Keby sa človek z dávnej civilizácie objavil medzi súčasníkmi, na základe nášho materiálneho bohatstva a pokročilých technológií by nás považoval za čarodejníkov či polobohov.

Ale taký Platón či Marcus Aurelius by sa nenechali oslepiť. Skôr by sa zdesili, že síce máme pôsobivú moc nad prírodou a svetom okolo, no naše poznanie a kontrola vnútorného bytia je veľmi obmedzená.

Uvedomili by si, že tento moderný „kúzelník“, schopný zostúpiť na dno oceánu a preniesť sa na Mesiac, je do veľkej miery nevedomý toho, čo sa deje v hlbinách jeho duše, a nie je schopný dosiahnuť na žiarivé „nadvedomé” (superconscious) úrovne.

Máme život bohatší, rozmanitejší, zábavnejší a podnetnejší, ale zároveň aj zložitejší a vyčerpávajúci. Rýchle tempo a množstvo možností, príležitostí, ale aj nárokov vyvíjajú na našu energiu, duševné funkcie a vôľu enormný tlak. Neraz nám chýbajú zdroje na to, aby sme zvládli nástrahy našej existencie, či už sme ženou v domácnosti, vrcholovou manažérkou či podnikateľom alebo politikom.

Z toho veľakrát plynie znechutenie, frustrácia, zúfalstvo. „Liek” na tento stav je dvojzložkový. Spočíva v zjednodušení našich vonkajších životov a v rozvoji vnútorných síl.

Text, ktorý ste práve prečítali je voľné parafrázovanie úvodu z knihy otca psychosyntézy, Roberta Assagioliho, The Act of Will (Akt vôle). Vznikol síce v roku 1973, ale jeho podstata je rovnako (ak nie dokonca viac) aktuálna a dôležitá.

Sme viac

Keď som začala so štúdiom psychosyntézy, jedna z prvých ročníkových prác, ktorú som musela napísať, bola moja vlastná psychologická štúdia.

Začala som ju zážitkom z dávnej minulosti. Keď som ako dieťa – mohla som mať osem alebo deväť rokov – stála pred zrkadlom a pozerala som na seba s otázkou: Kto vlastne som? Mala som pocit, že to, kto som, nie je možné zachytiť len zrakom. Že som viac ako telo, ktoré vidím. Pamätám si aj pocit, ktorý som pri tom mala – pocit, že toto je poznanie, hlboké presvedčenie, že som viac.

Tento môj zážitok a uvedomenie do veľkej miery vystihuje podstatu psychosyntézy.

Výťah na všetky poschodia osobnosti

Už v roku 1910 vo svojej doktorandskej práci Roberto Assagioli hovoril o tom, že psychosyntéza nie je žiadna filozofická doktrína ani špecifická teória v psychológii, ale skôr spôsob ako nazerať na vnútorné prežívanie človeka, jeho psyché. Je to prístup, ktorý berie do úvahy všetky známe fakty – čo vidíme, poznáme a vieme uchopiť, ale zároveň skúma nepoznané – mnohokrát mystické, ťažko vysvetliteľné a uchopiteľné.

Málokto pozná meno Roberto Assagioli. Bol menej známym súčasníkom otcov psychológie Sigmunda Freuda a Carla Gustava Junga. Freud bol dokonca presvedčený, že Assagioli bude nositeľom psychoanalýzy v Taliansku. Už počas svojho štúdia však Assagioli pochopil, že mu vo Freudovom prístupe niečo chýba.

Tesne pred Assagioliho smrťou, v roku 1974, bol uverejnený článok v odbornom periodiku Psychology Today, v ktorom Assagioli vysvetlil, ako vníma psychosyntézu v porovnaní s prísupom Frueda:

„V jednom z listov Freud napísal: ‚Zaujíma ma iba suterén ľudskej bytosti.‘ Psychosyntéza sa ale zaujíma o celú budovu. Snažíme sa postaviť výťah, ktorý človeku umožní prístup na každú úroveň jeho osobnosti. Budova, ktorá má len suterén, je obmedzená. Chceme otvoriť terasu, kde sa môžete opaľovať alebo pozorovať hviezdy.“

Psychosyntéza ale nie je v protiklade s psychoanalýzou, hoci jazyková definícia nás k tomu navádza. Assagioli veril, že neexistuje jeden správny prístup v práci s človekom. Psychoanalýza, podobne ako aj iné psychologické smery, sa stali súčasťou jeho práce. Považoval za dôležité jednotlivé zložky nášho psyché najprv preskúmať, aby sme z nich následne dokázali tvoriť harmonický celok.

Psychosyntéza pracuje so syntézou (zjednotením častí do celku) na viacerých úrovniach, resp. vo viacerých oblastiach. Usiluje sa o harmonizáciu:

• tela, mysle a pocitov

• našej vnútornej dediny – subosobností

• rôznych prístupov v psychológii (psychoanalýza, behaviorizmus, humanizmus, existencionalizmus, transpersonálna psychológia, psychoenergetika)

• západného prístupu v psychológii a východných filozofií

• vedy a mysticizmu

• nášho JA s vyšším, duchovným aspektom (nie nevyhnutne spojeným s náboženstvom)

Skúsenosť nad teóriou

Štúdium psychosyntézy je postavené opačne oproti tomu, na čo sme zvyknutí v systéme vzdelávania u nás. Každý študijný predmet a každá nosná téma sú založené primárne na vlastnej skúsenosti, až následne na súvisiacej teórii, ktorá sa zavŕši vlastnou konceptualizáciou vo forme akademických textov.

Podstata psychosyntézy je podobná: povyšuje vlastnú skúsenosť človeka nad teóriu. Týmto sa riadim vo svojej praxi aj ja. Väčšina ľudí, ktorí za mnou prichádzajú, chcú počuť viac o mojom prístupe. Vtedy sa zdráham, čo povedať, lebo som si vedomá toho, že teória dokáže obmedziť ľudský zážitok. Naše prežívanie a skúsenosť sa budú snažiť trafiť pravdepodobne do toho, čo sme už počuli.

Cesta k iným cez seba

Vlastná skúsenosť a práca na sebe je v koučingovej aj terapeutickej praxi veľmi dôležitá.

Predstavte si, že ste horský sprievodca, ktorý sprevádza ľudí na vrcholy hôr. Alebo inštruktorka potápania, ktorá vás dovedie k vrakom a skrytým krásam v hlbinách morí.

Ako by ste to dokázali, keby ste tie hory nepochodili predtým sami? Alebo nepoznali moria, oceány a nemali za sebou potrebný počet ponorov?

Aj v mojom prípade platí, že musím poznať hlbiny, výšky a zákutia vlastnej duše, aby som vedela rovnakými hĺbkami a výškami sprevádzať iných – pevne a bezpečne.

Samozrejme, v koučingu sa riadime tým, že máme človeka stretnúť presne tam, kde sa práve nachádza a aby pomocou dvoch základných pilierov tejto profesie – podpory a výzvy – postupne, bezpečne, tempom a spôsobom jemu vhodným, objavoval miesta a možnosti doposiaľ neprebádané.

