDčká. Tvoj*a neznesiteľný*á kamarát*ka nemá gramofón, má HIFI systém.

Zoomerská nostalgia za 0. rokmi je skutočná a nahrádza (západnú) mileniálsku nostalgiu za 90. rokmi.

Je nostalgia za 0. rokmi iba estetická? Ipody, internetové kaviarne, hip-hop a pop-punk? Dúfam, že nie. Pretože som kultúrne pologramotný a tento text by musel približne tu skončiť.

Predpokladajme, že nejde iba o estetiku (tá bezchybná nebola) ale o vajb. Pretože 0. roky mali elitný vajb.

Sú Slováci nostalgickí pre 90. a 0. roky? Do bačas dream of electric sheep?

Možno nie pre všetky tie roky, ktoré naozaj zažili. Niektorí aspoň pre dzurindizmus. Ale určite áno pre ten svätý obraz onej doby, ktorý je súčasťou západného monokultúrneho kánonu. Pre post-ideologickú dobu, keď bolo nesporné, že bude lepšie. Tatra Tiger atď.

Bolo to neudržateľné, ale bolo to krásne.1 A ak vieme niekde nájsť dnes tak potrebnú nádej, je to v 0. rokoch.

Nulté > deväťdesiate

Nie, zlom nebol 9/11.

Slavoj Žižek má pekný výrok, že najšťastnejší v dejinách boli obyvatelia Československa v neskoršej polovici normalizácie. Pretože o ich základné potreby bolo postarané a zároveň bol život dostatočne ťažký —lebo neboli mandarinky a bolo ŠtB— aby bolo na čo nadávať.

Možno preto sú dezoláti tak nasr*ní, že dostali mandarinky a prišli o ŠtB.2

Na západné 90. roky som samozrejme expert lebo som videl Fight Club, Trainspotting, Matrix a Big Lebowski. Všetky niekoľkokrát. Ľuďom bolo príliš dobre a išli sa z toho zblázniť. A veľa fetovali.

9/11, vojny v Iraku a Afganistane, a v podstate bezpečné (pre bielych ľudí na Západe) krízy a škandály 0. rokov pridali do delíria kapitalistického idealizmu tú správnu štipku nespokojnosti a neistoty.

Dostatočnú, aby mal človek na čo nadávať, za čo bojovať, ale aby si život západnej väčšiny zachoval neudržateľnú kvalitu 90. rokov.3

A hlavne, aby naratív pokroku —naratív „bude lepšie“— zostal nedotknutý.

Ten pocit, bude lepšie, pretrval v pozadí diskurzov o chybných a nelegálnych vojnách 0. rokov. Lož o WMDs bola lož. Ale aspoň to bol pokus artikulovať casus belli v mantineloch liberálneho svetového poriadku.

Normatívna univerzalita je v hajzli.

Tých na správnej strane dejín bolelo, že ich súperi používajú zlé argumenty, ale aspoň používali seriózne sa tváriace argumenty. Útecha bola v tom, že pravda víťazí a nabudúce im to už neprejde. Pretože zlé argumenty musia ustúpiť dobrým.

Dnes, keď sa vojny obhajujú priehľadnými lžami, keď sa už nikto ani nepokúša vyhrať diskurz, to všetko znie naivne. Normatívna univerzalita je v hajzli. Univerzalistická normativita tiež.

Ale keby sa to nepokazilo, keby sme boli naozaj vybudovali spoločnosť rozumu a rešpektu, mohlo to byť inak.

Pamätáte si primary school globalism estetiku? Ja áno!

A všetko to bolo iné ako dnes, najmä v Západnej Európe, kde som toto obdobie prežil. Vzduch bol ľahší, mestá bezpečnejšie, slnko hrialo viac.

Napriek veľmi presným a prozaickým paralelám medzi mojim životom a obdobím, ktoré tento článok sleduje, mi nejde o osobnú nostalgiu.

Ja CDčká nezbieram, za detstvom sa mi necnie. Cnie sa mi za svetom, v ktorom sa udialo a ktorý bol nesporne lepší. If you only knew how good things could have been…

Kedy sa to pokazilo?

2008. Všetky zlé veci v súčasnosti majú (ale fakt) svoj zárodok vo Veľkej recesii.

Teda, ono sa to vždy išlo pokaziť pretože kontradikcie kapitalizmu atď. Bolo to predurčené. Ale viditeľný zlom prišiel v roku 2008.

Zlatý vek Západu nebol dôsledkom toho, že „kapitalizmus funguje“. Bol dôsledkom súhry historických udalostí.

Víťazi Studenej vojny zrazu benefitovali z nekonečných trhov, (ľudských) zdrojov, slabosti druhého a tretieho sveta.

Zároveň na Západe ešte existovala infraštruktúra sociálneho štátu a záchranných sietí, ktoré ľavicové hnutia v druhej polovici 20. storočia vybojovali a ktoré kapitalisti, nútení súťažiť o srdcia pracujúcich s komunistickým blokom, tolerovali.

Tieto výdobytky už boli v procese demontáže, rok čo rok nahlodávané neoliberalizmom, avšak boli ako-tak funkčné.

A ekonomický zázrak bol nespochybniteľný.

V roku 2008 tento systém padol, pár mesiacov sa zdalo, že definitívne. Podarilo sa ho zachrániť, Američania začali tlačiť peniaze, my sme začali šetriť.

V Spojených štátoch spôsobil ZIRP (zero interest rate policy) nárast tech bubliny a falošných inovácií (revolučné aplikácie ako nelegálny taxík, nelegálny hotel atď.)

V Európe austerity zabila motiváciu firiem investovať do rozvoja priemyslu, keďže bolo výnosnejšie pumpovať všetky zisky do trhu s akciami.

Táto situácia bola a je všeobecne neudržateľná a nemá takmer nič spoločné s tzv. klasickou ekonómiou.

Ak máme v ostatných rokoch pocit, že sa ocitáme vo svete, ktorý nedáva zmysel a je zlý, je to dôsledkom série kríz a výnimočných situácií, ktoré tento proces post 2008 urýchlili. Alebo, lepšie povedané, v ktorých sa jeho neudržateľnosť naplno prejavila.

Nechám covid covidom a spomeniem populizmus a imperialistické vojny.

Populizmus nie je dôsledkom toho, že (teraz si nasadím liberálnu čiapku) Uhhh ľudia sú sprostí a chcú jednoduché riešenia.

(1) Rastúca nespokojnosť ľudí, ktorým neskorý kapitalizmus ubližoval (domorodé pracujúce triedy na Západe), ktorí však nespokojnosť nemohli artikulovať cez ľavicovú politiku (e.g. Brexit, Trump 2016).

Pretože ľavica po roku 2008 implodovala, jej zostávajúca energia bola presmerovaná do kultúrnych tém, často odtrhnutých od ekonomickej analýzy a postavených do falošnej opozície k nej.

(2) Liberálny-kapitalistický konsenzus implodoval spolu s mainstreamovými médiami. Pretože internet a sociálne siete sú, do nejakej miery, pravicový psy-op. Tí istí Silicon Valley géniovia, ktorí dali svetu akože- taxíky a hotely mu dali aj akože-verejné fóra (Facebook, Twitter)4 a akože-univerzity (Peterson Academy :).

Studenou sprchou pre globalistický sen v Európe bolo niečo iné: terorizmus a migrácia vyvolané imperialistickými vojnami. Milión Sýrčanov, útoky v Paríži (2015) a v Bruseli (2016). Ostatné útoky boli našim, skutočným 9/11. Vtedy sa rozplynul západný pocit bezpečnosti a cajti začali nosiť samopaly.

Tieto udalosti boli samozrejme dôsledkami vzniku Islamského štátu, teda dôsledkami vojny v Iraku a podobných dobrodružstiev.

A teda boli samy, rovnako ako ostatné krízy, nevyhnutným dôsledkom kontradikcií kapitalizmu, ktorý sa na jednej strane spoliehal na pokojný konsenzus západnej spoločnosti a zároveň ho sám neodvrátiteľne zničil.

Dobrá a zlá nádej

Že budúcnosť, nanešťastie, patrí fašizmu a čo s tým (ne)môžeme robiť, som riešil inde.

K nostalgii za 0. rokmi treba pristupovať s opatrnosťou, keď ignoruje, že onen krásny status quo bol neudržateľný a obsahoval zárodky temnej súčasnosti.

Uvedomelá nostalgia za tým obdobím ho nemôže príjmať nekriticky. Je produktívna, keď vyzdvihuje jeho dobré časti. Teda: humanizmus, optimizmus, nádej.

Pretože nejde o nádej v dnes už sprznenom politickom význame.

Nádej bez obsahu, obamovská nádej, je zlá. Je prázdna. Je to nádej v zachovanie statusu quo. Nie v statusu quo 0. rokov. Ani v návrat k onomu obdobiu. Nádej v…pokračovanie krízového neoliberalizmu…aspoň do ďalších volieb? Permanentne presne jedny voľby od fašizmu? 🤞🤞🤞

Tá dobrá 2000s nádej je nádej v lepší svet. Teda, že aj tie najhoršie spoločenské javy —chudoba, vojna, choroba— nie sú nutným údelom ľudskej rasy, ale iba doposiaľ nevyriešenými výzvami.

Dostaneme sa tam. To je ten inak nepopísateľný, príjemný, hrejivý pocit 0. rokov, ktorý dnes znie rozprávkovo. Takmer socialistická viera v lepší zajtrajšok.

Ak sa tento étos dnes vytratil z high-level liberálneho messagingu, nie je to preto, že by lepší svet nebol možný. Iba sa čoraz viac ukazuje, že nie je možný v rámci súčasného ekonomicko-politického systému, ktorý liberáli nie sú ochotní obetovať. Radšej obetujú budúcnosť.

Dovolím si v tomto bode čiastočnú odpoveď niektorým kritikom, ktorí mi veľmi láskavo odpísali na posledný text. Teda —znovu vykrádam Žižeka— že v súčasnej situácii nie je šialené predstavovať si alternatívne spoločenské zriadenie. Šialené je veriť v udržateľnosť súčasného systému napriek všetkým dôkazom o opaku.

Choose life.

Housekeeping

Som veľmi rád, že predchádzajúci článok mnohí z Vás zdieľali, že sub a view čísla išli hore. Vážim si každú všetku korešpondenciu, kritiku a chválu. Ako vždy, budem rád, ak tento email/článok prepošlete súputníkom.

Budúcnosť obsahu patrí analógu. Cool ľudia na Instagrame postujú výhradne veci z foťákov, telefonáty sú viac ako DMs a mailing listy sú viac ako blogy.

Tento mailing list je hostovaný na Substacku, ale stále je to mailing list. Pre odber si nemusíte zakladať Substack účet — emailovú adresu dávate predovšetkým mne. Sľubujem, že sa to lepšie číta priamo v emailovej schránke. x

Subscribe now