Let na Mars nás nespasí

Čím to ale je, že človek síce vie lietať na mesiac aj skúmať dno oceánov, no hlbiny vlastnej duše či úroveň „nadvedomia“ sú pre mnohých stále nepoznané?

Možno tým, že súčasný svet je založený na materializme, inklinuje k tomu, čo vieme uchopiť. Naše vnútorné presvedčenie alebo vlna hnevu či radosti nie sú ale o nič menej reálne než vlna na mori. Oba fenomémy spôsobujú a vytvárajú efekt a energiu.

Keď sa vrátim opäť k Assagioliho textu, hovorí aj o tom, že práve široká priepasť medzi vonkajšími a vnútornými silami človeka je jednou z najhlbších príčin individuálneho i kolektívneho zla, ktoré sužujú našu civilizáciu a vážne ohrozujú jej budúcnosť.

Za 50 rokov od vydania jeho knihy sme priepasť iba prehĺbili – a prehlbujeme ju naďalej. Našu budúcnosť totiž nespasí kolonizácia Marsu. Hlavne ak si do kokpitu sadajú ľudia, ktorí sa hádajú o to, kto bude v rakete sedieť pri okienku.

Chceš sa porozprávať?

Rezervuj si 30-minútové osobné alebo online stretnutie, na ktorom sa môžeš dozvedieť viac o tom, ako by spolupráca so mnou bola pre teba prínosná.

Rezervuj si termín

Polnočný denník ❤️‍🩹

Bingwatchla som seriál Dying for Sex, kde umierajúca žena, sprevádzaná svojou kamarátkou, objavuje svoju sexualitu. Ako dieťa bola zneužitá partnerom svojej mamy.

A za deň a pol som prečítala príbeh Gisèle Pelicot, ktorú jej muž znásilňoval a nechal znásilňovať inými mužmi. Kým bola v bezvedomí.

Pamätám sa, že na výške (na tej prvej) ma najviac fascinovala forenzná psychológia. Hľadala som v nej odpovede, kde sa berie v ľuďoch zlo.

A na tejto výške mi môj vyučujúci Danteho Božskej komédie a predmetu Narcizmus, Jarlath (Oh, crazy man, I love you sooo much!), dal odpoveď.

Za všetkým zlom na svete je láska.

Nedostatočná. Alebo prílišná. Alebo neadekvátna.

Dve poznámky na záver:

1. Tento newsletter nie je odborným článkom, ale mojou interpretáciou práce Roberta Assagioliho a psychosyntézy. Vychádza z odbornej literatúry, môjho štúdia psychosyntézy, vlastnej terapeutickej skúsenosti a koučingovej praxe.

Ak vás zaujíma život a práca R. Assagioliho alebo psychosyntéza samotná, odporúčam vám prečítať si tieto jeho knihy:

• Psychosynthesis, A Collection of Basic Writtings

• The Act of Will

Ak hľadáte prístupnejšiu interpretáciu jeho učenia, siahnite po:

• Pierro Ferrucci – Your Inner Will

• Pierro Ferrucci – What We May Be

Assagioliho život a učenie v kocke nájdete tu:

• Petra Guggisberg Nocelli – The Way of Psychosynthesis, A complete guide to the origins, concepts, and the fundamental experiences, with a biography of Roberto Assagioli

2. V texte používam voľnejší preklad odborných výrazov, ktoré doposiaľ v slovenčine oficiálne preložené neboli.

Poďte si spolu so mnou niečo predstaviť!

Takto začala svoj prejav na konferencii By Design pred pár rokmi Tove Blomgren. Následne sprevádzala plnú sálu ľudí vedenou meditáciou. Bol to pre mňa neuveriteľne silný zážitok a formatívna skúsenosť.

Tove je kreatívna riaditeľka v inovačnom štúdiu SALLY, ktoré sa venuje budovaniu preferovaných budúcností. Futuristka.

Vyzýva ľudí, aby si predstavili niečo, čo nie je, čo neexistuje. Budúcnosť.

Dá sa to vôbec? Vieme si predstaviť nepredstaviteľné? Ťažko.

Kedysi sme si ale tiež nevedeli predstaviť, že nie sme stredom vesmíru. Nevedeli sme si predstaviť, že budeme lietať. Že budeme nosiť telefóny stále so sebou. Alebo, že si pozrieme všetky série Sex v meste za víkend namiesto čakania na ten jeden diel v piatok po 23:00 na ČT2.

Ja som si kedysi nevedela predstaviť, že porodím dve deti prirodzenou cestou, a že budem mama. Že mi môj muž zlomí srdce. Že v bolesti je láska. Že budem opäť sama. Alebo, že budem robiť niečo úplne iné než to, čo som študovala.

A stále si neviem predstaviť žiť v inom byte. Že si sadnem na kávu s frajerkou môjho bývalého a fajne pokecáme. Že už nepôjdem na našu milovanú chalupu a nezažijem tam rodinné chvíle.

Vidím to aj u svojich detí. U Čistej duše, ktorý mi hovorí: „Maminka, ale ja neviem, aké to bude, keď budem dospelý.”

Aj ľudia, ktorí za mnou prichádzajú ako za koučkou jasne vidia aké sú ich životy, vzťahy, joby. Ale nevidia, aké by mohli byť. Vidia sa v problémoch, výzvach, ťažkostiach a nepripúšťajú si, že by sa mohli cítiť radostnejšie, slobodnejšie a ľahšie. V tom istom živote.

Čo sa nám deje, keď myslíme na budúcnosť

Čo nám vlastne bráni v tom, aby sme si predstavili nepredstaviteľné? Náš intelekt, náš rozum.

V psychosyntéze pracujeme s konceptom konkrétnej a abstraktnej mysle. Jedna predikuje, druhá si predstavuje.

Konkrétna myseľ (intelekt/ rozum) nám pomáha interpretovať naše životy a situácie v nich. Tvorí príbehy, ktoré nám pomáhajú navigovať chaos, komplexitu a nepredvídateľnosť života. Je to časť mysle, ktorá siaha do šuflíkov minulých skúseností, poznatkov a vedomostí a na základe nich skladá súčasnosť a predikuje budúcnosť.

Keď niečo predikujeme, nemáme priestor na predstavy. Naša konkrétna myseľ nám málokedy prinesie niečo nové – replikuje všetko staré a len to troška inak pospája. Pomáha nám prežiť, lebo sa snaží rýchlo vypĺňať miesta, ktoré sú prázdne a nepoznané, utišuje našu obavu z neistoty, ktorú prežívame. Ale vypĺňa ju stále len niečím poznaným.

Abstraktná myseľ je naopak oprostená od známeho. Práve pomocou nej si vytvárame priestor pre niečo nové. Naša predstava tým pádom prestáva byť obmedzená minulými dátami. Proces, ktorý sa tu deje je o spájaní zdanlivo nesúvisiacich konceptov, vnímaní archetypov a prijímaní impulzov z kolektívneho nevedomia a od nášho vyššieho Ja.

Predstava teda tvorí obrazy budúcnosti, ktoré sú inšpirované naším potenciálom, nie našimi limitmi a minulosťou.

Snahou psychosyntézy, samozrejme, nie je myseľ deliť, práve naopak. Hľadáme harmóniu a spoluprácu medzi týmito dvoma súčasťami. Abstrakciou si vytvárame predstavu, ktorú potom naša konkrétna myseľ pomáha pretaviť do akcie. Inak by z nej ostala iba fantázia.

Ako si trénovať myseľ

1. Udržiavajte pozornosť

Na to, aby sme vedeli pracovať s abstraktnou mysľou, musíme sa naučiť ovládanie konkrétnej mysle. Môžete si to skúsiť aj doma: Vezmite si akýkoľvek predmet. Minútu si ho poriadne prezerajte. Potom zavrite oči a skúste si ten istý predmet predstaviť. Sledujte, ako dlho sa vám darí držať pozornosť. Rýchlo vám začnú do obrazu vstupovať iné myšlienky, obrazy. Je to v poriadku, pokiaľ ste na trénovaní pozornosti nikdy predtým vedome nepracovali. Skúšajte to každý deň chvíľku, ale netlačte na seba. Je to hra.

2. Nájdite si sprievodcu alebo sprievodkyňu, ktorí vám pomôžu rozširovať vaše pole vedomia oboma smermi:

• Odhaľovaním podvedomia cez spoznávanie vlastných vzorcov správania, svojej minulosti, projekcií či obrazov, ktoré tvoria našu realitu a životy.

• Rozširovaním vedomia smerom k potenciálu (vyššiemu Ja) cez prácu so symbolmi, umenie, meditáciu a dýchanie.

Stretnúť medveďa

Pred rokmi ma moja učiteľka sprevádzala vedenou meditáciou a ja som sa po vylezení na horu mala pozrieť dole do údolia. Mala som tam niekoho alebo niečo vidieť, malo sa to ku mne priblížiť.

Mám živo v pamäti moment, keď som stála na vrchu a pozrela do skalnatého zrázu. Vtom som videla, ako sa na mňa rúti obrovský hnedý medveď. Cítila som, ako môj tep prudko vyskočil a ja som zažila moment hrôzy. Počula som ale pokojný hlas mojej učiteľky, ktorá hovorila, že čokoľvek alebo ktokoľvek to je, mám sa s ním zvítať. Môj tep sa upokojil a keď medveď dobehol ku mne, objali sme sa.

Viem si predstaviť, ako pri čítaní tohto zážitku reaguje vaša konkrétna myseľ. Snaží sa dôjsť k záveru, porozumieť tomu, čo to vlastne znamenalo.

Nehľadajte tu odpoveď na konkrétnu otázku.

Ani ja som nemala zrazu pocit, že viem, ako so svojím životom ďalej naložiť. Videla som ale nečakané obrazy, ktoré mali pre mňa hlbší význam a mohla som s nimi ďalej, už prostredníctvom konkrétnej mysle, pracovať. Zlepšovať verziu samej seba. Je to intímny proces, pre každého a každú z nás jedinečný a nereplikovateľný.

Vedené evokatívne meditácie sú jedným z nástrojov, ktoré využívam vo svojej praxi s klientmi a klientkami aj ja. Je to jeden zo spôsobov ako nachádzať nové uvedomenia a dostať sa do kontaktu s našimi súčasťami, ktoré nám nie sú bežne prístupné. A tiež je to priestor, kde nachádzame predstavy niečoho, čo tu ešte nie je, ale mohlo by byť.

Pracujeme so symbolmi, prírodnými elementmi, archetypmi. V evokatívnych meditáciách nepoužívame obrazy a slová významovo rovnaké – tie by nás limitovali – ale skôr metaforické. Predstavte si seba ako rastlinu, zviera. Predstavte si, že sa prechádzate v lese, leziete na horu…

Meditáciou sa ale cesta nekončí. Je to bod, keď k novým objavom a zážitkom prizývame našu konkrétnu myseľ, ktorá nám ich pomáha interpretovať a integrovať do života.

Nevieme vybudovať to, čo si nevieme predstaviť

Na začiatku som spomínala talk Tove Blomgren. Z jej prezentácie som si okrem zážitku vedenej evokatívnej meditácie odniesla aj citát: „We cannot build what we cannot imagine.“

Je to fráza, ktorá ma poznačila, síce dlho som nerozumela ako a prečo. A tiež ma vyrušila, lebo som nevedela, čo s ňou.

Až s odstupom času – a tiež štúdiom, mojou praxou a prácou na sebe – vidím, že vyrušujúci bol fakt, že som sa snažila predstavovať si vonkajšie okolnosti, ktoré by mali byť v budúcnosti inak. Niečo mimo moju moc a vplyv. Alebo som si predstavovala niečo nasilu, proti sebe, čo som úprimne, v tom momente ani nechcela.

Predstavovať si, že budem v šťastnom vzťahu s mojím mužom bola síce krásna predstava, ale závislá na inom človeku. Fantázia.

Predstava, že budem s jeho frajerkou sedieť na káve je zase niečo, čo si ešte teraz predstavovať nechcem.

Viem si ale predstaviť, ako naplnený, vzájomný partnerský vzťah vyzerá, ako sa v ňom chcem cítiť ja, a aká viem byť Ja vo svojej najlepšej možnej verzii. Tiež si viem predstaviť mať v živote ľudí, s ktorými síce nechcem sedieť na káve, ale viem ich prijať a rešpektovať.

A zrazu je všetko inak. Toto je ten „inner knowing” a viem aj povedať, čo preto spravím.

Iba cez nás samých vieme žiť v krajšom svete, kde berieme plnú zodpovednosť za svoj život a nečakáme, že vonkajšie okolnosti sa zmenia alebo že nás spravia šťastnými iní.

Chceš sa rozprávať o svojej budúcnosti?

Rezervuj si 30-minútové osobné alebo online stretnutie, na ktorom môžeš zdieľať svoje neistoty a očakávania, ale aj dozvedieť sa viac o tom, ako by spolupráca so mnou bola pre teba prínosná.

Rezervuj si termín

Polnočný denník 👋☕

Včera som sa bola rozlúčiť s našou milovanou chalupou.

Lebo už nie je naša.

Zobrala som si odtiaľ hrnček, panvicu a tučné taniere. Tieto veci som najviac milovala, boli symbolom rannej pohody, lievancov a kávy zo starého kávovaru Delonghi mojich rodičov, ktorý sa nám podarilo zachrániť pred vyhodením.

Dnes som si doma spravila svoju rannú kávu do chalupového hrnčeka, no chutí inak. Snažila som sa uchovať niečo, čo sa nedá.

Predstavu minulosti, ktorá mi bráni vidieť, že realita je už dávno iná.

Použitá literatúra:

• R. Assagioli: The Act of Will

• R. Assagioli: Psychosynthesis, A Collection of Basic Writings

• J. I. Evans: Psychosynthesis, A psychospiritual Psychology

• P. Ferrucii: What We May Be, Techniques for psychological and spiritual growth through psychosynthesis

• Poznámky zo semináru Creative Mind Development

Tento newsletter začnem výzvou, aby ste si niečo predstavili.

Zatvorte oči a sledujte všetky asociácie, myšlienky, obrazy, metafory, príklady, ktoré sa vám vyjavia pri slovnom spojení kríza stredného veku.

Domnievam sa, že naskakujú samé. Kabriolet, mladá milenka, milenec, motorka, zmena šatníka, krabičková diéta, permanentka do fitka, botox, farebný sprej na vlasy, dres z lycry a drahý bicykel, Spartan race, nové prsia, lekcia surfovania...

Zoznam môže rásť donekonečna. Podobne ako aj zoznam filmov a seriálov, ktoré v nás toto klišé a stereotypné vnímanie krízy stredného veku umocňujú.

Mojim obľúbeným je film Crazy Stupid Love, v ktorom Emily (Julianne Moore) podvedie svojho manžela Cala (Steve Carell). Čiže „klasický scenár” vyvrcholenia dlhodobého manželstva, keď Emily po 20-ročnom vzťahu už ani nevie, kým je a čo chce. Len cíti, že musí niečo urobiť.

Rovnako „klasická” je aj Calova reakcia. Vyhodí svoje fotrovské newbalansky, zmení imidž a pod vedením mladého mentora Jacoba (Ryan Gosling) sa z neho stáva barový Don Juan.

Film nám tak ponúka okrem stereotypných situácií aj niekoľko riešení, ako sa s krízou vysporiadať: Tvoj život je v troskách, polčas za tebou, polčas pred tebou… Tak si kúp nové handry, zmeň účes, vyspi sa s niekým a budeš sa cítiť lepšie. Hlavne rýchlo niečo zmeň.

Vonkajšie známky vnútorných bojov

Ale späť do reality. V apríli som bola s kamoškou v Istanbule. Bol to taký môj „Eat Pray Love“ spôsob, ako prechádzať „krízou stredného veku”.

Sedeli sme v hotelovej reštaurácii na raňajkách. Okolo nás bolo veľa mužov so zranenými hlavami. Všade milióny krvavých bodiek, sčasti prekryté obväzmi.

V meste, ale nezúrila žiadna vojna. Žiadne násilie ani pouličný boj. Nie, neboli to ani stopy po krčmovej bitke. Boli to miesta po čerstvo nasadených vlasových cibuľkách. Vonkajšie známky vnútorného boja.

Na malý moment som sa pristihla, ako sa smejem a v hlave mi beží myšlienka – kríza stredného veku at its best. Snaha získať naspäť mladosť.

Všetci podliehame stereotypom, skratkám a súdom.

Málokedy sa zamyslíme ale nad tým, čo sa deje v živote ženy, ktorá sa práve prihlásila na ďalší sebapoznávací kurz alebo u muža, ktorý si kúpil bicykel v cene ojazdeného auta.

Vidíme vonkajšie znaky, vidíme nasadené cibuľky, čo ale ostáva pre nás neviditeľným je vnútorný proces, ktorý je oveľa dôležitejší.

Kríza ako príležitosť

V našej (západnej) kultúre vnímame krízu ako obdobie veľkých nezhôd, zmätku či utrpenia, alebo dokonca ako extrémne náročný či nebezpečný bod v určitej situácii. Tak krízu definuje napríklad Cambridge Dictionary. Rozhodujúci obrat, prelom, moment zreteľnej nerovnováhy, prechodné štádium medzi dvoma rozlíšíteľnými fázami, keď nejaká premena speje k rozhodnutiu, nie je však ešte rozhodnutá. To je kríza podľa Otvorenej filozofickej encyklopédie Filit.

V psychosyntéze ale vnímame krízu skôr z pohľadu východných filozofií. Čínsky piktogram pre krízu sa skladá z dvoch základných znakov: jeden znamená nebezpečenstvo a druhý príležitosť. Hoci prechádzanie týmto stavom môže byť náročné a desivé, kríza má obrovský evolučný a liečivý potenciál.1

Psychosyntéza tiež namiesto výrazu „kríza stredného veku” používa pojem „kríza dospelosti”. Veď kto z nás vie, že je naozaj v polovici života?

Po puberte je kríza dospelosti druhým zásadným momentom individuácie v našich životoch. Je to moment tvorenia a kryštalizácie našej identity. Individuácia tiež môže byť popísaná ako proces tvorby zmyslu života.2 Obe tieto „krízy“ – puberta aj dospelosť sú nevyhnutným vývojovým štádiom našej osobnosti.

Avšak v puberte bojujeme s ostatnými, zatiaľ čo v dospelosti čelíme „už len“ sami sebe.

Boj o to, kým chcem byť

Počas puberty cítime silnú túžbu po nezávislosti – oddeľujeme sa od rodičov, od systému, pravidiel. Snívame o tom, kým budeme, keď sa konečne oslobodíme a začneme žiť dospelácky život.

Využívame emocionálne energie, ako hnev, odpor a nenávisť, ktoré nám slúžia ako nástroje na preseknutie starých väzieb. Názory a postoje, ktoré vytvára naša myseľ nám zas pomáhajú separáciu a odchod obhájiť. Hovoríme si, že to rodičia sú tí zlí, ktorí nám bránia v rozlete.

Puberta je sprevádzaná disharmóniou a chaosom, deštruktívnymi impulzmi, anarchiou, fanatizmom, hrdosťou a chýbajúcim rešpektom a pochopením druhých. Zároveň ale aj idealizmom a odvahou.3

Zjednodušene môžeme povedať, že naša identita sa tvorí v boji proti ostatným, proti externému svetu.

Rozhodnutie, kto vlastne som

V dospelosti, vo veku medzi 35 a 55 prichádza ďalší moment, počas ktorého sa pýtame samých seba, či je toto ten dospelácky život, ktorý sme tak túžili žiť.

Je to obdobie, v ktorom máme možnosť sa rozhodnúť, ktoré časti našej rokmi budovanej identity sú v súlade s naším vyšším Ja a s tým, čo tento svet naozaj potrebuje.

Reflektujeme a skúmame – často práve na motorkách, v baroch, v neverách – či to, ako sme žili, je aj to, ako chceme žiť ďalej.

Mnohí tak podliehame adoslecentném správaniu – porušujeme pravidlá a sľuby, ktoré sme kedysi dali, a to presne v čase, keď by zrelosť mala prinášať múdrosť a oporu. Ide o psychologický návrat do obdobia dospievania a puberty.4

Ak sa vrátime k čínskemu piktogramu krízy – čo je teda nebezpečenstvom a čo príležitosťou v kríze dospelosti?

V strednom veku už nejde o mňa a toho druhého ako to bolo v puberte. V kríze dospelosti prebieha konflikt len medzi mnou a mnou samotným. Čelím tomu, čo robím a čo som urobil/-a. Stojím pred životnou voľbou – stať sa autorom/-kou svojho vlastného života. Tým, že som autorom/-kou svojho vlastného života, si uvedomujem, že nesiem zodpovednosť za svoje vlastné činy.5

Kým je puberta príležitosťou cez boj s ostatnými vyrásť do sveta, v „strednom veku” máme príležitosť vyrásť do seba – stretnúť sa so sebou.

Ako chcem žiť svoj život?

Príbeh Emily a Cala v Crazy Stupid Love sa začína návratom do puberty – snahou o separáciu, vyhranenie sa, boj s nudou a panikou. Sami seba sa pýtajú: „Čo ak takto musím dožiť život?

Ide o kritický moment, ktorý prežijeme v našich životoch všetci. Moment, kedy si uvedomíme svoju smrteľnosť a pominuteľnosť. Často je iniciovaný stratou blízkeho, zmenou zamestnania, odchodom detí z domu, chorobou, alebo len príliš dlhým obdobím bez zastavenia a vytvorenia si priestoru na kontakt s tými súčasťami samých seba, ktoré sme po ceste stratili a zabudli na ne.

Zrazu nastane crack v systéme, ktorý sme si dlhé roky budovali. Prasklina, v ktorej sedí vedľa seba nebezpečenstvo a príležitosť. Nebezpečenstvo, že sa namiesto vnútorného rastu vrátime do puberty, ukážeme všetkým prostredník, obviníme svet okolo seba z nášho nešťastia a upadneme do horkosti a cynizmu. Minieme tak príležitosť prekročiť ten bájny prah a zostaneme uviaznutí v hľadaní vonkajších náplastí na vnútornú prázdnotu.

Kríza dospelosti nám ponúka príležitosť opýtať sa, či nám motorka alebo liečivý pobyt v exotike prinesie to, čo sme naozaj chceli, či zaplní dieru, ktorú sme v sebe cítili. Lebo je úplne v poriadku mať motorku, len na nej neutekajme preč od seba a od svojho života.

Chceš sa porozprávať o svojej kríze dospelosti?

Rezervuj si 30-minútové osobné alebo online stretnutie, na ktorom môžeš zdieľať svoje skúsenosti aj dozvedieť sa viac o tom, ako by spolupráca so mnou bola pre teba prínosná.

Rezervuj si termín

Polnočný denník 🖕🚬💇🏻‍♀️

„Mama, ja som videl toho fuckera,” počujem hlas svojho dieťaťa zo zadného sedadla v aute. Reaguje na moje adolescentné Ja, ktoré sa ozvalo, keď ma na Staromestskej vyblokoval nejaký ignorant na veľkom aute.

Moje adolescentné Ja sa ozýva aj vtedy, keď si púšťam Saru Rikas. Alebo keď fajčíme cigarety na balkóne so Zuzu či s Ľubicou a pritom plánujeme, ako hekneme tento „mužský” svet a zbohatneme. Alebo aj vtedy, keď špásujem s personálom v podnikoch. A potom sa zháčím, či nepôsobím ako Jennifer Coolidge z White Lotus.

Aj v momentoch, keď sa pozerám do zrkadla na svoje mega dlhé vlasy a túžim siahnuť po strojčeku, dať to celé dole s nadstavcom 9 mm ako v 17-ich a mať tak ľahkú hlavu. Od vlasov aj od dospeláckych výziev.

Túžim dať preč vlasy, povinnosti, zodpovednosť. Ujsť preč od všetkého.

A potom si poviem: You can do better, Nora! …Sure. I could. Ale nemyslím si, že ultimátnym cieľom dospelosti je rozlúčiť sa s bláznivosťou, rebéliou a akousi ľahkosťou bytia.

Pomaly zisťujem, že dospelý život je skôr o tom, aby som si vytvorila priestor na všetky svoje súčasti, a našla ľahkosť a radosť v každodennej nude aj bez oholenej hlavy.

A je tiež o voľbách a zodpovednosti za ne. Že keď sa raz rozhodnem ukázať fuckera inému vodičovi, som si vedomá toho, aké to má následky. Následky typu, že moje deti sa napríklad teraz cítia podporené v tom, že je ok ukázať prostredník niekomu, kto sa zachová nefér.

Je to rok, čo sa skončil môj 13-ročný vzťah. Je to rok, čo píšem listy, ktoré som nikdy neposlala. Začínajú oslovením: Ahoj Lásko!

Predstavujem si, že vyjdú ako kniha, ktorá sa bude volať Ahoj Lásko.

Už je to skoro rok, čo mi chýbajú spoločné rozhovory a zdieľanie, tak píšem listy, aby som sa nezbláznila. Lebo vzťah sa skončil, ale neviem čo so všetkým ostatným, čo neprestalo existovať.

Bolí povedať „lásko”. A bolí ešte viac to nepovedať. Doteraz som neprišla na to, čím nahradiť miesto, ktoré ostalo po tomto oslovení.

Ľudia mi hovoria, aká som silná. Vôbec.
Ani neviem, ako som prežila prvé mesiace po rozchode.
Lebo ja som fakt mala pocit, že umieram.

Hovorí sa, že koniec je nový začiatok.

Je to fráza, ktorá má potešiť, ponúknuť nádej a pomôcť preklenúť ťažké chvíle. Pôsobí povzbudzujúco! Veď nový začiatok nám poskytne instantnú úľavu od pocitov, ktoré prináša so sebou koniec.

Je to tlak na rýchly pohyb. Odchod, niekedy aj útek z miesta, kde sa po rozpade vzťahu ocitneme.

Je to domnelá predstava, že všetko, čo bolo, prestane existovať, takže môžeme začať s novým štítom.

Je to aj garancia, akoby istota, že presne vieme, čo príde po konci.

Fráza, ktorá úplne ignoruje a znevažuje koniec. A tým znevažujeme aj samotný vzťah.

”Get ready for the struggle!”

Keď sa ponáhľame do nových začiatkov, tento dôležitý priestor a čas po rozpade vzťahu obchádzame (preklad anglického bypassing) – nedovolíme si precítiť bolesť, smútok, hnev, nenávisť. Čo má za následok to, že sa znecitlivíme aj voči hlbokej radosti a láske.

Hovorí sa, že koniec je nový začiatok.
Nie je.

Koniec je miesto, v ktorom som sa ocitla po rozpade vzťahu.
Miesto, kde som pomaly zisťovala, aké je to nebyť „ženou môjho muža”.
Miesto, ktoré bolo plné neistoty, chaosu a absencie niečoho, čo tu bolo a už tu zrazu nie je.

Prežiť vlastnú smrť

V psychosyntéze tento stav voláme „the terror of non-being” – teror nebytia, kde akoby zažívame vlastnú smrť. Smrť časti našej osobnosti, s ktorou sme sa počas trvania vzťahu identifikovali.

Človek prirodzene cíti silnú potrebu vedieť, kým je, dať si meno a identitu – reálnu či fiktívnu. Identita je nevyhnutná na to, aby si človek udržal svoju opornú konštrukciu – skrátka, aby „ostal stáť‘.1

Pri rozchode táto oporná konštrukcia padá a my máme zrazu pocit, že sa nemáme o čo oprieť. Tento pocit je o to intenzívnejší, čím dlhšie vzťah trval a aký veľký priestor v našom živote rola partnera či partnerky vypĺňala.

Opúšťanie starých identít má mnoho spoločného – v symbolickej rovine – s procesom umierania. Aj takáto symbolická smrť však vyvoláva strach a „na to, aby človek zomrel, musí mať odvahu a vieru v to, čo príde potom – v následné znovuzrodenie.“2

Podľa slov Piera Ferrucciho, sú tieto obdobia temnoty rovnako cenné ako obdobia radosti a osvietenia. Zdôrazňujú totižto dôležitosť využívania prekážok a životných kríz ako schodov k rastu, namiesto toho, aby sme dúfali v ich úplné zmiznutie.

Povestný odstup

Koniec vzťahu bol pre mňa aj miestom, v ktorom som videla príležitosť porozumieť sama sebe lepšie. Na to, aby sa to stalo, som musela poodstúpiť – deidentifikovať sa nielen od častí mojej identity, ale aj od pocitov, predstáv, príbehov a projekcií.

Predstavte si to ako keď sa pozeráte na pláž po odlive.

Keď voda odíde, zrazu vidíme úplne jasne piesok, kamene, aj odpadky, mŕtve ryby, krásne mušle a niekedy aj nejaký odkaz vo fľaši.

Vidíme všetko odhalené a z odstupu. Keď neunikáme, máme zrazu možnosť sa pozrieť inak na náš vzťah, na seba aj toho druhého.

„Deidentifikujeme sa pozorovaním. Namiesto toho, aby nás vnemy, pocity, túžby a myšlienky pohltili, pozorujeme ich objektívne, bez toho, aby sme ich súdili, chceli ich zmeniť alebo do nich zasahovali. Vidíme ich ako niečo, čo je od nás oddelené – akoby sme sa dívali na krajinu.“3

V odstupe, v spomínanom procese „deidentifikácie“, vzniká vzácny priestor, kde leží naša sloboda. Sloboda rozhodnúť sa, ako na to, čo sa v našom živote deje, zareagujeme.

Pre mňa bol toto moment uvedomenia, že svet naozaj nepotrebuje ďalší rozhádaný pár, ktorý si nevie prísť na meno.

Aj moment voľby to skúsiť spraviť inak.

Nie, koniec vzťahu nie je nový začiatok.
Koniec je miesto, v ktorom keď sa ocitneš, máš pocit, že stojíš.
Keď sa ale s odstupom času obzrieš, zazrieš tam pohyb – pomalý prerod a hlbokú vnútornú zmenu.

Poznámka na záver #1: Tento článok nepopiera možnosť plynulého prechodu z končiaceho vzťahu do nového. Za predpokladu, že máme kapacitu a zručnosti dať priestor na prežívanie konca a začiatku zároveň.

Poznámka na záver #2: Konce sú rôzne a sú integrálnou súčasťou našich životov. Ako naše životy, tak aj konce (nielen vzťahov) sú rozmanité a ich prežívanie je pre každého z nás jedinečné. Konce majú rôzne podoby a formy. Môj newsletter uvádza len jeden príklad konca vzťahu. Viac ukážok, ako to môže vyzerať nájdete v knihe Catalogue of Endings.

Chceš sa porozprávať o tom, ako konce prežívaš ty?

Rezervuj si 30-minútové osobné alebo online stretnutie, na ktorom sa dozvieš viac o tom, ako by spolupráca so mnou bola pre teba prínosná.

Rezervuj si termín

Polnočný denník 🥲❤️🐩💩

Ahoj Lásko.

Prešiel skoro rok. A ja tu sedím s novými pocitmi bolesti. Vracajú sa. Stále. Zo školy, z terapie, aj z mojej práce viem, že nikdy neodídu. Budú tu. Iba môj vzťah k nim sa bude meniť. A mení sa.

Už sa nebojím bolesti. Hovorí o tom, že čo sme mali, bolo pre mňa vzácne a krásne. Viem, že nie stále…

Ty sa máš ako? Ako si to celé prežil Ty? Si šťastnejší? Je Ti ľahšie? Krajšie? Dúfam, že áno. A niekedy dúfam, že nie.

Inak, ja sa mám dobre. Aj so smútkom, ktorý stále prichádza. Nick Cave mal pravdu, je v ňom toľko lásky, že mi ide srdce puknúť.

Mám sa dobre. Aj keď cítim hnev. Je tu, ale už ti nechcem poškriabať auto a rozotrieť Tonkove hovná po prednom skle.

Mám sa dobre. A som šťastná, že mám v živote niečo, s čím sa mi lúči tak ťažko.

N.

Poznáš ten pocit, keď ťa niekto alebo niečo upúta, nadchne, a potom sa stane niečo, keď z nadšenia prechádzaš do pocitu trápnosti, nepríjemnosti, možno až znechutenia?

Máš nového partnera alebo partnerku, cítiš príťažlivosť, chceš s tým človekom byť, ale je tam niečo – ten jeden detail (niekedy aj viac), ktorý má moc ovplyvniť, či tomu človeku dáš šancu, alebo nie.

Stojíš pred rozhodnutím. Buď to prijmeš a nenecháš sa odradiť, alebo si tým niečím necháš všetko ostatné pokaziť.

Ako keď v seriáli Sex v meste Charlotte stretla Harryho. Mali skvelý sex, cítila sa s ním dobre, len mal chlpatý chrbát. A hovoril s plnými ústami! A neskôr nechával po byte čajové vrecúška a sedel s holým zadkom na jej bielom gauči.

V popkultúre sa prvýkrát objavil výraz „the ick“ v seriáli Priatelia, keď Monika zistila, že jej nový priateľ je stredoškolák.

Znechutenie. Trápnučko.

Som koučka. ICK.

A ty čo vlastne robíš? Otázka, ktorú dostávam pravidelne. Od ľudí, ktorých stretnem prvýkrát, ale aj od vzdialenejších známych, od príbuzných a ľudí, ktorí ma poznajú inak ako pracovne.

Najprv sa snažím použiť rozvitú vetu a vyhýbam sa názvu mojej profesie. Pracujem na sebapoznaní a sebarozvoji ľudí. Nechápavý pohľad.

A potom príde moja odpoveď. Som koučka.

ICK.

Vidím to. Počujem to. Cítim to. Mierne prevrátenie očí, zaťatá sánka a nevypovedaná poznámka. Nenápadné „ehm“. Trápne ticho spôsobené neschopnosťou reagovať.

A potom cítim aj to, že to mám rovnako. Že aj ja prevraciam oči a cítim vnútornú tenziu vždy, keď si pomyslím na to, čo robím. Súdim, a tak som súdená. Keď vyslovím vetu „Som koučka.“, necítim hrdosť.

Prekáža mi názov mojej profesie, jej nadužívanie, zneužívanie a zlé meno. Mám rada to, čo robím. Nemám rada, ako sa to volá a čo to pre mnohých ľudí znamená.

Prečo koučing vyvoláva tieto pocity?

Koučing je neregulovaná profesia. Neexistujú zákony, ktoré by upravovali, kto môže a kto nemôže túto prácu vykonávať. Doslova ju môže robiť ktokoľvek.

Stavím sa, že si sa aj ty v živote stretol/-la s niekým, o kom nemáš veľmi vysokú mienku, a pritom robí koučing. Alebo na teba na Instagrame vyskočí sponzorované video človeka s otáznou odbornosťou a skúsenosťou, ktorý ti predáva koučing, čo vyrieši tvoje trápenia. Toto je ten formatívny zážitok, formatívna osobná skúsenosť, ten „ick“, ktorý si potom projektujeme do každého človeka, ktorý nám povie, že je kouč.

Koučing nie je jednoduché vysvetliť, definovať a nedá sa ani zredukovať. Ako píše jedna z mojich učiteliek koučingu Hetty Einzig vo svojej knihe The Future of Coaching, naša profesia je príznačná tým, že sa v nej prelínajú a spájajú rôzne oblasti: teória športu aj pedagogiky, celé spektrum psychologických smerov a duchovných filozofií či praktík.

Koučing sídli v akejsi pomyselnej delte, kde sa všetky tieto prúdy zlievajú. Práve táto rozmanitosť koučing chráni pred redukcionizmom, ale zároveň prináša výzvu v tom, ako ho definovať.

Keď sa ocitnem v situácii, že mi v niečom chýba jasnosť, kotvím sa vo význame a pôvode slov. Anglický výraz coach pochádza z maďarského slova kocsi, čo v preklade znamená „povoz z Kocsu“ – dediny v Maďarsku, kde sa po prvýkrát začali vyrábať konské povozy.

Metaforicky je teda kouč vozom, ktorý ťa prevezie z jedného bodu poznania, pochopenia či uvedomenia do druhého. Alebo z jedného bodu v živote do druhého. Niekedy cez náročný terén alebo priepasť, cez ktorú sa neprechádza jednoducho osamote.

Ako zistiť, ktorý prístup ti sedí

V rámci úvodných, tzv. „chemistry“ stretnutí s mojimi klientkami a klientmi riešime aj otázku toho, aký je rozdiel medzi mojou profesiou a inými prístupmi.

Zistiť, ktorý z prístupov by najlepšie poslúžil práve tebe, dokážeš aj z prirovnania o šoférovaní:

Celosvetovo aj lokálne, existujú mnohé uznávané a etablované organizácie, ktoré definujú štandardy, etický kódex a udeľujú koučom akreditácie.

Ak si teda z rôznych spôsobov sebapoznania a sebarozvoja vyberieš práve koučing, spoľahlivých odborníkov a odborníčky hľadaj tu:

• ICF members directory

• EMCC

• ICF Slovak Chapter

• Association for Coaching

Prekonať ick moment stojí za to.

Ešte predtým, ako Charlotte stretla Harryho, randila s mnohými mužmi, dokonca bola vydatá za Treya. Ako to už v romantických vzťahoch býva, kým nájdeme pre nás „ten správny“, zažijeme aj veľa iného – pekného, niekedy škaredého, ale stále formatívneho.

Ja a koučing sme si k sebe hľadali cestu dlho a rozhodne nebola lineárna. Svoju profesionálnu kariéru som začínala ako policajtka, no, ako vidíš, napokon sa venujem niečomu celkom inému.

A stálo to za to – hľadať, skúšať, nevzdávať sa, a nakoniec otvoriť svoje srdce koučingu, nasledovať ho a prekonať všetky pochybnosti, trápnosť a znechutenie.

Presne ako Charlotte, ktorá sa nenechala odradiť chlpatým chrbtom či holým zadkom na bielej pohovke, a našla tak svojho životného partnera. Ak nie naveky, tak aspoň nateraz.

Poznámka na záver: Pozor, „ick“ nie je „red flag“. Ick nám nehovorí, aby sme brali nohy na plecia a utekali. Na rozdiel od toxického správania v nás vyvoláva skôr mierne znechutenie, rozpaky a pocit trápnosti.

Poď so mnou prekonať ick z koučingu.

Rezervuj si 30-minútové osobné alebo online stretnutie, na ktorom sa dozvieš viac o tom, ako by spolupráca so mnou bola pre teba prínosná. A tiež sa môžeš opýtať na moju cestu a vzťah ku koučingu.

Rezervuj si termín

Polnočný denník 🎈🍰🫶

My heart is full.
Mala som narodky. 45 rokov.
Deti mi spravili plagát. Bolo na ňom napísané: Mami, už si veľká.
Som. Som? Niekedy sa tak necítim.
Ľubica, asi v slabej chvíľke, navrhla, že mi spraví narodeninový žúr. Nemala som žúr od vysokej školy. Teda, ja oslavujem narodeniny každý rok – je to pre mňa veľmi špeciálny deň, ale vždy len tak nejako potichu. S každým zvlášť. Tu drink, tam večera.
Rozmýšľala som, čo je za tým. Prišla som na to, že mám veľa kamošov, kamošiek, naozaj blízkych ľudí, ale navzájom sa nepoznajú.
Ľudia, ktorých som stretla po ceste. V rôznych situáciách, zamestnaniach, časoch, stavoch, baroch.
Mám milión mikrosvetov. A bála som sa ich spojiť do jedného, veď čo keď to bude awkward a nebudú si mať čo povedať?
Celá oslava bola jeden veľký sociálny experiment.
Bol aj DJ. Torta. Balóny. Darčeky. Príhovory! (Ďakujem Ľubica, Zuzu a Brat.)
Dostala som tonu darčekov a toľko lásky, že mi ide srdce puknúť.
Už som veľká. Všetci sme. A vieme sa spolu baviť, hľadať k sebe cesty, prekonávať rozpačité momenty, vystavovať sa diskomfortu a spájať sa.
Napokon z toho môže byť dosť dobrý žúr.

Ja som Nora. Ja som Lucia. Ja som Jozef. Ja som Martin. Akékoľvek je moje meno, viem, že som jedna bytosť, jedna osoba. A viem, že ja som ja, aj keď je nesmierne ťažké vyjadriť, čo to presne znamená byť mnou.

Začnime pri tom, že som Nora. Som žena. Pracujem na rozvoji ľudí. Študujem psychológiu. Zbieram umenie. Som náročná. Rada jem. Som matka. Som single. Neznášam koriander. Mám mizofóniu.

A končíme pri tom, že zoznam iba narastá a môže rásť do nekonečna. Čím viac narastá, tým sa zvyšuje aj naše vnímanie vlastnej identity a úrovne sebauvedomenia. Vidím, že som osoba, ktorú tvorí veľa aspektov, ktoré platia naraz, súbežne, v jednom čase.

Psychosyntéza it is!

Venujem sa štúdiu psychosyntézy, ktorej zakladateľom je taliansky psychiater a terapeut Roberto Assagioli a naňho sa budem v týchto textoch často odvolávať. Ten šikovne sformuloval jednou vetou to, čo sa tu snažím cez mnohé príklady povedať:

„Vysvetľovať človeka iba prostredníctvom jednej z jeho súčastí – či už je to sexuálna alebo duchovná, agresívna alebo altruistická, biologická, sociálna alebo kultúrna – znamená dopustiť sa zjednodušovania a nepochopiť ten pestrý a paradoxný poklad, ktorý charakterizuje každého z nás.“1

Sama som zápasila veľkú časť svojho života s tým, ako sa mám vlastne predstaviť ľuďom. Kto vlastne som? Ako sprostredkovať ľuďom svoju celistvosť a mnohorakosť? Mala som strach, že keď budem jedno, už nemôžem byť to druhé. Keď poviem, že som mama, už vo mne ľudia nebudú vidieť odborníčku.

Odmietala som, ba priam som sa búrila, keď niekto povedal, že som sestra Júliusa. Alebo žena, teraz už môjho bývalého muža, Olivera. Akoby prívlastok a priradenie k inej osobe úplne potlačilo to, kým som ja. Akoby to znamenalo, že si ani nepatrím.

Alebo za celou neistotou bolo jednoducho to, že som nevedela, kto som?

Subscribe now

Čo o človeku povedia vajíčka

Podobne ako Maggie v podaní Julie Roberts vo filme Nevesta na úteku. Netušila, ako má rada vajíčka a jedla ich stále podľa chutí svojho aktuálneho partnera.

Ani ja som sa nezastavila a nezamyslela sa nad tým, na aký spôsob mám rada vajíčka.

So zásadnou otázkou „Kto vlastne som?“ za mnou chodí väčšina klientov a klientiek. Ich spoločným menovateľom je kríza.

Obdobie, v ktorom sa jedna etapa končí alebo sa rozpadá, no nová ešte nie je jasná. Niekedy sú v dlhodobých vzťahoch, v práci, ktorá ich už prestáva baviť, alebo po rozchode či smrti blízkeho. Dlho žijú automaticky, bez zastavenia a vytvorenia priestoru, ktorý je potrebný na to, aby našli odpovede.

Ak mám pokračovať vo filmovej referencii, tak ja som, samozrejme metaforicky, Ike Graham (Richard Gere), ktorý poukáže na to, že Maggie nevie, aké vajíčka má rada ona sama.

Podobne ako Maggie, veľa ľudí pri tejto otázke (poznámke) zmrzne. Zneistie. Aj to niektorých nahnevá. Veľakrát prichádza odpoveď – ja neviem. Veľakrát sa vo svojich životoch toľko prispôsobujeme okolnostiam, partnerom či očakávaniam, že sa zabúdame opýtať, kto sme a čo chceme.

Subscribe now

Tak teda… praženicu či omeletu? Alebo kto vlastne som? Kým som vo vzťahoch? Keď to nepovieme my, povedia to za nás iní. A to sa nám nemusí vždy páčiť.

Vráťme sa ale aj k môjmu neobratnému predstavovaniu sa. Som Nora a pracujem s ľuďmi na ich sebapoznaní, osobnostnom rozvoji a duchovnom raste.

Moja prax mi ukázala, že otázky o vlastnej identite si nesieme v sebe všetci. A viem, aké dôležité je hľadať odpovede na tieto otázky.

Je neobyčajne dôležité vedieť, kto sme, koľko podôb, rolí, rozmanitosti si v sebe nesieme. Je to naša kotva, aby sme sa nestratili, aby sme vedeli, kto sme a kto nie sme. Aby sme sa vedeli rozhodovať. Aby sme ostali sami sebou, aj keď sme s inými ľuďmi.

Aby sme si vedeli objednať alebo pripraviť vajíčka podľa vlastných chutí!

Develop your inner observer and have some fun!

Čo s tým ale vieš spraviť, keď práve nemáš po ruke sympatického prešedivelého novinára? Skús sa zahrať – sám/sama alebo s niekým blízkym:

Budeš potrebovať papier, pero a stopky v mobile. Nastav časovač na 60 sekúnd a napíš zoznam svojich mien, rolí, vlastností, prívlastkov, zvláštností, záľub, charakteristík, ktoré ti napadnú. Ideálne je cvičenie robiť vo dvojici – keď jeden/jedna diktuje a druhý/druhá píše.

Buď k sebe úprimný/ úprimná. Necenzuruj sa. Neexistuje nič také ako zlá vlastnosť či subosobnosť. Každá jedna je vyjadrením vitálnych elementov nášho bytia, akokoľvek negatívne sa nám javí. Subosobnosti vedia ublížiť iba vtedy, ak nad nami prevezmú kontrolu.

Tak ako? Kým všetkým vlastne si?

Ja som Nora. Som žena. Som študentka psychológie. Som zberateľka umenia. Som matka. Som single. Rada jem…

A mimochodom, najradšej mám vajcia namäkko rozmiešané v poháriku. Také, aké mi pripravoval otec, keď som bola ešte malá. Odvtedy som ich nejedla.

Chceš ma (aj seba) lepšie spoznať?

Rezervuj si 30-minútové osobné alebo online stretnutie, na ktorom sa ma môžeš opýtať na moje vzdelanie, prax, metódy, témy, ktorým sa venujem a dozvedieť sa, či by spolupráca so mnou bola prínosné aj pre teba.

Rezervuj si termín

Polnočný denník 🏄‍♀️🙅🏻‍♀️👀

Sedím na terase, v Sidi Ifni, v Maroku. Je to tu dodgy. Nič uhladené, nič sterilné. Špinavé pláže, psy, mačky a ja. So skupinou ľudí, ktorých skoro nepoznám. Ja, v surfcampe.
Kniha Odvaha byť neobľúbený. A ja, ktorá vytŕča zo skupiny, do ktorej ani nepatrí. Alebo?
Poď surfovať. Nejdem, bojím sa.
Wanna hash? No, I don’t do drugs.
Poďme sa túliť. Nie, to sa nehodí. Nepatrí.
Proste, celé to tu je môj osobný experiment na ceste k tomu, aby som cez mnohé „nie“ pochopila, čo sú moje „áno“.
Každé nie má svoju druhú stranu. Keď poviem tebe nie, sebe poviem áno. Aj za cenu, že nezapadnem.
Som veľa v hlave a hovorím si, že toto je teória, ktorú tu aplikujem. Ale čo keď tým „nie“ iným hovorím nie aj sebe? Len preto, lebo sa bojím, že budem súdená, hodnotená a videná. Videná zraniteľná.
Videli by ostatní, že mi niečo nejde, nedarí sa mi, že robím veci, ktoré by sa “nemali”?
A čo keby som povedala áno? Vedela by som si to užiť?